PRAHA - V divadle začínal v miestach pre kulisárov a nakoniec jeho hry prenikli až na svetové javiská. Ako politik počas roka 1989 prešiel z väzenskej cely až na Pražský hrad. Sám bývalý československý a neskôr český prezident Václav Havel, ktorý by sa 5. októbra dožil 80 rokov, o sebe hovoril, že jeho život sa skladá z podozrivo veľkého množstva paradoxov.
Václav Havel prehovoril zo záhrobia: Jeho denník opisuje šialenú realitu väzenských čias
Ako jeden zo základných faktorov, ktoré ovplyvnili jeho ďalší osud, uvádzal Havel svoj pôvod, ktorý ho stále akoby vyraďoval z kolektívu. V detstve bol "panským synčekom" z bohatej rodiny, po nastolení komunistického režimu v roku 1948 zase občanom s nevyhovujúcim kádrovým profilom.
Narodil sa v roku 1936 v Prahe ako starší z dvoch synov stavebného podnikateľa Václava Miloša Havla. Jeho otec bol spolumajiteľom Podnikov bratov Havlovcov, v ktorých vlastníctve boli okrem iného aj pražský palác Lucerna a terasy na Barrandove. Havlov mladší brat Ivan Miloš sa venuje vede a filozofii.
Mladý Václav Havel navštevoval Reálne gymnázium a Internát Jiřího z Poděbrad v Poděbradoch, výberovú školu vedenú po anglickom vzore. Po prevrate v roku 1948 sa však už mohol vyučiť len za chemického laboranta. Neskôr vyštudoval večerné gymnázium a až v polovici 60. rokov diaľkovo dramaturgiu na DAMU.
Už od roku 1961 pritom pôsobil v pražskom Divadle Na zábradlí, pre ktorého súbor neskôr napísal napríklad hry Záhradná slávnosť či Sťažená možnosť sústredenia. Svoju činnosť neobmedzil len na umeleckú sféru, bol predsedom Klubu nezávislých spisovateľov, členom Klubu angažovaných nestraníkov a pôsobil v mesačníku Tvár.
V roku 1964 sa po osemročnej známosti oženil s Olgou Šplíchalovou, ktorá vyrastala v robotníckom prostredí pražského Žižkova. Podľa Havla práve Olga korigovala jeho sklon byť "rozpačitým intelektuálom".
Invázia vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a nasledujúce obdobie normalizácie znamenali pre Havla vyradenie z oficiálnej kultúrnej sféry. Pracoval v robotníckych profesiách a väčšinu času trávil na chalupe na Hrádečku, kde tiež vznikli jeho hlavné esejistická diela (Moc bezmocných, Slovo o slove).
Medzinárodný rozmer Havlovej osobnosti začal robiť vládnucemu režimu starosti najmä po roku 1977, kedy sa významne podieľal na vzniku opozičného hnutia Charta 77. Za svoje postoje bol niekoľkokrát stíhaný a vo väzení strávil takmer päť rokov.
Potom ale normalizačný režim padol a v závere decembra 1989 bol hlavným aktérom ďalšej absurdnej situácie, keď stále ešte komunistami ovládaný parlament jednohlasne zvolil za prezidenta práve "nepriateľa socialistického zriadenia" Václava Havla.
O dva roky neskôr, keď bolo zrejmé, že spoločný štát Čechov a Slovákov zanikne, Havel z funkcie prezidenta odstúpil. Po vzniku samostatnej ČR sa v januári 1993 stal jej prvým prezidentom a na ďalšie päťročné obdobie ho parlament zvolil v roku 1998.
V úrade prezidenta Havel zbúral mnohé doterajšie tabu, jeho koncept takzvanej nepolitickej politiky však mal rad kritikov. Ani jeho veľká autorita nič nezmenila na zdĺhavých diskusiách o štátoprávnom usporiadaní a následnom rozpade spoločného štátu.
Kým Havlovo pôsobenie na domácej politickej scéne nie je vnímané jednoznačne, v zahraničí je najznámejším českým politikom ponovembrového obdobia. Podľa politológov bola práve jeho osoba pre zahraničie zárukou kontinuity a stability.
Havlov osobný život po novembri 1989 poznačili dve zásadné udalosti. V januári 1996 zomrela jeho manželka Olga, ktorá si získala rešpekt širokej verejnosti. A o rok neskôr sa oženil s populárnou herečkou Dagmar Veškrnovou, čo vyvolalo rozporuplné reakcie a manželom zaručilo trvalý záujem bulvárnych médií.
Havel sa v tom čase musel vyrovnávať aj s vážnymi zdravotnými komplikáciami. V decembri 1996 prekonal operáciu rakovinového nádoru na pľúcach a v ohrození života sa ocitol tiež v apríli 1998, kedy bol operovaný pre perforáciu hrubého čreva. Aj v ďalších rokoch jeho zdravie vyžadovalo lekársky dohľad.
"Poprezidentskému" obdobiu Havlovho života dominovali ľudské práva - opakovane podporil kubánsku opozíciu, disidentov v Bielorusku, angažoval sa okolo situácie v Barme, Tibete či Severnej Kórei. Niekoľkokrát vyjadril svoje obavy o osud demokracie v Rusku. Ako dramatik sa znovu pripomenul v roku 2008, kedy mala premiéru jeho nová hra Odchádzanie. V poslednom čase sa venoval projektu svojej prezidentskej knižnice a nakrútil film podľa svojej poslednej divadelnej hry, ktorý mal premiéru v marci 2011. Zomrel 18. decembra 2011 v Hrádečku na Trutnovsku.
