BRATISLAVA - Mária Janšáková nebola židovka, no napriek tomu zakúsila tvrdú ruku Slovenského štátu. Katolíčka, starostlivá matka, ktorá podporovala svojho vysokopostaveného manžela, sa v roku 1939 dostala na samotku ilavskej väznice ako politická väzenkyňa. Obvinenia proti nej boli nejasné a za prísľubom skoršieho prepustenia stála podmienka, že sa tak stane len vtedy, ak "niečo" prizná. Po návrate svoju traumatickú skúsenosť dala na papier a jej bezprostredné záznamy sú podkladom novej knihy s názvom Ľudácka prevýchova.
Slovák hlavným tatérom v Osvienčime: Neuveriteľný príbeh o hrôzach holokaustu a sile lásky
Autorka knihy a uznávaná historička Marína Zavacká na osude tejto ženy, jej rodiny a spoluväzňov dokumentuje, ako politika Slovenského štátu zasiahla do životov ľudí, aké nástroje a rétoriku využívala.
Mária Janšáková mala z ľudáckeho hľadiska priam vzorový životopis. Bola Slovenka, katolíčka, starostlivá matka a svoje nadpriemerné vzdelanie využívala na podporu manželovej kariéry a pri sociálnej a osvetovej činnosti. Na jeseň roku 1939 sa však ocitla na samotke v Ilave ako politická väzenkyňa. Na slamníku priamo na hlinenej dlážke, bez liekov, bez súdu, bez možnosti obhajoby, zbavená svojich práv. Dôvod jej zaistenia nepoznal ani policajný vyšetrovateľ. Odporučil jej len „niečo priznať“, aby mala nižší trest.
Po prepustení svoje spomienky vpísala do osemdesiatstranového textu s názvom Cela číslo 20, ktorý autorka v knihe, ktorá vyšla vo vydavateľstve Artforum, doplnila o svoj poučený komentár.
Mladé roky
Mária Janšáková, rodená Weberová, sa narodila 4. apríla 1893 v obci Dojč v senickom okrese. O Máriiných detských a dievčenských rokoch sa mnoho informácií nezachovalo. Skutočnosť, že pokračovala vo vzdelávaní až k maturite, však svedčí o tom, že vyrástla na tú dobu v mimoriadne osvietenej rímskokatolíckej rodine.
Marína Zavacká v knihe píše, že Janšáková počas prvej svetovej vojny pôsobila ako dobrovoľná sestra Červeného kríža v skalickej nemocnici a dočasne nastúpila aj na uprázdnené učiteľské miesto v ľudovej škole. Okrem maďarčiny plynule ovládala aj francúzštinu a nemčinu. So svojím budúcim manželom Štefanom Janšákom sa spoznala pri jednej z návštev v rodine významného národovca Pavla Blaha v Skalici.
Vysokopostavený manžel
Štefan Janšák bol výnimočnou osobnosťou slovenského vedeckého a kultúrneho života. Študoval na gymnáziu a už vtedy začal spolupracovať s MUDr. Pavlom Blahom, ktorý patril k zakladateľom agrárneho hnutia na Slovensku. V tomto období aj sám Janšák získal osobnú skúsenosť politického väzňa. Za sériu novinových článkov o tragédii v Černovej si odsedel v uhorských väzniciach celkovo osem mesiacov.
V štúdiu podľa Maríny Zavackej pokračoval na Vysokej škole technickej v Brne, kde sa popri staviteľstve venoval aj odboru národohospodárstva. Po promócii roku 1914 postupne pracoval u staviteľa Milana Michala Harminca, potom sa vrátil na školu ako asistent a po vzniku novej republiky viedol referát verejných prác na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. Dalo by sa povedať, že dvadsať rokov svojho života doslova venoval „budovaniu republiky“.
Roku 1919 sa Štefan Janšák stal členom československej diplomatickej delegácie v Paríži, poverenej rokovaním o hraniciach novovzniknutého Československa. Neskôr pôsobil aj v ďalších komisiách pre prípravu medzinárodných hospodárskych zmlúv a v rokoch 1938 – 1939 riadil činnosť delimitačnej komisie medzi Slovenskom a Maďarskom.
Neúnosné kontakty s Francúzskom
Vďaka diplomatickému nadaniu a vynikajúcej znalosti francúzštiny viedol v tridsiatych rokoch spoločnosť Alliance Française v Bratislave. S manželkou sa ako hostitelia priateľsky stretávali takmer so všetkými oficiálnymi hosťami z Francúzska. "Práve kontakty s Francúzmi začali byť v septembri 1939 „neúnosné“, pretože Francúzsko, ako centrum politickej emigrácie z ČSR, sa po vypuknutí druhej svetovej vojny stalo vojenským nepriateľom. Problematickí boli i viacerí domáci priatelia manželov Janšákovcov," uviedla historička.
Vymyslené obvinenie
Motív rozhodnutia ponechať vysokého úradníka ministerstva dopravy a verejných prác Janšáka na slobode a namiesto neho internovať v koncentračnom tábore jeho manželku nie je podľa Maríny Zavackej úplne jasný. Spoluväzni aj rodina sa zhodujú na verzii, že išlo o zámer vyhnúť sa verejnému škandálu, ktorý by uväznenie tak vysoko postaveného úradníka s národoveckou minulosťou nevyhnutne vyvolalo.
"Tým hlavným dôvodom, pre ktorý sa v tábore neocitol on sám, bola zrejme snaha nového režimu zabezpečiť si neprerušený pracovný výkon ťažko nahraditeľného odborníka, hoci aj pomocou zastrašovania a vydierania. Oficiálnym dôvodom zaistenia pani Janšákovej bolo udanie, že sa v kaviarni na stretnutí dámskej spoločnosti členiek Živeny vyjadrovala „proti vláde,“ domnieva sa historička.
Spomienky na Ilavu - Cela číslo 20
"Za chvíľu otvárajú sa dvere ciel. Aj moju otvorili. Pozerám von. Pred každou celou kanva na pitnú vodu a vedro s fekáliami. Pekne rúče vedľa seba. Aby sa zachovala čistota! Poriadok má prednosť pred hygienou, hoci vo väzenských predpisoch sú vedľa seba. Chodbári, tento druh privilegovaných smrteľníkov v ilavskej trestnici, behajú od jedných dvier k druhým. Berú vedrá so zapáchajúcim obsahom a nesú na záchod. Na tomže záchode, týmiže rukami, azda len v inom kúte, čerpajú pre nás aj pitnú vodu. Veď je tu predpis o hygiene. Ten postačí. O hygienu samu ktože by sa staral?!"
"Dopoludnia zaviedli ma do kancelárie k osobnému popisu, či ako sa v súdnej hantýrke hovorí „vzali so mnou hore generálie“. Tam som sa stretla s mojimi spolucestovateľmi. Všetci boli bledí, zrejme po prebdetej noci. Očami sme sa pozdravili. Pri popise pýtali sa so zvláštnym záujmom na znalosť cudzích jazykov, pretože je ona súčasťou vlastizradnej činnosti, ako som sa neskôr dozvedela. Neviem, z koho vyšla táto myšlienka, ale súčasný politický režim je toho názoru, že Slovák znajúci francúzsky alebo anglicky je už touto skutočnosťou nebezpečný Slovensku. Z obavy pred temnou komorou bola som teda trochu v rozpakoch, čo mám priznať. Zato Elo Šándor s hrdosťou sa prihlásil k češtine, srbčine a ruštine."
"Odpoludnia nás predviedli k lekárskej prehliadke. Zástup bledých a vychudnutých ľudí stál pokorne a trpezlivo pred kanceláriou v takmer ľadovej chodbe. Nás nových predvolali najprv. Pri obšírnom výsluchu pýtal sa lekár na všetky choroby od detinstva i na nemoce rodičov a predkov. Nevedela som nijako pochopiť túto veľkú opatrnosť a ohľaduplnosť, keďže mnohí väzni trápili sa tu bez pomoci po týždne a mesiace s ťažkými žalúdočnými chorobami a zvíjali sa v bolestiach pri záchvatoch spôsobených žlčovými kameňmi. O ženských chorobách ani nehovorím. Každá žena ich radšej zatajila, lebo lekárska prehliadka konala sa za asistencie žandárov. Zdá sa, že i toto bol akýsi druh duševnej tortúry. Akoby chceli povedať: Vidíš, toto všetko my vieme i môžeme spraviť, ale ty nedostaneš ani figu. Ostatne, pán minister Tuka navštívil osobne Ilavu, dal si zavolať všetkých miestnych lekárov a pohrozil im stratou existencie a ešte neviem akými trestami, keby svoju vedu ostavili do služieb politických väzňov."
"V nasledujúcich dňoch som sa už z cely nedostala. Čas tu naskutku úplne zastal. Hoci nám oznámili, že za pekného počasia je dva razy denne hodinová prechádzka vonku, dosiaľ sme z tejto výhody ničoho neužili. Moja nádej, že sa aspoň čerstvého vzduchu nadýcham a uvidím živé bytosti, sa nesplnila. Keby pán poručík vedel, ako väzeň túžobne pri dverách čaká, ako načúva, kedy zarachotí kľúč, iste by mu neodoprel túto jedinú radosť a rozptýlenie. Ale pán poručík je voľný, zdravý, mladý červenolíci a pritom dobrý Slovák, a preto nemá pochopenia pre nás, úbohých vlastizradcov."
Prepustenie
Manželia Janšákovci mali spolu dve deti. Ich prvý syn Pavol zomrel v detskom veku. Druhorodený Fedor mal v čase zaistenia svojej mamy v Ilave šestnásť rokov. Múry ilavského zaisťovacieho tábora pre nepriateľov štátu opustila Mária Janšáková na konci októbra 1939 na prezidentskú amnestiu. O tom, čo prežila, nesmela v tom čase nikomu povedať. Svoje traumatizujúce zážitky zverila len papieru a teraz ich vo svojej knihe Ľudácka prevýchova vytiahla na svetlo sveta historička Marína Zavacká.
"Podpísaná Mária Janšáková na čestné slovo prehlasujem, že do jedného roku sa do verejného života miešať nebudem, žiadnej politickej schôdzky sa nezúčastním, do novín písať nebudem, väčším spoločnostiam sa vyhnem a budem sa zdržovať zbytočného kritizovania činnosti verejných činiteľov, ba naopak svojich spoluobčanov upozorním k poslušnosti a k trpezlivosti. Beriem na vedomie, že som len podmienečne prepustená zo Zaisťovacieho tábora a že budem tam naspäť dopravená, keď by moje chovanie zavdalo príčinu k pohoršeniu alebo znekľudneniu pomerov. Záväzne prehlasujem, že preruším všetky styky so svojimi bývalými priateľkami a že nebudem chodiť do verejných miestností (kaviarní), menovite tam, kde by sa mne mohla naskytnúť príležitosť alebo nutnosť nadviazať styky s mojimi bývalými kamarátkami."
O autorke: Marína Zavacká je vedeckou pracovníčkou Historického ústavu SAV. Absolvovala históriu a filozofiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a novodobé dejiny na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. Venuje sa dejinám propagandy a širšieho kontextu budovania režimových lojalít v 20. storočí, historickej analýze verejného diskurzu, vysokoškolskej didaktike histórie a prekladu odbornej literatúry z angličtiny. Svoj výskum orientuje najmä na obdobie nedemokratických režimov na území Slovenska. Na knihe spolupracovala s filozofom a kurátorom Fedorom Blaščákom.
