„Zostala som nažive, aby som ukázala, že som silnejšia než oni,“ povedala Farida Khalafová. Táto 19-ročná dievčina vyrastala v severnom Iraku, kde pred dvomi rokmi na vlastnej koži zažila, ako bojovníci Islamského štátu prepadli jej dedinu. Vyvraždili mužov, ženy odviedli do zajatia. Faride sa podarilo po niekoľkých mesiacoch zo zajatia ujsť a takto opísala svoj jedinečný príbeh v knihe Dievča, ktoré porazilo Islamský štát.
Farida Khalafová je pravé meno autorky, ale dievča na obálke nie je ona. Svoju tvár publikovať nechce.
Farida práve skončila predposlednú triedu strednej školy a tešila sa na prázdniny. V osudné leto dedinu Košo v irackom pohorí Sindžár prepadli bojovníci Islamského štátu. Vtedy sa všetko zmenilo...
Dráma sa odohrala 15. augusta 2014.
Faridina rodina vyšla na strechu, aby si primerane uctila nový deň. Po rannej modlitbe Farida zostala sama a videla ako sa k dedine blíži trinásť áut. Neboli to žiadne staré autá, na ktorých dorazili Arabi, ale nové biele obrnené vozidlá s ťažkou vojenskou technikou. V každom sedeli bojovníci Islamského štátu v čiernych uniformách. Stúpenci teroristickej organizácie zhromaždili všetkých obyvateľov dediny. Mužov postrieľali a ženy odvliekli.
Farida sa na dlhé mesiace stala otrokyňou – a pritom zažila nepredstaviteľné krutosti. Jedného dňa sa odvážila na takmer nemožné. Postavila sa na čelo šesťčlennej skupiny dievčat a spoločne utiekli.
Andrea C. Hoffmannová je spoluautorkou knihy Dievča, ktoré porazilo Islamský štát. Pracuje ako politická redaktorka v spravodajskom týždenníku Focus a osobitne sa zameriava na Blízky východ. Tejto téme sa venuje už vyše pätnásť rokov.
Začítajte sa do knihy Dievča, ktoré porazilo Islamský štát:
Otec mi ukázal, ako mám stáť. „Ľavú nohu predsuň trochu dopredu, kolená pokrč.“
Naprával ma. Zozadu ma chytil za plecia, hruď mi jemne vysunul dopredu. Bol pohraničným vojakom irackej armády a vedel zaobchádzať so zbraňami. Potom mi vložil do ruky pušku AK-47. Kalašnikov vážil menej, ako som si myslela.
„Pravú ruku polož dozadu na spúšť. Presne tak. Ľavou si vpredu môžeš nastaviť hlaveň. Zacieľ na tamten strom,“ prikazoval mi. Namierila som na morušu v našej záhrade. „A páľ!“
Váhavo som sa prstami dotkla spúšte. Nestalo sa nič.
„Len do toho!“ vyzval ma. „Neboj sa, Farida!“
Zľahka som sa dotkla kovovej spúšte, napokon ticho cvakla. Otec stál za mojím chrbtom, zasmial sa.
„Presne tak. Dobre!“ pochválil ma.
Vrhla som naňho spýtavý pohľad.
„Zbraň som ešte neodistil,“ vysvetlil. „No hneď to napravím. Takto.“ Ukázal mi, ako sa uvoľňuje poistná páčka na pravej strane. „Si pripravená?“
„Jasné,“ povedala som sústredene.
„Ale teraz opatrne.“
„Dobre.“
„Správne si namierila?“
Prikývla som.
„Tak páľ!“
Záhradou zadunel výstrel, zatackala som sa od sily spätného odrazu kalašnikova.
„Bravo!“ uškrnul sa otec popod tmavé fúzy.
Spolu sme podišli k stromu posúdiť výsledok môjho prvého streleckého cvičenia. A naozaj: Na pravom okraji kmeňa vytŕčal drobný kúsok železa. Nábojnica ležala v prachu asi meter odtiaľ.
„Máš talent,“ skonštatoval otec. „Ešte trochu cviku a čochvíľa budeš lepšia ako mama.“
„Myslíš?“ spýtala som sa vzrušene. Nežne ma pohladil po hlave.
„Áno, ešte párkrát si zastrieľaš a už ti to pôjde. Zavesím ti do záhrady terč. Uvidíš, časom sa prestaneš báť hrmotu a naučíš sa lepšie vyvážiť spätný odraz.“
Horlivo som prikývla. Bola som hrdá, že mám len pätnásť rokov a otec ma učí narábať s kalašnikovom. Mame a o dva roky staršiemu bratovi Dilanovi to ukázal už pred viacerými rokmi. Ale o dva roky mladšieho brata Serhada do streľby ešte nezasvätil. Jasné znamenie, že ma považuje za dospelú teda aspoň dosť veľkú na to, aby som v prípade potreby bránila náš dom a majetok.
V spálni mal v škatuli uložené tri pušky. Jedna bola jeho služobná zbraň z armády, ostatné dve kúpil na trhu.
„Aj ženy musia vedieť obsluhovať zbraň,“ vravieval. „Keď našetrím dosť peňazí, kúpim ešte jeden AK-47, aby v prípade núdze mal každý z nás jednu poruke.“
Ako by asi vyzeral ten „prípad núdze“, to otec nepovedal. A mne chýbala fantázia, nevedela som si to predstaviť. Vtedy mi ešte nenapadlo, že otcova opatrnosť môže súvisieť s tým, že sme jazídi, a nie moslimovia. Myslela som možno na zlodejov, ktorí by sa mohli pokúsiť ukradnúť nejaké cennosti. Katastrofa, ktorá nás čakala, sa vymykala mojej obrazotvornosti.
- reklamná správa -
