PARÍŽ - Venezuelčan Ilich Ramírez Sánchez, známy pod prezývkami Carlos alebo Šakal, dostal v utorok na súde v Paríži tretí doživotný trest za atentát z roku 1974. Predošlé dva si odpykáva vo francúzskom väzení. Carlos, ktorý bol takmer 20 rokov najhľadanejším teroristom sveta, toto označenie odmieta a považuje sa za "revolucionára z povolania". V 70. a 80. rokoch sa skrýval okrem iného v rade vtedajších komunistických krajín a niekoľkokrát pricestoval aj do Československa. Jeho teroristickú kariéru ukončila v auguste 1994 v Sudáne banálna operácia.
FOTO Strašné zistenie o skutočnom horore: Najhorší sériový vrah žien v Rusku
Carlos bol v terajšom procese obžalovaný zo zabitia dvoch ľudí a zranenia ďalších 34 osôb pri atentáte v centre Paríža v roku 1974. Dnes šesťdesiatsedemročný terorista proces označoval za absurdný, pretože sa zaoberal činom starým 42 rokov. Účasť na atentáte popieral a tvrdil, že prokuratúra proti nemu nemá žiadne dôkazy. Súd mu však udelil za teroristický útok doživotie, najvyšší možný trest, ktorý môže francúzska justícia uložiť.
K útoku sa priznal, potom ho poprel
V obžalobe sa uvádzalo, že 15. septembra 1974 hodil odistený granát v nákupnom centre na rohu triedy Saint-Germain a ulice Rennes. Podľa obžaloby sa tak snažil tlačiť na francúzsku vládu, aby oslobodila jedného zadržaného ľavicového radikála podozrivého z terorizmu. Vláda po útoku podľa AFP ustúpila a zatknutého prepustila. Šakal sa v roku 1979 v rozhovore v arabských médiách priznal, že granát hodil, po dolapení v roku 1994 ale čin poprel.
Carlos bol odsúdený už dvakrát. Raz za vraždu troch mužov, vrátane dvoch policajtov, z roku 1975, druhýkrát za štyri bombové atentáty, ktoré si v rokoch 1982 a 1983 vyžiadali 11 mŕtvych a okolo 150 zranených v Paríži, v Marseille a v dvoch vlakoch.
Rodinné pozadie
Ilich Ramírez Sánchez sa narodil 12. októbra 1949 vo venezuelskej Michelene do rodiny zámožného právnika, ktorý dal svojim synom mená Vladimir, Ilich a Lenin. V roku 1964 sa Carlos pripojil ku študentskému komunistickému hnutiu v Caracase a neskôr absolvoval výcvik na Kube. V roku 1968 ho Komunistická strana Venezuely vyslala študovať na Univerzitu priateľstva národov Patrice Lumumba v Moskve, odkiaľ ho o dva roky vylúčili.
Kariéra teroristu
Na dráhu teroristu sa dal Carlos začiatkom 70. rokov, keď začal pracovať pre Ľudový front pre oslobodenie Palestíny (PFLP). Najprv v Londýne, kde študoval ekonómiu a ruštinu. V roku 1973 ho vyslali do Paríža ako asistenta tamojšieho zástupcu PFLP Michela Múcharbala. Ten bol o dva roky neskôr zatknutý a keď políciu zaviedol do Carlosovho parížskeho bytu, ten jeho a dvoch francúzskych agentov zastrelil a utiekol do Libanonu, kde ho privítali ako hrdinu.
Po tejto vražde "zradcu palestínskej veci" a dvoch agentov si získal dôveru svojich arabských priateľov a bolo poverený zorganizovaním prvej veľkej akcie. Tú uskutočnil spoločne s ďalšími dvomi západnými Nemcami a troma Palestínčanmi. Po zajatí účastníkov summitu OPEC hodlal popraviť ďalších dvoch údajných "zradcov" a výmenou za rukojemníkov získať priestor v médiách pre palestínske hnutie.
Rukojemnícka dráma
Dvaja policajti Josef Janda a Anton Tichler, ktorí boli v pojednávacej miestnosti, nepredstavovali pre šesticu teroristov vážnu prekážku. Šesťdesiatročný Tichler sa pokúsil Carlosa odzbrojiť, ale bol zastrelený. Podobne dopadli aj ďalší dvaja muži, ktorí teroristom kládli odpor; člen irackého tímu a jeden z líbyjských delegátov.
Šakal potom rozdelil rukojemníkov podľa národnej príslušnosti na takzvaných neutrálov, liberálov a kriminálov, kam zaradil Saudskú Arábiu, Spojené arabské emiráty (SAE), Irán a Katar. Podľa stupňa previnenia ich postavil do viac či menej nebezpečných častí miestností alebo ich opásal výbušninami. Časť rukojemníkov uniesol do Alžírska, kde niekoľkých z nich pustil na slobodu, neskôr odletel do líbyjského Tripolisu, odkiaľ sa ale vrátil späť do Alžíru. Tu si nakoniec vyjednal možnosť "čestného" ústupu a s celým svojím tímom opustil lietadlo. Ministri OPEC sa na ďalšom rokovaní zišli až o 25 rokov.
Na výslní
Únos delegátov zo summitu OPEC urobil z Carlosa "slávneho" a žiadaného teroristu, ktorý potom riadil akcie siahajúce od západnej Európy cez Blízky východ až po Japonsko. Pripisuje sa mu rad teroristických útokov, okrem iného únos francúzskeho lietadla do ugandského Entebbe v roku 1976, atentát v centre Paríža v apríli 1982 (jeden mŕtvy), útoky proti francúzskym vlakom v marci 1982 (päť mŕtvych) a v decembri 1983 (traja mŕtvi) či v nákupnom centre v parížskej štvrti Saint-Germain v septembri 1974 (dvaja mŕtvi).
Prvé doživotie v roku 1997
Ako hľadaný terorista sa v 70. a 80. rokoch Sánchez skrýval aj vo viacerých komunistických krajinách. Medzi rokmi 1978 a 1986 pricestoval (väčšinou na juhojemenský pas) niekoľkokrát aj do bývalého Československa. Jeho kariéru ukončila v auguste 1994 v Sudáne banálna operácia, údajne liposukcia, po ktorej bol ešte pod vplyvom anestetík odovzdaný tamojšou políciou Francúzsku. Francúzsky súd potom na Štedrý deň 1997 Carlosa prvýkrát odsúdil na doživotné väzenie. Na svedomí má údajne až 83 ľudských životov.
Prečo Šakal?
Prezývku Šakal dostal od tlače podľa knihy britského spisovateľa Fredericka Forsytha Deň pre šakala (o nájomnom vrahovi, ktorý má zabiť prezidenta Charlesa de Gaulla). Carlos si hovoril sám.
