NEW JERSEY - Je to už takmer 70 rokov, ale Marsha Kreuzmanová (90) stále spomína na okamih, keď ležala iba pár krokov od nacistického krematória a želala si, aby si ju konečne vzala smrť. Pri holokauste prišla o matku, otca aj brata a zdalo sa, že o chvíľu zomrie aj ona. Vtedy však zdvihol jej 30-kilové telo americký vojak a vzal ju do bezpečia. Neskôr sa ho snažila vyhľadať, ale márne, šťastie sa na ňu však predsa len usmialo. Po takom dlhom období, že jej nádej už pomaly nadobro vyhasínala.
Príbeh Marshe Kreuzmanovej sa začína v poľskom Krakove, kde jej rodinu po začatí druhej svetovej vojny nahnali do tamojšieho geta. O rok neskôr jej matku poslali do koncentračného tábora Majdanek, kde bola zabitá. Ju spolu s otcom a bratom previezli do Plashova, pracovného tábora neďaleko Krakova, ktorý bol postavený na úpätí dvoch bývalých židovských cintorínov.
Ak boli väzni príliš chorí alebo slabí na prácu, tak ich potrestali, alebo zabili. Išlo o otázku života a smrti. Kreuzmanová spomína, že keď raz nedokončila svoju časť úlohy na stavbe cesty, pretože začalo pršať, strážca ju zbil bičom na kone. Jazvy po tomto týraní má na chrbte dodnes. Inokedy ju nechali niekoľko hodín visieť dolu hlavou na dverách po tom, čo sa pokúsila navštíviť svojho brata.
Na Jom Kippur v roku 1943 nacistickí vojaci odhalili jej otca, ako sa skrýva v priekope a spolu s desiatkami ďalších väzňov ho zastrelili. Ostatní sa pre výstrahu museli pozerať na ich popravu, medzi nimi aj Marsha.
O brata prišla v máji 1944, kedy lekári kontrolovali každého v tábore a pri selekcii sa dostal na ľavú stranu, ktorá znamenala "neschopný práce". Jeho osud spečatil transport do Osvienčimu, kde ho pravdepodobne okamžite splyňovali.
Keď Nemci videli, že vojnu prehrajú, snažili sa dôkazy o svojich zverstvách v táboroch zahladiť, preto sa pokúsili zostávajúcich väzňov nahnať viac do vnútrozemia. Marsha tak v januári 1945 putovala cez Osvienčim, Bergen-Belsen, Flossenbürg, až skončila v Mathausene.
Medzi americkými vojakmi z 11. obrnenej divízie, ktorí 5. mája 1945 tábor oslobodili, bol aj Joe Barbella. "Keď sme tam dorazili, videli sme všetkých tých ľudí, ktorí boli iba kosť a koža," spomína si na udalosti toho dňa Barbella, ktorý má už úctyhodných 93 rokov.
Kreuzmanová si pamätá iba toľko, že ležala kúsok od krematória, keď prišli vojaci a počula slová: "Ste voľní!" Potom upadla do bezvedomia a vojak ju odniesol do poľnej nemocnice, kde sa ju lekári pokúsili opäť prebrať k životu.
Po vojne sa Barbella vrátil do New Jersey a so svojou ženou Annie sa usadil v černošskej štvrti. Marsha strávila niekoľko rokov Anglicku pred tým, než sa v roku 1952 presťahovala do Spojených štátov. Tu sa zamestnala ako zdravotná sestra.
V kútiku duše sa však nikdy neprestala zaoberať myšlienkou na amerických mužov, ktorí prekročili nepriateľskú líniu, aby ju a ďalších väzňov oslobodili z rakúskeho koncentračného tábora. V telefónnych zoznamoch dokonca vyhľadala mená, o ktorých si myslela, že by mohli mať prepojenie na armádu a prosila ich o informácie.
Jednoducho niečo v nej stále túžilo vypátrať svojho osloboditeľa, čo jej nedovolilo vzdať sa. Až napokon minulý rok v októbri, po 68 rokoch, narazila v novinách na oznámenie o výročí svadby Joe Barbellu a jeho manželky a správu o tom, že slúžil v 11. obrnenej divízii. Neváhala muža kontaktovať a o mesiac neskôr sa s ním aj stretla. "Uvítali ma s otvorenou náručou," vyjadrila sa na margo dvojhodinovej návštevy u manželov Kreuzmanová.
Joe a Marsha sa vraj stali dobrými priateľmi a pravidelne si telefonujú. Kreuzmanová dokonca pozvala dvojicu k sebe na obed aj počas nedávnych sviatkov a dala mu darček. "Zaslúži si úctu," uviedla.
