A nachádza sa hrob Ježiša Krista skutočne v Izraeli? Mohol Ježiš pôsobiť v Indii a v Kašmíre? Jozef Banáš vo svojom novom románe Kód 1 opäť rúca zažité dogmy a piliere, na ktorých stojí katolícka cirkev. A ide ešte ďalej, keď sa pýta - posilňuje kresťanská viera v ľuďoch pocit viny, utrpenia a bolesti? Ak áno, za akým účelom a aké dôsledky to môže mať na každého z nás?
"Keby som mal jedným slovom charakterizovať Kód 1, je to o pokrytectve," tvrdí Jozef Banáš.
Na pútavom príbehu hlavných hrdinov Mariky a Michala odkrýva silu viery a zároveň prináša množstvo faktov a fotografií dokazujúcich pôsobenie Židov, kresťanov a pravdepodobne aj Ježiša Krista v krajinách, ktoré dnes vnímame výlučne cez prizmu orientálnych náboženstiev.
Topky.sk vám v spolupráci s internetovým kníhkupectvom BUX.sk prináša ďalší úryvok z knihy Kód 1.
Prvý zázrak
9. kapitola
Marika stískala Michalovu ruku tak silno, až jej obeleli prsty. „Musíš ísť k Ježišovmu hrobu,“ zdôrazňovala.
„Ale, Marika, čo si z toho taká nervózna? Nepôjdem teraz, pôjdem inokedy.“
Mlčala, potom potichu povedala. „Inokedy už môže byť neskoro. Michal, prosím ťa, kvôli mne. Kvôli mojej chorobe.“ Na chvíľu sa zamyslela a rozhodným hlasom povedala: „V posledných dňoch sa cítim lepšie, nebývam taká unavená, pôjdem tam s tebou...“
„Vieš, že by som sa potešil, ale aj keby sme chceli, už sa to nedá. Odhlásil som sa a ostatné miesta sú obsadené.“
„Jedno miesto ešte zoženieš!“
„Nemá zmysel bývať v Betleheme. Ale ak chceš, možno to moje miesto je ešte voľné. Ak sa cítiš dobre, môžem hneď zavolať do cestovnej kancelárie.“
„N no...“ na chvíľu zaváhala. „Nie, bez teba nepôjdem. Netrúfam si.“
„Je tam Tomáš. Postará sa o teba. Má kontakty, pozná v Izraeli každého, keby sa niečo stalo, vybaví ti najlepších lekárov.“
„Nie, nie,“ zamyslela sa. „Bez teba nepôjdem. Michal, Miško, prosím ťa, zavolaj do tej cestovky, zruš svoje odvolanie a choď tam, prosím ťa.“
Prekvapený na ňu pozrel. „Prečo ti na tom Jeruzaleme tak záleží?“ Nervózne si trela dlane o seba, akoby mu chcela niečo povedať, no nebola si istá, či urobí dobre, keď sa mu zdôverí. „Neboj sa, budeme v tvoje vyliečenie veriť spolu a dostaneš sa z toho. Možno ťa ten tam hore chce zoceliť viac ako ostatných, a preto ti kladie na plecia ťažšie bremeno ako iným. Ber tú chorobu ako výzvu. Tebe, zdá sa, pán Boh nakladá riadne. Asi vie prečo. Možno má s tebou dajaký zámer, na ktorý ťa potrebuje silnú. Marika, musíš veriť a podarí sa to! Už si sa raz vyliečila, vyliečiš sa aj druhý raz,“ snažil sa presvedčiť manželku, no nebol si istý, či je schopná po druhýkrát zmobilizovať vnútorné sily, vôľu, vieru.
„Keby som sa bola vyliečila, nebola by som opäť chorá... Na druhý štyridsaťdňový pôst nemám síl. Nemám motiváciu. Akosi, akosi... som prestala tým alternatívnym metódam veriť...“ sklopila zrak a z očí jej pomaly stekali slzy. „A lekári odporúčajú chemoterapiu, ožarovanie a všetky ich zvyčajné metódy. Rozhodla som sa, že sa na to nedám. Jednoducho, nemá to zmysel. Nikoho dosiaľ nezachránili, len tých ľudí zbytočne trápili.“
„Vrátilo sa ti to, lebo si prešla zasa na mäsitú stravu.“
Pokrčila plecami. „Neprotestoval si ani ty.“
„Myslel som... myslel som, že si dospelý človek a vieš, čo robíš...“ hovoril potichu. „Ale nič to, nevzdáme sa. Dáme sa na surovú stravu znovu, tentoraz dôsledne.“ Odrazu sa mu rozžiarili oči, akoby si spomenul na niečo dôležité. „A okrem toho ti zoženiem špeciálny liek z Tibetu. Je to vraj zázračný tradičný medikament proti rakovine. S úspechom ho použili aj pri záchrane tisícov detí po katastrofe v Černobyle...“ Snažil sa povzbudiť manželku, ale ona na neho hľadela s trpkým úsmevom márneho pochopenia a vďaky. „Ale ja to myslím celkom vážne.“
„Dobre, Miško, skúsim to ešte raz. So surovou stravou. Totálne surovou. Len zelenina, ovocie, čaje, šťavy, orechy, obilniny. Nebude to ľahké, ale skúsim to. Ale mám k tebe prosbu,“ zo zaslzených očí jej vyšiel akýsi zvláštny jas.
„Skvelé, vynikajúce,“ zajasal Michal. „Budem stáť pri tebe a vyhlasujem, že aj ja prechádzam na surovú stravu,“ podišiel k manželke a pobozkal ju na vlasy, v ktorých sa jagalo čoraz viac šedivých. „Urobím pre teba všetko, čo bude v mojich silách. Akú máš prosbu?“
„Pôjdeme do Jeruzalema. Prosím ťa, prihlás sa opäť. A aj mňa, ak sa dá. Chcem meditovať pri Ježišovom hrobe.“
Michal sa na chvíľu zamyslel. „To sa tam dá pokojne len v noci, aj to len s dávkou veľkého šťastia. Tomáš písal, že cez deň sú tam davy turistov. A z Betlehema sa do Jeruzalema v noci nedostaneme...“ pokrčil plecami.
„Má to význam, aj keby som bola pri jeho hrobe čo len päť minút,“ povedala vzrušene. „Možno sa ti to bude zdať zvláštne, ale čosi mi hovorí, že tam je kľúč k môjmu vyliečeniu. Michal, prepáč, pôsobím ako poverčivá baba, ale... ale neviem ti opísať prečo, len cítim, že zlepšenie stavu mi prinesie len moja úprimná, hlboká meditácia pri Ježišovom hrobe.“
„Marika,“ pokáral ju láskavo, „Ježišov hrob v Jeruzaleme predsa nie je!“
„Aj ja viem, že podľa nich vystúpil na nebesá. Ale je tam aspoň hrobka, do ktorej bol vložený...“
Michal si uvedomil, že človek v jej situácii je akiste pripravený veriť čomukoľvek, čo by mu mohlo pomôcť. Možno bude Chrám Božieho hrobu placebom, ktoré skutočne pomôže. „Veľmi tomu nerozumiem, ale ak tomu veríš...“
„Prepáč... verím... A tiež vložím do Múru nárekov svoju prosbu.“
Michal chcel čosi namietnuť, ale uvedomil si, že Marika vyslovila to úžasné slovo – verím. Usmial sa. „Aj ja tomu verím.“
Hľadela na manžela, pomaly mu vzala ruku do svojej. „Vravia, vravia... že ak vložíš do Múru nárekov svoje želanie, Boh ti ho určite splní. Vtedy, keď si bol v Tibete a ja som sa vyliečila z rakoviny...“ chcela čosi povedať, no Michal jej skočil do reči.
„... Pomohla ti tvoja vôľa, surová strava a pôst, ktorý ti odporučila Ľubka. Sama si vravela, že aj ona sa takto vyliečila. Len si to potom azda tak trochu pokazila...“
„Nepovedala som ti všetko. Ľubka vtedy zhodou okolností cestovala do Jeruzalema a vložila do Múru nárekov moju prosbu. Verím... teda, verila som tomu, že ma vyliečila nielen surová strava, ale aj tá prosba.“ Pozorovala mlčiaceho manžela. „Vari ty sám nemedituješ, nemodlíš sa? Nemáš plnú izbu všelijakých symbolov? Rituály nemajú význam logický, ale symbolický. Symbolizujú našu túžbu, vieru, nádej.“
„Ale, Marika, veriť v akési zázračné vyliečenie prostredníctvom papierika v múre... Prepáč...“
Obaja mlčali. Marika po chvíli pokračovala. „Vtedy, keď som bola prvý raz chorá, odniesla Ľubka môj papierik do Jeruzalema. Dala ho do škáry múru a...“
„Veľmi to nepomohlo, keď sa ti to vrátilo,“ znechutene povedal Michal.
„Aj Ľubke sa choroba vrátila...“ povedala potichu.
„Čože?“ takmer vykríkol Michal.
„Povedala mi to pred týždňom.“
„A čo chce robiť?“
„Rezignovala. Ide na operáciu a potom na chemoterapiu.“ Michal mlčal. „Viem, čo mi chceš povedať. Ja na žiadnu operáciu nepôjdem! V nijakom prípade. Ak ti raz zasiahnu do organizmu, dostanú sa metastázy do krvi a to je koniec. Nie, ďakujem! Ja verím tomu, že viera funguje. Verím! Len sa niekde stala chyba. Myslím, že viem kde...“
Michal na ňu spýtavo pozrel. „Kde?“
„Ľubka mala ísť k Ježišovmu hrobu, a nie k Múru nárekov.“ Pomaly siahla do záhrenia a odopla si z krku medailón. Michal ho videl prvý raz. Podala mu ho. „Pozri, čo som našla. To nemôže byť náhoda.“
Michal si ho so záujmom obzeral. „Čo to je?“
„Medailón. Našla som ho v zabudnutej škatuľke od matky v jej kufri. Vtedy, keď si sa vrátil z Košíc... v tom sne... zdalo sa mi, že vidím škatuľku so šperkmi v starom kufri pod schodami do pivnice. Zabudla som, kam som ju odložila. Až vďaka tomu snu som ju našla.“
„Marika, prosím ťa, prepáč, ale to sú fantazmagórie...“
„Michal... Vtedy, keď si sa vrátil, cítil si v izbe tú zvláštnu vôňu?“ Prikývol. „No vidíš! Kde sa tam tá vôňa vzala? V tom sne bola matka v našej obývačke, stále fajčila... a vyfukovala tú vôňu...“
Michal na ňu dlho hľadel. „Chceš povedať, že...“
Prečítajte si viac o novinke Kód 1.
- reklamná správa -