BRATISLAVA – Slováci by mali byť na svoje tradície hrdí, myslí si známy slovenský etnológ Peter Slavkovský, ktorý dnes oslavuje dôležité životné jubileum. Naša kultúra má svoje korene hlboko zapustené v pôde a jej cena sa po celom svete zvyšuje. Paralelne s ňou stúpa aj hodnota odkazu našich predkov.
Peter Slavkovský je špecialista na agrárnu kultúru, roľnícku rodinu, migráciu za prácou a Slovákov v zahraničí. V roku 1995 dostal so svojimi spolupracovníkmi za „Encyklopédiu ľudovej kultúry Slovenska“ Medzinárodnú cenu etnologických a antropologických štúdií Guiseppe Pitré – Salvatore Marino (toto ocenenie sa v odborných kruhoch považuje za Nobelovu cenu v etnológii a kultúrnej antropológii). V utorok 10. februára sa dožíva presne 70 rokov.
Tradičná ľudová kultúra sa zo Slovenska pomaly, ale isto vytráca. Majú dnešné generácie Slovákov ešte záujem ju spoznávať? Akú hodnotu vlastne pre nás má?
Dnešná generácia má niekoľko dôvodov, prečo by mala poznať tradície spôsobu života vlastného národa. Predovšetkým sú súčasťou jej historickej a etnickej identity. Čím bude svet globalizovanejší, tým to bude mať väčší význam. Každá nová generácia by mala vlastnou aktivitou hľadať a poznávať kultúrne hodnoty, ktoré tu zanechali predošlé generácie a v tomto kultúrnom dedičstve objavovať ich nový význam pre súčasný spôsob života. Že to tak bude som sa presvedčil na výskumoch medzi našimi krajanmi v zahraničí. Hneď ako sa zmení status príslušníka majoritného národa na príslušníka minority, začal v tomto inoetnickom prostredí stúpať záujem o svoju históriu a pôvod.
Roľníctvo síce na Slovensku ako spôsob obživy zaniklo, ale ľudia sa k nemu po celom svete vracajú. Vnímajú ho ako životný štýl, ako niečo, čo máme v sebe hlboko zakorenené. Myslíte si, že vzťah k pôde máme jednoducho v génoch?
Nie som genetik, aby som si mohol dovoliť hodnotiť, či máme roľnícky svet v génoch. Ako etnológ však viem, že Slovensko bolo vidieckou krajinou ešte i v polovici 20. storočia. Pôda bola v mnohých regiónoch často jediným výrobným prostriedkom. Práve preto dosahovala veľmi vysoký stupeň v hodnotových rebríčkoch predchádzajúcich generácií. Som presvedčený, že so stúpajúcou tendenciou nedostatku potravín vo svete a ich zvyšujúcou sa cenou sa jej hodnota navráti. Potom, aspoň dúfam, že s ňou budú ľudia i rozumnejšie zaobchádzať.
S ohľadom na dnešný boom zdravého stravovania a ekologických trendov, žili naši predkovia zdravšie?
Určite žili zdravšie. Potraviny boli zdravšie a celkom isto i denný cyklus práce na hospodárstve, vyžadujúci si nemalú fyzickú námahu, bol zdravší ako vysedávanie pri počítačoch a televízii.
Bol život slovenského roľníka veľmi ťažký?
Rodina tvorila v tradičných vidieckych spoločenstvách spoločenskú i výrobno- konzumnú jednotku orientovanú na uchovanie a rozvoj hospodárstva. Každý jej člen mal vymedzenú prácu, ktorá zodpovedala jeho veku, pohlaviu, ale často i osobným predpokladom. Rodiny spolu bývali spravidla trojgeneračné a napĺňali svojím životom i morálne poslanie rozprávky O troch grošoch. Aj keď to nebolo vždy také jednoduché.
Uživiť viacčlennú rodinu je výzva aj pre súčasného človeka... Niektorí tento problém riešili sťahovaním sa za prácou... Kedy nastal zlom v hromadnom odchádzaní Slovákov prvý raz a aké mali dôvody?
Enklávy slovenského etnika vznikali na území strednej a juhovýchodnej Európy v rôznych historických a sociálnych súvislostiach. Koncom 17. a na začiatku 18. storočia odchádzali na Dolnú zem (územie na pomedzí dnešného Maďarska, Rumunska, srbskej Vojvodiny a chorvátskej Slavónie) až do Bulharska početné skupiny Slovákov. Utekali zo Slovenska jednak pred zhoršenými životnými podmienkami, dôsledkami feudálnych rozbrojov a vojen, ale aj pre nízku úroveň vtedajšieho majerského hospodárenia zemepánov. To všetko vyvolávalo chudobu a hlad, ktoré ich vyháňali. Odišli napriek tomu, že spôsob ich života bol veľmi konzervatívny. Do zahraničia si odnášali aj vlastnú kultúru.
Osudy Slovákov v zahraničí boli rôzne. Niektorých vykorisťovali, iní, naopak, boli veľmi úspešní. Aké boli prvé reakcie Slovákov, keď sa vysťahovali?
Robili sme výskumy vo všetkých slovenských enklávach v juhovýchodnej i strednej Európe. Ich základným kultúrnym znakom bol roľnícky svet so všetkými dobovými súvislosťami, ktoré ho ovplyvňovali. Môžem konštatovať, že všade si naši rodáci vo všeobecnosti počínali dobre a boli považovaní za veľmi schopných hospodárov. Preukázali vysokú kultúrnu gramotnosť – schopnosť adaptovať sa na materiálne a sociálne podmienky v novej domovine. Nebudem vôbec preháňať, keď poviem, že boli v tomto prostredí akýmsi kultúrnym vzorom. Myslím, že to je i jeden z dôvodov, prečo si podnes uchovali svoju národnú identitu. Táto skutočnosť vystúpi do popredia predovšetkým vtedy, keď si uvedomíme úroveň poľnohospodárskej výroby v čase ich odchodu z pôvodnej vlasti. Slovensko sa totiž v 18. storočí ocitlo mimo moderného civilizačného prúdu v Európe, na periférii jej hospodárskeho a sociálneho rozvoja. Poľnohospodárska revolúcia, ktorá sa vtedy v Európe začala, znamenala prechod od tradičných foriem agrárnej kultúry k moderným technológiám. Tento civilizačný posun nemali možnosť zachytiť ani roľníci v horských regiónoch Slovenska, ani kolonisti na Dolnej zemi.
Znamená to, že sme boli civilizačne zaostalejší?
Predstavu, ako vyzerali počiatky života slovenských kolonistov, si možno urobiť z informácii františkánskej kroniky z Našíc (Chorvátsko). Dozvedáme sa z nej, že v roku 1880 rozdelili klčovisko pri cestách do Djakova a Osijeku medzi Slovákov. Podobne sa robila kolonizácia i v okolitých obciach. Slováci prichádzali z Čadce, Starej i Novej Bystrice, Riečnice a Terchovej. Zo začiatku museli ťažko pracovať v lesoch, ktoré premieňali na ornú pôdu. Tú si potom mohli od zemepána prenajať. Kronikár vtedy o nich napísal „...tak sa tento biedny národ, ktorý s chcel zbaviť chudoby doma, dostal ešte do horších podmienok než dúfal“. O tom, že sa neľahký proces kultúrnej adaptácie podarilo slovenským kolonistom zvládnuť, dokladá obšírny článok „O Slovákoch v Gornej Mitropoliji“, ktorý vyšiel v časopise Československý obzor v roku 1923 a ktorý naši krajania vydávali v Bulharsku:
„Bulharská vláda nás ukazuje ako dobrých roľníkov a hospodárov. V roku 1921 mali sme hostí z Varnenskej a Šumenskej župy, v počte 40 roľníkov. Boli vyslaní vládou, aby si prezreli naše hospodárstva. Zúčastnili s i agronómovia varnenskej a plevenskej katedry, ktorí ukazovali hosťom naše hospodárstva ako vzorové. Podobných hostí sme mali aj v roku 1922 zo Šumenskej župy, poslaných ministerstvom zemedelstva. Pozreli okrem hospodárstiev aj naše obrábanie pôdy. Sme ako Slováci hrdí, že sama vláda nás poukazuje ako dobrých roľníkov, a že sme sa ako kolonisti pričinili o moderné obrábanie pôdy tunajšieho kraja. Tešíme sa z toho, že čo aj málo nás, môžeme v cudzine priniesť česť a slávu nášmu národu“
Dnes odchádzajú do zahraničia najmä mladí, bezdetní ľudia. Myslíte si, že vzhľadom na rozlohu našej krajiny ide o veľkú stratu?
Ich odchod možno vnímať pozitívne, ak ide o dobrovoľné získavanie skúseností, poznávanie kultúr a jazykov. Teda nie tak, ako tomu bolo v minulosti - riešením ekonomických a sociálnych problémov. Aby to však bolo pozitívne, mali by sa títo ľudia na Slovensko vrátiť. Bude od toho dosť závisieť i jeho ďalší kultúrny a hospodársko-sociálny rozvoj. Na toto by nemali zabúdať predovšetkým súčasné politické elity tejto krajiny.
