DUBLIN - Chudoba nie je niečím, čo by v súčasnosti vymizlo z našich životov, alebo čoho by sme sa ani na Slovensku nemuseli báť. Napriek tomu sa dá povedať, že sociálny systém je nastavený predsa len oveľa lepšie ako v minulosti, kedy si človek musel pomôcť buď sám, alebo skončil v chudobinci, kde bol aj tak vystavený neľudským podmienkam. Ako vyzeral deň v najobávanejšej inštitúcii 19. storočia v Dubline, priblížil čitateľom portál irishcentral.com.
Spoločnosť, ktorú v 19. storočí riadili boháči, narábala s predpokladom, že za chudobu si je zodpovedný každý sám, a teda je to dôsledok osobného zlyhania. Preto chudobince mali poskytovať aj morálnu reformu a život v nich bol taký brutálny, aby sa zabezpečilo, že túto pomoc vyhľadajú iba tí najbiednejší.
Po vstupe do chudobinca sa musel každý vyzliecť a umyť. Jedna malá vaňa slúžila pre veľkú skupinu ľudí, takže ten, kto bol prvý na rade, mal vlastne obrovské šťastie. Po "očiste" tela sa pridelila uniforma z hrubej látky a ťažké dreváky.
Deň v chudobinci sa začínal o šiestej hodine ráno. Raňajky sa jedli o pol siedmej a väčšinou ich tvoril zatuchnutý chlieb s kašou. O siedmej sa nastupovalo do práce. Dievčatá pod 15 rokov posielali na výpomoc do ošetrovne, ale každý nad 15 rokov bol vystavený ťažkej drine. Ten, kto odmietol ísť do práce, zostal bez ďalšieho jedla. Ak odmietol dvakrát, potrestal ho dozorca podľa uváženia.
Obed sa konal medzi 12. a 13. hodinou a práca potom trvala až do 18. hodiny, kedy sa vydávala večera. Tá trvala pol hodiny. Ak bolo vonku svetlo, išlo sa znovu do práce. Inak mali ľudia v chudobinci hodinu času pre seba pred večierkou o 20. hodine. Jediné voľné dni bez práce boli nedele, Veľký piatok a Vianoce. Karty alebo hazardné hry boli zakázané, rovnako ako fajčenie alebo pitie.
Chudobní ľudia boli pre spoločnosť nepohodlní a ich životy nemali žiadnu cenu. Aj keď podmienky v 19. storočí boli otrasné, v tom predchádzajúcom boli ešte horšie. Foundling Hospital v Dubline uvádza, že z celkovo 5216 detí poslaných na ošetrovňu v rokoch 1791 až 1796, sa zotavilo iba jedno. Deti po príchode vyzliekli zo šiat a dali im staré handry. Položili ich vedľa seba do špinavých kolísok, 5 až 6 do jednej, kde ich pod odpornými dekami, nevhodnými na normálne použitie, štípal hmyz. Sestra im v pravidelných intervaloch podávala "liek", ktorý im mal pomôcť zomrieť.
Napriek hrôze, ktorá sa odohrávala vo vnútri chudobinca, pre tisíce ľudí to bolo všetko, čo ich delilo od hladovania. Počas veľkého hladomoru závislosť na chudobincoch obrovsky vzrástla a ľudia boli natoľko zúfali, že uviazli za ich múrmi.
