WYRZYSK/PRAHA - Nemecký raketový konštruktér Wernher von Braun dostal do vienka nevšedné nadanie i posadnutosť prácou a vďaka jeho výtvorom sa ľudia pozreli na Mesiac. Zároveň sa ale kvôli svojej práci neváhal dať do služieb nacistov a jeho technika priamo alebo nepriamo zabila desaťtisíce ľudí. Aj tri dekády po smrti je preto tento talentovaný technik, ktorý sa narodil 23. marca 1912 v nemeckej šľachtickej rodine, vnímaný ako kontroverzná postava.
Prvou von Braunovou skutočne úspešnou raketou bola balistická strela A-4, známa skôr pod označením V-2 (teda Vergeltungswaffe 2, slovensky Zbraň odplaty číslo dva), od ktorej si najvyššie vedenie nacistického Nemecka sľubovalo zvrat v stratenej vojne. Ten síce nenastal, ale raketa, predstavená v roku 1942 a operačne nasadená v lete 1944, sa stala čiernou morou obyvateľov Londýna i ďalších európskych miest. Na rozdiel od predchádzajúcej V-1, ktorá pripomínala obyčajné lietadlo, proti nej nebolo obrany.
Nemecký vojnový priemysel bol ale, našťastie pre spojenca, v tej dobe vďaka mohutnej bombardovacej ofenzíve z veľkej časti v troskách a vyššej produkcii rakiet A-4 nepomohlo ani presťahovanie výroby do podzemia. V otrockých podmienkach ich vyrábali väzni koncentračných táborov, ktorých pritom najmenej 20-tisíc zahynulo a o ktorých nasadení podľa povojnových odhalení vedel aj Wernher von Braun. Ten sa už v roku 1933 prihlásil do SS a dosiahol hodnosť Sturmbannführer, teda približne majora.
Na samom konci vojny sa von Braun, ktorý svoju vojnovú kariéru videl len ako nevyhnutnú epizódu v ceste za splnením svojho sna, dosiahnutím vesmíru, vzdal aj so svojimi spolupracovníkmi americkej armáde. Američania, podobne ako v honbe za von Braunom neúspešní Sovieti, poznali význam jeho práce. Kým ale Stalinova ríša získala len menej významných vedcov a tiež súčiastky na výrobu rakiet, zamieril za oceán sám mozog nemeckého raketového vývoja a s ním aj kompletné strely.
V Spojených štátoch potom mohol Wernher von Braun konečne dosiahnuť cieľ, ktorý si vytýčil už ako chlapec, keď ho nadchla knižka o možnosti cestovať raketou do vesmíru. Spočiatku ho ale Američania postavili na vedľajšiu koľaj a do kozmu sa snažili dostať vlastnými silami, a to pokiaľ možno v civilnom programe. Príležitosť pre nemeckého konštruktéra, ktorý medzitým pracoval pre armádu, prišla až po tom, čo Sovietsky zväz v roku 1957 prekvapivo vypustil prvý Sputnik.
Na základe osvedčenej vojenskej balistickej rakety Redstone potom von Braun a jeho tím vyvinuli nosič Juno, ktorý v januári 1958 vyniesol do vesmíru prvú americkú družicu Explorer. Niekdajšiemu prominentnému vedcovi nacistického Nemecka sa vďaka úspechu naplno otvorila cesta k vesmírnemu výskumu. Wernher von Braun stál aj za prvými americkými pilotovaným letmi (pôvod nosných rakiet Redstone možno pritom vystopovať až k vojnovej A-4), toho najväčšieho uznania sa mu ale malo ešte len dostať.
Technik, ktorý sa vďaka propagácii vesmírnych ciest stal v 50. rokoch verejne známou osobou a už od roku 1955 mal americké občianstvo, totiž už ako zamestnanec Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) viedol vývoj najsilnejšieho raketového nosiča všetkých dôb menom Saturn V. Mohutná raketa, vysoká 110 metrov a schopná vyniesť na obežnú dráhu viac ako 100 ton nákladu, umožnila Američanom predstihnúť Sovietsky zväz a dopraviť v roku 1969 človeka na Mesiac.
Nadšenie pre vesmír zdedil potomok pruskej šľachtickej rodiny, ktorý sa narodil na území dnešného Poľska a ktorého otec pôsobil aj ako minister, pravdepodobne po matke, ktorá sa amatérsky venovala astronómii. S raketami začal koketovať ako školák a vážnejší záujem prejavil ako univerzitný študent. Už začiatkom 30. rokov sa von Braun zaradil medzi popredných odborníkov na raketovú techniku. Úspech misie Apollo znamenal pre Werhnera von Brauna zavŕšenie životného sna. Zomrel štyri a pol roka po tom, čo sa ľudská noha zatiaľ naposledy dotkla mesačného povrchu, 16. júna 1977.
