Stano Dančiak: Ešte budem vidieť!

Účinkuje v šiestich hrách a v tmavých okuliaroch ho vídať aj na televíznych obrazovkách. Nekonečnou zásobou veselých historkiek všetkých zabáva. Rovnako nekonečná je jeho viera, že ešte uvidí. Tie Vianoce prežije v tme, ale o rok môže byť všetko inak, nádeja sa.

Vianoce si človek užíva rôzne. Napríklad aj podľa toho, koľko má rokov. Ako sa menil váš vzťah k nim?

Menil sa hlavne podľa toho, koľko bolo doma peňazí. Pochádzam zo skromných pomerov, s bratmi sme dostávali iba praktické veci. Okrem čiapok, šálov, rukavíc, topánok a teplákov sme pod stromčekom vždy v nádeji hľadali ešte niečo, ale márne.

A keď prišiel čas, že ste zarábali a vy sám ste mohli obdarúvať?

Jéj, miloval som, keď som mohol byť Ježiškom! V našom dome mali televízor iba jedni susedia, všetci sa chodili dívať k nim. Ja som už robil v televízii. Chcel som, aby sa naši mohli na mňa dívať, tak som si nasporil a kúpil im na Vianoce televízor. A tiež som im kúpil telefón, lebo som ho doma potreboval.

Takže ste ostali pri praktických darčekoch?

Vlastne áno. Ale stalo sa, že som prišiel večer domov a mama pred televízorom spala. Predstavte si, zaspala počas inscenácie, v ktorej som hral! Vtedy som si povedal, že som ho kupoval zbytočne.

Ale určite ste potešili susedov, že sa k nim už všetci nechodili pozerať na televíziu...