OSTRÝ GRÚŇ - Masaker v obciach Kľak a Ostrý Grúň, ktorý dostal aj prívlastok Krvavá nedeľa, sa do dejín zapísal ako jeden z najhorších vojnových zločinov na území Slovenska počas II. svetovej vojny. Esesácka jednotka Edelweiss spolu s príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkových gárd a jednotkou Heimatschutzu zavraždila v týchto dvoch dedinách 148 ľudí. Väčšinu tvorili deti, ženy a starí ľudia. Jeden z posledných preživších Ivan Maslen prišiel pri vraždení o oboch rodičov, teraz prehovoril o krutostiach vtedajších ľudí aj doby.
Bez pocitu materinskej lásky, dobre mienenej rady otca a bez pohody najbližšej rodiny vyrastal Ivan Maslen z Ostrého Grúňa. V januári 1945 mal len dva roky, keď mu v dedine fašisti zabili rodičov a iba náhoda chcela, že o život neprišiel aj sám.
O tom, čo sa v onú zimnú nedeľu v tejto obci v Kľakovskej doline neďaleko Žarnovice udialo, vie Ivan iba z rozprávania starej mamy, ktorá ho vychovávala. „Aj starká prežila túto tragédiu iba so šťastím. Deň predtým totiž odišla k dcére, mojej tete, ktorá bývala na kopci vysoko nad dedinou. Tam aj prespala, čím si zachránila život," spomína dnes 76-ročný muž.
Na druhý deň ráno fašistické komando, ktoré v tom čase vstúpilo do dediny, bralo so sebou ľudí, ktorí bývali pri ceste. Zobrali aj Ivanovu mamu s jeho deväťročnou sesternicou. Všetkých viedli do neďalekého domu Izidora Debnára. Malý Ivan spal vtedy v detskej postieľke. Dodnes si myslí, že si ho tam nevšimli.
Nové fakty o najväčšej masakre v histórii Slovenska: FOTO vraždiacich beští, dožili v pokoji v zahraničí
Otec v tom čase v maštali kŕmil kravy a tak unikol pozornosti fašistov. „Sesternici sa ale akosi podarilo z miesta, kde začali strieľať ľudí, uniknúť. Mama jej ešte predtým povedala, aby išla po môjho otca. Nech donesie všetky doklady o tom, že bol 'vysuperovaný' z vojny. Na stavbe v Terezíne mu totiž nejaký čas predtým polámalo nohy. No len čo prišiel do domu Izidora Debnára, zastrelili ho," hovorí Ivan.
Keď skončilo besnenie v Ostrom Grúni, vraždiace komando sa vydalo do vyššie položeného Kľaku. Vtedy sa malý Ivan prebral, vyšiel z postieľky, následne z domu a vydal sa bosý po zasneženej ceste dolu dedinou. "Z rozprávania starej mamy viem, že ma odtiaľ neskôr zobrali susedia, ktorým sa pred vojakmi podarilo skryť," dopĺňa mozaiku udalostí. To, čo sa v Ostrom Grúni udialo, a že pri tom prišli o život aj obaja rodičia, si Ivan začal plne uvedomovať až ako prvák v základnej škole. V rodnej obci, kde chodil do školy až po piatu triedu, sa o tom veľa hovorilo. Medzitým mu štát postavil na mieste pôvodného obydlia nový dom, kde spolu so starou mamou býval až do roku 1968, kedy sa oženil.
"Chcel som byť pôvodne strojným zámočníkom, po rôznych peripetiách som ale nakoniec začal študovať v Banskej Bystrici za čašníka a neskôr som absolvoval aj hotelovú školu v Piešťanoch," pokračuje v spomienkach. Po škole dostal umiestenku do Zvolena, kde nastúpil do vtedy nového hotela Poľana. Zvolenčania si ho dodnes pamätajú ako zdvorilého a úslužného čašníka, ktorý už v 70. a 80. rokoch v tejto branži zavádzal v meste na tú dobu neobvyklú kultúru obsluhovania.
Z obyvateľov Ostrého Grúňa, ktorí vtedajšie besnenie fašistov prežili, nežije už takmer nikto. "Aj najbližších príbuzných obetí je už možno len toľko, čo prstov na rukách. Dodnes sa ale pravidelne, 21. januára, na výročie tejto tragickej udalosti stretávame a pripomíname si ju," pripomína dnes už dôchodca Ivan Maslen, ktorý veľa času trávi práve v dome na kraji cesty v Ostrom Grúni, v ktorom prežil celé svoje detstvo a mladosť.
Obyvatelia obce Ostrý Grúň aktívne pomáhali partizánskym jednotkám Jan Žižka a Vorošilov, ktoré prepadávali nemecké jednotky v pohorí Vtáčnik. Dňa 21. januára 1945 príslušníci Edelweissu a Heimatschutzu Ostrý Grúň obkľúčili, obyvateľov vyhnali z domov a 62 ľudí zavraždili. O tri dni neskôr 24. januára 1945 sa vrátili opäť a obec podpálili. Úplne zhorelo 112 domov a ďalších päť bolo značne poškodených. Fašisti zničili aj 100 hospodárskych budov, z čoho 78 úplne ľahlo popolom.
Valéria prišla o celú rodinu
Aj po rokoch sú spomienky na udalosti z nedele 21. januára 1945 pre Valériu Zúbekovú z obce Kľak ťaživou rozpomienkou. Počas udalostí, ktoré sú známe ako Krvavá nedeľa, prišla o svoju starú mamu aj krstnú mamu s jej štyrmi deťmi. "Mojej rodiny sa to veľmi dotklo. Človeku je zaťažko spomínať," hovorí osemdesiatnička aj dnes so slzami v očiach.
Valéria Zúbeková približuje, že jej rodina bývala na hornom konci dediny. V osudné ráno sa jej mama vydala dole do dediny pre mlieko pre mladšie deti. "Bola to len taká chvíľka, keby sa tam bola zdržala, tak by ju tam určite aj zastrelili. Utekala naspäť hore na horný koniec, prišla domov. Poschovávali sme sa, báli sme sa, lebo streľba už v tej dolnej časti bola," spomína.
V dome boli len deti s matkou. Chlapi, ktorí sa báli, že ich zoberú Nemci, sa skrývali v hore. "Ešte večer prišli partizáni, aby im maminka chleba piekla. Tak im upiekla a ešte aj ten chleba bol čerstvý, napečený, oni odišli do tej hory," uviedla Zúbeková, ktorá mala v tom čase 11 rokov.
Rodina mala šťatie v nešťastí, hrôzu udalostí, ktoré sa odohrávali v dolnej časti dediny, nezažila. Tam už obyvateľov sústredili do stredu obce, postavili pred nich tri guľomety so zámerom previesť hromadnú popravu. Medzi ľuďmi bol aj farár Klucha, ktorý si vyžiadal od vojakov čas, aby ľuďom udelil posledné rozhrešenie, vďaka čomu oddialil popravu. Medzitým prišla do dediny nemecká motospojka s rozkazom nestrieľať, ale obec vypáliť a občanov evakuovať.
Rodina pani Valérie sa po týchto udalostiach uchýlila na niekoľko dní vo vedľajšom Ostrom Grúni, ktorý postihol podobný osud. "Potom povedali, že sa musí aj Ostrý Grúň vysťahovať, museli sme aj odtiaľ odísť. Odišli sme do Horných Hámrov, tam sme išli do školy. Potom nám ujo vybavil, že sme boli asi tak do marca u jednej rodiny na štáloch pri Novej Bani," rozpráva pani Valéria. Odtiaľ sa nakoniec rodina vrátila raz v noci do rodnej obce.
"Cestou sa tak stalo. Naši rodičia zapriahli do voza kravičky. Na voz hodili aj pár vecí, čo sme mali. V takom veľkom snehu, fujavica bola hrozná, sme išli vtedy domov, v tú noc. Keď sme prišli domov, sem na dvor a menšie deti vykladali, lebo boli v perinkách poukrývané. Bol tam aj trojročný chlapček, ktorý bol mŕtvy, ten nám cestou umrel."
