ORŠA/PRAHA - Sovietske raketomety kaťuša sa stali popri tanku T-34 alebo samopalu špagin jedným zo symbolov Červenej armády počas druhej svetovej vojny. Do výzbroje pritom zbraň, ktorá vyvolávala v radoch nepriateľských vojakov paniku už len svojim zvukom, zamierila len tesne predtým, ako Hitler spustil svoj plán Barbarossa a nacistické jednotky vtrhli na územie svojho doterajšieho spojenca. Do boja sa prvé kaťuše dostali o tri týždne neskôr, 14. júla 1941.
FOTO Najkrvavejšia bitka 1. svetovej vojny: Obrovské jatky bez výsledku, všade kosila smrť
V tom čase pritom velitelia mohli nasadiť do boja ešte len niekoľko desiatok "gardových mínometov", ako sa v sovietskej armáde novinka trochu nepresne označovala. Siedmimi z nich disponovala jednotka pod vedením kapitána delostrelectva Ivana Fljorova, ktorá nové zbrane dostala k dispozícii koncom júna 1941. O premiérovom nasadení kaťuše rozhodol Fljorov nadriadený len niekoľko hodín potom, čo wehrmacht obsadil bieloruské mesto Orša, dôležitý železničný uzol na Dnepri.
Krátko po tretej hodine popoludní tak na železničnú stanicu, kde Nemci od rána zhromaždili vlaky s muníciou, palivom, vojenskou technikou a ďalšími zásobami, vyleteli z jednoduchých konštrukcií na nákladiakoch tucty rakiet. Po ich dopade zavládol na mieste chaos. Nie príliš presná, ale účinná paľba zo sovietskych raketometov zničila rad vagónov, ťažko poškodila samotnú stanicu a smršť črepín spôsobila tiež nezanedbateľné straty medzi nemeckými vojakmi.
Podľa jednej z teórií mal útok kaťuší aj jeden skrytý dôvod, a to snahu za každú cenu zničiť infraštruktúru a techniku, ktorá padla do nemeckých rúk. Isté ale je, že nová zbraň vyvolala medzi Nemcami pozdvihnutie. "Rusi nasadili batériu s neobyčajným množstvom hlavní. Jej salva je ako ohnivý hurikán a nám spôsobené straty ohromné," stálo v hlásení pre velenie. Rakety ako také pritom neboli pre nemeckých vojakov novinka, wehrmacht mal vo výzbroji vlastné raketomety Nebelwerfer.
Nasadenie sovietskych kaťuší síce protivníka prekvapilo, na osude Orše ale ani Fljorovej akcie nemohlo nič zmeniť. Červená armáda musela naďalej ustupovať na východ a v rukách nemeckých jednotiek tak zostalo mesto takmer na tri roky. Okupantom sa síce postavili na odpor partizáni, ktorí útočili na vlaky aj ďalšie zariadenia, oslobodenia sa ale Orša dočkala až v júni 1944 za Veľkej letnej ofenzívy. Počas tej doby v niekoľkých táboroch na jej území zomrelo okolo 20.000 ľudí, medzi nimi mnoho tunajších Židov.
Prvé bojové skúsenosti s kaťušami však ukázali, že novinka, vyvíjaná od konca 30. rokov, má pred sebou sľubnú budúcnosť. Sovietske vedenie preto rozhodlo o ďalšom vývoji a masovej výrobe. V auguste 1941 tak vznikli prvé predpisy o ich nasadení a do konca prvého vojnového roka mala Červená armáda k dispozícii 554 raketometov. Žiadnej z jednotiek už ale nevelil kapitán Fljorov, skúsený delostrelec totiž padol v októbri 1941 počas bojov neďaleko Smolenska.
Prišli ale ďalší velitelia, ktorí z katuše (pôvod mena možno hľadať pravdepodobne v piesni o dievčati, ktorej milý odišiel do armády) vytvorili jednu z najslávnejších zbraní vojny. Jej rozšíreniu hralo do kariet viac vecí: výroba bola jednoduchá, vďaka umiestneniu na podvozky nákladných automobilov - často amerických Studebakerov - boli pohyblivé a salva jednej batérie tvorenej štyrmi vozidlami dopravila behom okamihu 4,5 tony výbušnín na viac ako päť kilometrov, kde obrátili hore nohami až štyri hektáre.
Niet divu, že medzi nemeckými vojakmi budili kaťuše hrôzu, podľa typického kvílenia pri streľbe od nich dostala zbraň prezývku "Stalinove organy". Na front sa počas štyroch rokov dostal rad variantov kaťuše, najtypickejšie ale boli tie s označením BM-13, ktoré Sovieti použili už v júli 1941. Do konca vojny sa vyrobilo približne 10.000 raketometov, ktorých slávu pripomína od júla 1966 pamätník neďaleko miesta ich prvého nasadenia pri Orši.
