BRATISLAVA – Slovo dokáže zabíjať. Nedávno sme to videli vo Francúzsku alebo Rusku, pomerne bežné je to v krajinách, kde majú diktátorské režimy. Myslíte si, že Slovákov sa to netýka? Ak aj slová u nás nezabíjajú, určite dokážu veľmi ublížiť. Otázne je, čo s tým robiť a ako sa brániť. Opýtali sme sa na to Mira Drobného, autora animovaného seriálu OVCE.sk, ktorý má deti učiť o nástrahách internetu. Prax však ukazuje, že nielen deti sa v tejto oblasti potrebujú učiť.
Miro Drobný zastupuje Slovensko v niekoľkých európskych inštitúciách a projektoch, ktoré sa venujú ochrane detí a mládeži na internete. Je autorom projektu, ktorého cieľom je potlačenie nenávistných prejavov na internete Nehejtuj.sk. Práve netolerancia je problém, ktorí trápi aj slovenských diskutérov, a tým pádom ostro zasahuje aj médiá. Drobný tvrdí, že „slovo je zbraň, navyše internet v súčasnej podobe je bez pravidiel, bez trestnosti, je to priestor, kde nefunguje zákon, respektíve funguje obmedzene“.
Situáciu, v ktorej sa na internete ocitajú všetky názorové spektrá prirovnáva k otvorenému súboju: „Diskusie prirovnávam k športovej hale, ktorá je beztrestná a neplatí v nej zákon alebo je ťažko vymožiteľný, zavrieme do nej Rusov, Ukrajincov, Maďarov, Rómov, Slovákov, židov, kresťanov a všetkých tam dáme ozbrojených. Majú plné zásobníky, nože, pištole, samopaly. Čokoľvek sa odohrá v tej hale, ostane to v nej, nikto netrpí nijakými následkami. Viete si predstaviť ako by to dopadlo? To sú diskusie. To je svet internetu a diskusií.“
Ako však Drobný správne dodáva, diskusie sú komerčne veľmi zaujímavé aj pre poskytovateľov tejto služby, prinášajú návštevnosť a ďalšie benefity. Avšak nesmie sa zabúdať na bezpečnosť: „Tí, ktorí diskusie chcú na svojich stránkach prevádzkovať, musia sa o tú športovú halu starať. Musia mať bezpečnostnú službu, musia kontrolovať návštevníkov a tých najväčších extrémistov, ktorí tam idú s cieľom zabíjať, dovnútra nevpustiť, alebo keď už niekoho zrania, tak ich vyhodiť. Musia kontrolovať, kto strieľa do vzduchu a kto na ľudí, prosto to všetko regulovať.“
Čo potom ale znamená sloboda slova, ktorou sa všetci obmedzení diskutéri oháňajú? Kde je hranica slobody prejavu? Drobný má odpoveď aj na túto náročnú otázku: „Diskusia je služba občanom. Službou demokracie sú voľby, stoja niekoľko miliónov eur. Voľne diskutovať je podobná služba. Je to v podstate okrúhly stôl. Stojí to energiu a čas vytvoriť pravidlá, zhromaždiť ľudí na jedno miesto, udržať za stolom poriadok a bezpečnosť. Je náročné zorganizovať okrúhly stôl pre dvoch, troch ľudí, nie to ešte pre 100-tisíc ľudí, čo je prípad internetových diskusií.“
Čo ale poviete človeku, ktorý sa oháňa slovami, že ho tým obmedzujete? „Nech si za to zaplatí, by som povedal. Lebo udržať za okrúhlym stolom alebo v športovej hale poriadok, tak to každý, kto trochu premýšľa vie, že stojí peniaze. Tam musí byť bezpečnostná služba, kontroly pri vstupe, všetky zbrane sa musia odobrať. Kto príde s krvavým nožom, toho vyhodím hneď, príde tam druhýkrát, vyhodím ho opäť a tretíkrát sa zavolá polícia. Ten, komu patrí tá "rokovacia" miestnosť, musí zaviesť poriadok, a to stojí veľké peniaze, čo si títo diskutéri neuvedomujú.“
Mnohí si ani dopad svojich slov neuvedomujú. Aký má podľa Vás diskusia vplyv na tú menšinu, ktorá sa nezapája do diskusií, ale číta ich? „Ja napríklad patrím do tej skupiny, ktorá si občas diskusie prečíta, ale mám nadhľad. Vidím, že sú tam hlúposti. Súdny človek si povie, že to je mlátenie prázdnej slamy. Sú tam takí, ktorí sa absolútne nevyznajú v téme, potrebujú si niečo dokazovať. Z môjho pohľadu je to nehodnotné. Keby som to teda nečítal, nič sa pre mňa nemení.“
Dúfajme, že takých ako vy je väčšina, napriek tomu, určitá časť diskutérov je určite ovplyvnená. Povedzme, ak sa negatívne píše o gejoch, židoch, Rómoch či mentálne zaostalých ľuďoch, takéto slová vedia ublížiť, na tom sme sa zhodli. Prečo to teda hejteri robia a kde je ich limit? „To je skôr otázka na sociológa alebo psychológa, ale ja osobne to vnímam citlivo práve preto, že tu v Európe máme skúsenosti s hejtermi.“
V Amerike je situácia asi iná, aj tamojšia benevolentnosť je častým argumentom väčšiny slovenských hejterov, keď sa im niečo vyčíta: „Tiež sa pýtam, ako je to možné? Prečo keď u nás niekto povie "zbavme sa všetkých židov", je to trestné a prečo, keď to isté poviete na Miami, to už trestné nie je? Ja si to vysvetľujem tak, že každá spoločnosť si určuje vlastné pravidlá, sú to naše zákony. No a my v Európe máme skúsenosti napríklad s druhou svetovou vojnou. Vieme, kam až tá netolerancia môže zájsť. Uvedomujeme si, že slovo môže naozaj zabíjať. Osvienčim je 4,5 hodiny autom odtiaľto, tam to môžeme vidieť na vlastné oči, že slovo zabíjalo. To je výsledok hejterov, čo v 1933 alebo 1938 začali beztrestne šíriť svoje názory v športových halách.“
Aké je teda riešenie? Očividne nevieme byť natoľko otvorenou spoločnosťou, akou je tá americká. Myslíte si, že sa situácia zlepší sama, že sú ľudia schopní si uvedomiť, ako dokážu vo svojej anonymite ubližovať? „Viete, kedysi som nechápal na čo je tretí sektor. Myslel som si, že sa len zneužíva, že sa tam prepierajú zisky. Až keď som v tom robil nejakých päť či desať rokov, pochopil som, že v spoločnosti existuje dosť úzka časť aktivít, ktoré keby robil štát, tak to z nejakého dôvodu nebude fungovať, rovnako ako keby to robili súkromné firmy.
Ak hovoríme napríklad o obhajovaní práv nejakej menšiny a robil by to štát, tak by sa ostatné menšiny mohli pýtať, prečo neobhajuje rovnako intenzívne aj ich. Ak by to robila súkromná firma, tak by ju zase obviňovali, že na tom chce zarobiť, a preto existuje tretí sektor - občianska spoločnosť. Dospel som k názoru, že to má zmysel. Potom v prípadoch, ako pred voľbami v 90.-tych rokoch keď hejteri zapĺňali športové haly, zabral práve tretí sektor, lebo nikto iný nemohol alebo nechcel a situáciu zvrátili späť do normálu.
Možno to je odpoveď na otázku. Ak by sme sa cítili už veľmi ohrození, tak by sa Slovensko prebudilo. Ale teraz, kým je pomerne pokoj, tak nie je dopyt po zmene. Je pravda, že ľudia sa boja postaviť hejterom. Ale to už je na každom z nás. Možno si desať ľudí povie, že mňa sa to až tak netýka, no ten ďalší si zrazu uvedomí, že už je toho dosť a postaví sa na odpor. Médiá sú na jednej strane tie, ktoré sami niekedy šíria nenávisť a podporujú hejterov. Na druhej strane môžu aj veľmi pomôcť v zápase o tolerantnejšie Slovensko na internete, ale aj mimo neho.“
