BUČA - 17. marca okolo 11:00 miestneho času sa Jurij Nečiporenko a jeho otec Ruslan viezli na bicykloch do jednej z administratívnych budov v Buči, kde bola poskytovaná humanitárna pomoc. Elektrina, plyn a voda boli v meste minulosťou. Lokalitu obsadili ruské sily v rámci svojho postupu na Kyjev.
Štrnásťročný chlapec opísal celú situáciu stanici BBC cez telefonický rozhovor. Počas celej doby sedela pri ňom jeho matka. Jurij a jeho otec dúfali, že vyzdvihnú nejaké lieky a jedlo. Na Tarasivskej ulici ich ale zastavil ruský vojak. Okamžite zdvihli ruky. "Povedali sme im, že nemáme žiadne zbrane a nepredstavujeme žiadne nebezpečenstvo. Otec sa potom pozrel na mňa a vtedy ho zastrelili. Dvakrát ho strelili do hrude, presne tam, kde je srdce. Potom spadol."
To však ani zďaleka nebolo všetko. Vojak následne namieril zbraň proti Jurimu a strelil ho do ľavej ruky. Tínedžer v okamihu spadol na zem. Potom ho postrelili ešte raz, do ramena. "Ležal som na bruchu, nič som nevidel. Vojak znovu vystrelil. Musel mi mieriť na hlavu, pretože guľka prešla cez kapucňu na mojej mikine." Opäť sa ozval výstrel, tentoraz mierili do otcovej hlavy, ale Ruslan bol už mŕtvy. "Dostal som záchvat paniky, ležal som tam so zranenou rukou a videl, ako mi krváca," hovorí Jurij. Až po chvíli, keď sa vojak presúval za tank, sa odvážil vstať a utiekol preč.
Masaker v Buči
BBC sa nepodarilo overiť podrobnosti tejto situácie, no spoveď chlapca prichádza v čase pribúdajúcich dôkazov o zverstvách spáchaných ruskými jednotkami na ukrajinskom obyvateľstve. Len v Buči boli na ulici nájdené telá mŕtvych mužov, mnohí mali rozsiahle zranenia a dokonca ruky a nohy zviazané za chrbtom. Zrejme ich prešli tanky.
Veľký počet obetí sa nachádzal pozdĺž ulice Jablonska, len dva kilometre od ulice, kde mali zabiť Ruslana. Juriho matka Alla uviedla, že keď prišiel jej syn sám domov a povedal, čo sa stalo, sama sa vybrala za manželom. Dúfala, že je "len" zranený a potrebuje lekársku pomoc. "Môj syn ma prosil, aby som to nerobila. Povedal, že zabijú aj mňa," vyjadrila sa. Keď sa pokúsila prejsť po ulici, zastavili ju susedia. "Varovali ma, aby som nešla ďalej, že Rusi zabíjajú každého na území, ktoré ovládajú."
Nasledujúce ráno Alla požiadala svoju matku, aby jej pomohla. Na miesto streľby sa vybrali s bielymi šatkami. Matka sa dala do reči s ruskými vojakmi. Podarilo sa im prejsť cez stráž a Ruslanovo telo si tak mohli odniesť domov. Zdá sa, že fotografia Juriho ruky potvrdzuje jeho svedectvo.
Ruslan Nečiporenko, ktorý pracoval ako právnik, mal 49 rokov. V miestnej komunite bol veľmi aktívny. Pomáhal ľuďom ako dobrovoľník. Pochovali ho v záhrade rodinného domu. Jurij povedal, že vojak, ktorý ho zabil, bol jednoznačne Rus. Jeho uniforma bola tmavozelená, typická pre ruskú armádu. Videl, že na jeho nepriestrelnej bunde bolo po rusky napísané "Rusko". "Pre ruskú armádu sme nepredstavovali žiadne nebezpečenstvo. Boli sme civilisti a mali sme na sebe biele šatky, aby sme ukázali, že nechceme bojovať. Ani to nezabralo. Je to hlúpe a nepochopiteľné," dodal chlapec.
