MELBOURNE - Viac ako 50 rokov žil Lale Sokolov s tajomstvom, ktoré súvisí s najhoršími hrôzami druhej svetovej vojny. Rodák zo Slovenska sa oň podelil s austrálskou historičkou a spisovateľkou Heather Morrisovou až krátko pred svojou smrťou a tisíc kilometrov vzdialený od miesta, v ktorom poslali nacisti na smrť milióny ľudí. Jeho príbeh však nehovorí len o strašidelných zážitkoch, ale aj o láske, ktorú stretol, keď pracoval ako tatér v koncentračnom a vyhladzovacom tábore Auschwitz na území Poľska.
Židovský väzeň v Osvienčime tajne napísal list: Konečne rozlúštili jeho obsah, bože, to je HRÔZA!
Heather Morrisová napísala na základe trojročných rozhovorov so Sokolovom a po preskúmaní dokumentov, overujúcich jeho tvrdenia, knihu, ktorá má názov Tatér.
Jej hlavný hrdina sa podľa BBC narodil v roku 1916 ako Ludwig "Lale" Eisenberg do židovskej rodiny na Slovensku. Keď sa nacisti v apríli 1942 dostali do jeho rodného mesta, dobrovoľne sa ponúkol, že pôjde do koncentračného tábora. Na rozdiel od svojich súrodencov bol nezamestnaný a slobodný a veril, že takto zachráni svoju rodinu. Vtedy však netušil nič o tom, čo ho v Poľsku čaká.
Po príchode do Osvienčimu pracoval na výstavbe nových blokov a rozširovaní tábora. Krátko nato však ochorel na týfus a pri ošetrovaní sa spoznal s hlavným tatérom a francúzskym akademikom menom Pepan. Ten si ho vzal po uzdravení pod svoje krídla a zveril mu prácu asistenta. No naučil ho aj to, že hlavu má držať vždy sklonenú a ústa zavreté.
Jedného dňa Pepan jednoducho zmizol a Lale sa nikdy nedozvedel, čo sa s ním stalo. Čiastočne aj kvôli svojim jazykovým schopnostiam, vedel slovensky, nemecky, rusky, francúzsky, maďarsky a trochu poľsky, bol Slovák vymenovaný za hlavného tatéra tábora smrti. Dostal tašku plnú tetovacích potrieb a papier nesúci slová: Politické oddelenie.
Odvtedy mal Lale lepšie podmienky ako ostatní väzni. Jedol v administratívnej budove, dostával viac stravy, mal vlastnú izbu a niekedy, keď dokončil svoju prácu, mal nárok aj na voľný čas. Nikdy sa však nevnímal ako spolupracovník nacistov. Urobil to preto, aby prežil. Táto práca pre neho znamenala, že má väčšiu šancu dožiť sa ďalšieho rána. Jeho cestu skrížil aj obávaný doktor Joseph Mengele, ktorý ho týral slovami, že si jedného dňa príde aj po neho.
Lale v nasledujúcich dvoch rokov tetoval pomocou asistentov stovky tisíc väzňov. Tieto čísla sa stali jedným z najznámejších symbolov holokaustu a jeho najväčšej továrne na smrť. Väzni zrazu stratili svoju identitu. Bola to jedna z vecí v sérii ponižujúcich a dehumanizujúcich aktov, ktoré sa diali pri príchode do tábora.
Príbeh lásky
Pri tetovaní sa Lale v júli 1942 spoznal s mladou ženou, ktorá sa mu navždy vryla do srdca. Zistil, že jej meno je Gita a podarilo sa mu jej prostredníctvom svojej osobnej stráže prepašovať listy do ženskej časti tábora v Birkenau. Listy neskôr viedli k tajným návštevám mimo bloku. Pokúsil sa o ňu postarať sa, dával jej jedlo, dokonca ju kvôli nemu premiestnili na lepšiu prácu.
Keď videl, že vďaka svojmu postaveniu, je na tom oveľa lepšie ako ostatní, pokúšal sa pomôcť aj iným spoluväzňom. Svoje extra prídely poskytoval priateľom Gity či rómskym rodinám, ktoré prišli do tábora. Začal obchodovať s klenotmi a peniazmi, ktoré mu dal iní väzni, s dedinčanmi, ktorí pracovali blízko tábora, aby získal viac jedla a zabezpečil ho pre tých najchudobnejších.
V roku 1945 začali nacisti likvidovať tábor pred príchodom Rusov a väzňov hnali na pochody smrti. Žena, ktorú Lale miloval, bola zrazu preč. Vedel len jej meno Gita Fuhrmannová. Po oslobodení tábora sa vydal do Bratislavy, ktorá bola vstupnou bránou pre mnohých preživších, ktorí sa vrátili do Československa. Na železničnej stanici čakal dlhé týždne, no nakoniec sa dočkal.
Pár sa oženil v októbri 1945 a zmenil si priezvisko na Sokolov, aby lepšie zapadol do Sovietmi kontrolovaného Československa. Lale si zriadil obchod s textilom, no keďže finančne podporoval hnutie za izraelský štát, skončil na chvíľu vo väzení a jeho obchod znárodnili.
Manželia sa rozhodli pre útek. Najprv šli do Viedne, potom do Paríža, a nakoniec, v snahe dostať sa čo najďalej od Európy, sa plavili do Sydney. Počas cesty stretli pár z Melbourne a boli presvedčení, že práve tam začnú nový život. Lale si opäť otvoril textilný obchod a Gita začala navrhovať šaty. V roku 1961 sa im narodil syn Gary.
Gita navštívila Európu niekoľkokrát predtým, než v roku 2003 zomrela. Lale sa tam už nikdy nevrátil. O svojom živote manželia mlčali, no práve Gitina smrť bola spúšťačom, ktorá prinútil jej manžela, aby začal spomínať a hľadať niekoho, kto by rozpovedal ich príbeh. Gary prostredníctvom priateľov natrafil práve na Heather Morrisovú, ktorá sa jeho otcovi pozdávala, pretože nebola židovka a neniesla so sebou žiadne vojnové bremeno.
Počas nasledujúcich troch rokov navštívila spisovateľka Sokolova niekoľkokrát. Jeho rozprávanie sa zhodovalo s jej vlastným výskumom, a tak nová kniha prináša nielen milostný príbeh Tatéra z Osvienčimu, ale aj nové svetlo do časti histórie holokaustu. Lale zomrel v roku 2006.
