OSVIENČIM/PRAHA - Bola to najväčšia jednorazová hromadná poprava československých občanov za druhej svetovej vojny. Nacisti pomocou plynu pred 70 rokmi, v noci z 8. na 9. marca 1944, zabili vo vyhladzovacom tábore v Osvienčime 3792 židovských mužov, žien a detí z tzv. terezínskeho rodinného tábora. Ďalšiu časť osadenstva rodinného tábora zlikvidovali v júli 1944. Podľa niektorých historikov znesie táto udalosť porovnanie s masakrom obyvateľov Lidíc a Ležákov z roku 1942.
Existencia rodinného tábora patrí k málo objasneným fenoménom holokaustu. Najčastejšie udávaný dôvod, že sa tábor mal stať ďalším nástrojom neslávne preslávenej propagandy nacistov po hanebnej návšteve delegácie Červeného kríža v Terezíne, podľa niektorých pamätníkov neobstojí. Podľa nich si asi ťažko možno predstaviť, že by do osvienčimského pekla nacisti pozvali zahraničnú delegáciu.
Historik Toman Brod, ktorý tábor prežil, sa pýta: "Aký mohlo mať pre racionálne nacistické mozgy zmysel živiť pol roka niekoľko tisíc ľudí vo vyhladzovacom koncentračnom tábore, a to prakticky bez akéhokoľvek úžitku?"
Jedna z teórií sa prikláňa k názoru, že sa tak nacisti snažili upokojiť nervóznych Židov z Terezína korešpodenčnými lístkami, ktoré väzni z Brezinky smeli po určitej dobe posielať. K ďalším možným dôvodom expedície terezínských Židov do Osvienčimu mohla patriť snaha predchádzať možnému budúcemu povstaniu v gete, čoho sa nacisti po skúsenostiach z iných miest (Varšava v apríli či Treblinka v auguste) obávali.
Všetko sa začalo v septembri 1943, kedy bolo z Terezína do Osvienčimu - Brezinky v dvoch transportoch deportovaných 5000 väzňov, ktorým sa na rozdiel od predchádzajúcich transportov dostalo nebývalých "privilégií": pri príchode neprechádzali obvyklou selekciou a nedošlo tiež k rozdeleniu rodín do rôznych sekcií tábora (preto "rodinný" tábor).
K "privilégiám" patrilo aj to, že terezínskí väzni neboli pri príchode podrobení rituálu vyholenia hlavy a že sa deti smeli cez deň zdržiavať na detskom bloku. V decembri 1943 a v máji 1944 potom v niekoľkých veľkých transportoch z Terezína pricestovalo ďalších 12 500 väzňov, ktorých umiestnili v rodinnom tábore. Kým prvé transporty boli výhradne zložené z väzňov, ktorí do Terezína prišli z českých krajín, v neskorších transportoch pochádzala zhruba polovica deportovaných z Nemecka, Rakúska či Holandska.
V rodinnom tábore, označovanom v Brezinke ako sekcia BIIb, živorili väzni na úzkom zablatenom pruhu obklopenom plotom nabitým elektrinou, trpeli hladom, zimou, vyčerpaním, chorobami a zlými hygienickými podmienkami. Úmrtnosť tu ostatne nebola o nič menšia než inde v Osvienčime.
Bezprecedentné "privilégiá", ktorých sa väzňom rodinného tábora dostalo, boli pre členov osvienčimského odbojového hnutia úplnou záhadou. Po nejakej dobe sa im však podarilo odhaliť, že na osobných dokumentoch väzňov stojí skratka "SB" a lehota šesť mesiacov. "SB" (Sonderbehandlung, slovensky zvláštne zaobchádzanie) znamenalo v nacistickom žargóne krycie označenie pre popravu bez rozsudku, v Osvienčime spravidla smrť v plynových komorách.
Presne po šiestich mesiacoch pobytu všetkým doteraz žijúcim väzňom, ktorí boli do Osvienčimu deportovaní v septembri 1943, oznámili, že budú premiestnení do "pracovného tábora Heydebreck". Miesto do tohto fiktívneho lágra však nákladiaky s väzňami zamierili smerom k osvienčimským plynovým komorám, kde boli v noci z 8. na 9. marca 1944 bez selekcie zavraždení.
Podľa niekoľkých svedectiev spievali pred smrťou v osvienčimských plynových komorách ako znak vzdoru československú hymnu, Hatikvu (židovskú hymnu, ktorá sa neskôr stala hymnou Izraela) a Internacionálu.
Zvyšní väzni rodinného tábora žili od tejto chvíle v stálych obavách, že ich po šiestich mesiacoch čaká rovnaký osud. Začiatkom júla 1944 sa tieto obavy potvrdili: na rozdiel od marca 1944 však prechádzali väzni selekciou a časť z nich bola predtým poslaná na prácu do iných táborov.
V rodinnom tábore zostalo zhruba 6000-7000 väzňov, ktorí boli medzi 10. a 12. júlom 1944 počas dvoch nocí zavraždení. Zo 17 500 väzňov rodinného tábora prežilo len 1294.
O necelý mesiac neskôr, v noci z 2. na 3. augusta 1944, v Brezinke vyvraždili väzňov jediného ďalšieho "rodinného tábora", v ktorom boli väznení Rómovia, vrátane tých deportovaných z českých krajín. Nacisti vtedy v plynových komorách povraždili 2897 osôb zo 14 krajín, najmä detí a žien.
Komplex vyhladzovacích táborov Osvienčim sa stal symbolom vyvraždenia šiestich miliónov Židov počas druhej svetovej vojny. Len v Osvienčime bolo zmarených asi 1,2 milióna životov, väčšinou židovských. K väzňom osvienčimského tábora patrilo tiež okolo 50 000 československých občanov - Židov, politických väzňov a Rómov, z ktorých prežilo asi 6000. Celkom zahynulo za vojny 80 000 židov z Čiech a Moravy; z celého Československa, ktorého predvojnovú židovskú komunitu tvorilo 350 000 osôb, zahynulo 250 000 Židov.
