TRNAVA/PRAHA - Symbolom vyvražďovania Židov počas druhej svetovej vojny sa stal vyhladzovací tábor Osvienčim, kde bolo zmarených 1,1 milióna ľudských životov, prevažne Židov. Niekoľkým málo väzňom sa z Osvienčimu podarilo uniknúť, najznámejším bol útek dvoch slovenských Židov Alfreda Wetzlera a Waltera Rosenberga (Rudolfa Vrbu), ktorí ako jedni z prvých informovali svet o prežitých hrôzach. Po úteku spísali v Žiline koncom apríla 1944 správu, ktorá napomohla k odhaleniu nacistických zločinov a viedla podľa historikov k záchrane až 200-tisíc maďarských Židov pred holokaustom. Podľa odborníkov išlo o jeden z najvýraznejších zápisov československých občanov do svetovej histórie.
Z Márie spravili v roku 1939 nepriateľku štátu: V spomienkach na celu v Ilave opísala kruté pomery
Wetzler, ktorý sa narodil pred 100 rokmi, 10. mája 1918 v Trnave, sa pred vypuknutím druhej svetovej vojny živil ako robotník. Kvôli židovskému pôvodu ho na jar 1942 transportovali do zberného tábora v Seredi, odkiaľ ho následne premiestnili do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Osvienčim-Brezinka. Počas pobytu v tábore sa Wetzler zoznámil s Vrbom, v apríli 1944 sa obom mužom podarilo oklamať strážcov tábora a utiecť.
S pomocou niekoľkých ľudí v Poľsku aj na Slovensku sa im podarilo v priebehu dvoch týždňov dostať do Žiliny, kde sa stretli so zástupcami Červeného kríža a židovskej rady. V apríli 1944 nadiktovali zdeseným židovským predstaviteľom v Žiline 32 strán výpovedí, ktoré sa stali známe ako Vrbova-Wetzlerova správa.
Správa ako prvá detailne popísala fungovanie tábora, vrátane spôsobu vraždenia pomocou plynu, odhadu počtu obetí alebo organizácie tábora a spamäti načrtnutého plániku. Jej súčasťou bol tiež opis najväčšej hromadnej popravy československých občanov - splyňovanie 3792 židovských mužov, žien a detí z terezínskeho rodinného tábora v noci z 8. na 9. marca 1944.
Vrbova-Wetzlerova správa bola následne doplnená po úteku ďalších dvoch židovských väzňov z Osvienčimu v máji 1944, Arnošta Rosina a Czesława Mordowiczea, čím vznikli známe Osvienčimské protokoly.
Spočiatku vyvolávala Vrbova-Wetzlerova správa medzi zástupcami židovskej obce nedôveru. "Ich mozgy neboli pripravené, aby vstrebali myšlienku na masové vraždenie v osvienčimskom meradle," napísal Vrba neskôr vo svojej knihe Utiekol som z Osvienčimu. Neskôr bola ale správa označená za vierohodnú, zverejnená bola ale až po po začatí masových deportácií maďarských Židov do Osvienčimu 15. mája 1944 (celkovo tam odišlo okolo 437-tisíc osôb).
Napriek tomu prispela podľa izraelského historika a pražského rodáka Jehudu Bauera "ku konečnej záchrane väčšiny z 200-tisíc budapeštianskych Židov". Podľa Bauera pomohla k zastaveniu deportácií z dvoch dôvodov. Po prvé mala zásadný vplyv na rozhodnutie maďarského admirála Miklósa Horthyho zastaviť 9. júla 1944 deportácie, čo od neho žiadali okrem iného pápež Pius XII., americký prezident Franklin Roosevelt či švédsky kráľ Gustav V. Po druhé vyvolala u nacistov falošný dojem, že spojenci odpovedia na deportácie bombardovaním, a nie len jednoduchým vyjadrením nesúhlasu s nimi.
Po vojne sa Vrba, ktorý sa po spísaní správy dal na Slovensku k partizánom, stal významným vedcom v odbore biochémie a farmakológie. V roku 1958 odišiel z Československa do Izraela, Británie, USA a Kanady. Okrem slávnej knihy Utiekol som z Osvienčimu napísal rad odborných kníh a článkov z odboru a niekoľko článkov a štúdií o holokauste. Významne sa podieľal na výrobe piatich filmov o holokauste, okrem iného aj na slávnom dokumente Clauda Lanzmanna Šoa. Zomrel vo Vancouveri v marci 2006.
Wetzler, ktorý sa tiež zapojil do Slovenského národného povstania, po vojne pôsobil ako novinár, robotník, úradník a pracoval tiež v cestovnej kancelárii. V roku 1970 odišiel do invalidného dôchodku, pomáhal v knižnici v bratislavskom Ružinove.
Už v roku 1945 vydal brožúru Osvienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí, ktorá bola ohromujúcim svedectvom človeka, ktorý toto peklo prežíval dva roky. V roku 1964 napísal pod pseudonymom Jozef Láník knihu o svojom úteku Čo Dante nevidel, nikdy sa mu ale nedostalo takej pozornosti a popularity ako Vrbovi. Zomrel v 69 rokoch v Bratislave 8. februára 1988. V januári 2007 posmrtne dostal od prezidenta Ivana Gašparoviča Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy.
