Vitajte v škole, kde vedomosti sú to posledné, čo od vás budú učitelia chcieť. Nezabudnite sa obliecť tak, aby bolo dobre vidno aj značku vašej gumičky do vlasov. Kašlite na domáce úlohy! Spraví ich za vás doučovateľka – to už zariadia vaši bohatí rodičia.
Plná entuziazmu, chuti odovzdávať vedomosti a nadšenia pre prácu s deťmi prichádza do vychytenej súkromnej základnej školy v New Yorku mladá učiteľka angličtiny Anna Taggertová. Veľmi rýchlo však zistí, že bohatým rodičom jej siedmakov záleží na ich dobrých známkach oveľa viac ako na tom, čo naozaj vedia. Míňajú dokonca obrovské peniaze za doučovateľky, ktoré však v skutočnosti ich milované deti nedoučujú, ale robia domáce úlohy namiesto nich.
Anne sa to prieči, no keď zistí, že si sama môže doučovaním slušne privyrobiť k skromnému učiteľskému platu, váha len chvíľu. Rýchlo sa stane súčasťou zvláštnej komunity žiakov a ich súkromných doučovateliek, ktorí sa predháňajú v tom, kto nosí drahšie a luxusnejšie oblečenie. Páči sa jej, že ju akceptujú aj ľudia nesmierne bohatí a je ochotná vyhovieť ich čoraz absurdnejším požiadavkám na „doučovanie“. Stráca však priateľov, nemá čas ani na rodičov, cíti, ako sa zväčšuje jej odstup od ľudí, ktorí jej kedysi boli blízki.
Odcudzenie naberá tragikomické rozmery – Anna si dokonca zadováži drahý byt v luxusnej štvrti, no chodí do neho len prespávať. Všetok čas trávi v škole, na doučovaniach a na nákupoch v luxusných obchodoch. Môže si kúpiť všetko, po čom mladé dievčatá túžia, ale jej pocit spokojnosti a šťastia sa začína vytrácať ....
Ukážka z knihy
„Rada by som začala úryvkom od Robera Frosta z knihy The Road Not Taken.“ Dúfala som, že ich zaujmem.
„To je báseň o tom chlapíkovi na fronte medzi dvomi cestami. Brat mi povedal, že akože každý učiteľ je z nej hotový.“ Pozrela som sa k vyrušujúcemu hlasu – Benjamin, arašidový alergik. „Benjamin, keď chceš niečo povedať, prihlás sa,“ povedala som stroho. Zdvihol ruku, aby mi ulahodil, a pokračoval v komentovaní: „Poézii sme sa venovali minulý rok, nenávidím to.“ „Teraz to bude iné. Žiadna nenávisť. Táto báseň mi zmenila život, keď som ju čítala prvýkrát, a určí tón našim hodinám. A už žiadne poznámky, až kým nedočítam.“
Konečne chvíľa, o ktorej som snívala. Išla som čítať svoju obľúbenú báseň, na svojej hodine, pred svojou triedou. Nejaká dementná časť niekde v mojom vnútri si myslela, že mi na konci zatlieskajú. Neuvedomila som si, aká veľmi dlhá je tá sprostá báseň. Vďaka nej som bola pripravená vybrať si v živote ťažšie a náročnejšie cesty. Predstavovala som si seba ako Frostovho pustovníka, ktorý sa dostal na životnú križovatku. Áno, samozrejme, mohla som si vybrať cestu investičného bankovníctva, ale vybrala som si nevychodený chodníček učiteľky. O tretej ráno nahá vo svojom byte som si myslela, že to je cesta, ktorá zmení život mne aj iným. Správna cesta. Predstavovala som si, ako Frosta prečítam študentom a presvedčím ich, inšpirujem, aby si aj oni vždy vybrali „ťažšiu cestu“.
Namiesto toho, aby kričali „carpe diem“, kričali by „vyber si nepoznanú cestu“ a radostne ma nasledovali po schodoch školy. Každý by ich poznal – „deti slečny Taggertovej“ – nekonvenční géniovia, ktorí sa neboja ísť vlastnou cestou. Skutočnosť bola iná. Moji študenti prevracali oči a unudene vzdychali. Trvalo to celú večnosť. „A to… bolo najdôležitejšie a rozdielne…“ poobzerala som sa po triede a skončila.
Ticho. Možno na nich Frost zapôsobil. Možno sú hotoví z jeho brilantnosti. Nútila som sa byť pokojná a čakala na reakciu. Prišla rýchlo. „Nepochopil som to.“ „Budete nás z básne testovať?“ „Ten chlapík je akože samotár? Prečo stále chodí sám?“ „Úplný lúzer.“ „Akože prenasledovateľ alebo čo.“
Bohovské. Robert Frost zredukovaný na sprostého prenasledovateľa. „Báseň je o výbere ťažšej cesty,“ bránila som sa. „O tom, že je lepšie vybrať si svoju vlastnú, nech je neviem ako náročná. To isté očakávam od vás,“ stále som dúfala, že o básni budeme hovoriť a prídeme k spoločnému záveru. Blair sa prihlásila. „Možno,“ urobila dramatickú pauzu. „Ak báseň nakreslíte na tabuľu, budeme lepšie rozumieť jej… zaujímavému odkazu.“
„Chceš, aby som kreslila báseň?“ „Áno, mám vizuálnu pamäť. Lepšie tomu rozumiem. Potvrdil to aj môj špecialista,“ dodala prefíkane. Všetky oči upreté na mňa. Slovo špecialista na mňa padlo ako granát. Porazili ma.
