PEENEMUNDE/PRAHA - Nemecká raketová technika predstavovala od 30. rokov minulého storočia absolútnu svetovú špičku. Nie je preto divu, že práve raketa nemeckého pôvodu dokázala 3. októbra 1942 doletieť ako prvý ľudský výrobok až na samú hranicu vesmíru. Nesporný vedecký a technický úspech ale dodnes kalí skutočnosť, že raketa A-4 vtedy neslúžila na poznávanie vesmíru, ale zabíjanie. Stala sa totiž Hitlerovou zbraňou odplaty číslo dva, známou V-2.
Úspešnému októbrovému letu, pri ktorom raketa ozdobená dievčaťom sediacim na mesačnom kosáčiku dosiahla výšku 90 kilometrov a potom sa po balistickej krivke zrútila do mora 190 kilometrov od štartovacej rampy, ale predchádzal dlhý vývoj. Technici a vedci sa na základni Peenemünde pri Severnom mori pod vojenským vedením zaoberali konštrukciou rakety od roku 1937, nadviazali ale na ešte staršie práce. Ani pri nich pritom nechýbal neskorší otec americkej mesačnej rakety Wernher von Braun.
"Jediná chyba tohto letu spočíva v tom, že raketa pristála na nesprávnej planéte," pochvaľoval si prvý úspešný štart von Braun, ktorému vtedy mohol spadnúť kameň zo srdca. Premiérový pokus, ktorého sa zúčastnil vtedy čerstvo menovaný ríšsky minister zbrojnej výroby Albert Speer, totiž 18. marca 1942 skončil výbuchom rakety ešte pred štartom. Ani ďalšie štarty v priebehu leta onoho roka potom neboli úspešné, skúšobné A-4 vzlietli len do výšky piatich a 12 kilometrov a potom spadli späť na zem.
Ani októbrový let ale nebol úplne bez chýb, dráha rakety totiž bola príliš strmá, a k jej bojovému použitiu viedla ešte dlhá cesta, ktorú nekomplikovali len technické problémy. A že ich nebolo málo. Sedem mesiacov trvalo, než mohli Speer a ďalší nacistickí pohlavári v máji 1943 sledovať dva úspešné štarty rakety A-4. Nemecké pokusy ale nezostali utajené očiam pilotov a kamerám spojeneckých prieskumných lietadiel.
A necelý rok po prvom úspešnom štarte, v októbri 1943, sa stredisko v Peenemünde stalo terčom ničivého náletu britského Kráľovského letectva. Vývoj rakety ale pokračoval ďalej, hoci ho nálet značne spomalil a prinútil nemecké vedenie hľadať náhradné miesto pre výskum i výrobu. Vhodné miesto našli v pohorí Harz v samom strede Nemecka, kde neďaleko mesta Nordhausen väzni z koncentračných táborov vybudovali rozsiahlu podzemnú továreň, zvanú Dora.
Takmer až do konca vojny v nej v otrockých podmienkach pracovali desiatky tisíc väzňov z koncentračných táborov a najmenej 20 000 z nich zahynulo. S nápadom použiť pri výrobe rakety väzňov síce prišiel v lete 1943 ríšsky vedúci SS Heinrich Himmler, o ich nasadení ale podľa povojnových odhalení vedel aj sám konštruktér Wernher von Braun. Ten bol napokon Himmlerovým podriadeným. Už v roku 1933 sa prihlásil do SS a dosiahol hodnosti Sturmbannführera, teda približne majora.
Ani ukrytie do podzemia ale nepomohlo práce na rakete príliš urýchliť. Konštruktéri napríklad dlho zápasili s tým, že pri návrate k zemi bojová hlavica samovoľne explodovala. Prvé V-2 boli pripravené na nasadenie až koncom leta 1944, teda až po invázii do Normandie - a pre Nemecko beznádejne neskoro. Napriek tomu ich ale nakoniec proti Británii a nedávno oslobodenému Beneluxu Nemci vypustili vyše 2900. Posledné zabíjali v marci 1945 a celkovo sa počet obetí "zázračnej zbrane" odhaduje na 8000.
Na samom konci vojny sa von Braun, ktorý svoju vojnovú kariéru videl len ako nevyhnutnú epizódu v ceste za splnením svojho sna, dosiahnutím vesmíru, vzdal aj so svojimi spolupracovníkmi americkej armáde. Američania, podobne ako v honbe za von Braunom neúspešní Sovieti, poznali význam jeho práce. Kým ale Stalinova ríša získala len menej významných vedcov a tiež súčiastky na výrobu rakiet, zamieril za oceán sám mozog nemeckého raketového vývoja a s ním aj kompletné strely.
