Osudová láska alebo Čítali ste vôbec Shakespeara?
Stála som práve nad drezom a flusala doň kôstky z matkinho nevydareného čerešňového kompótu, keď zrazu zazvonil telefón.
Na tom, že zazvonil, by nebolo vonkoncom nič čudné, pretože mne telefón zvoní stále. Nenormálne však bolo to, že zvonila pevná linka. Tá už nejaký ten rok zvoní len v nedeľu, keď volá zadara teta Irma, že ako sa mám. Keďže bol piatok večer, zdúpnela som v predtuche niečoho iného.
„No čau, Eli, ako sa máš?“ opýtal sa vyrehotaný hlas na druhom konci linky.
„Neverím!“ zajačala som natešene. „Ty netvor! Si sa dobre dlho neozval! Kde si?“
„Tu.“
„Na Slovensku? Super! Teším sa. Kedy sa uvidíme?“
„Kedy chceš. Aj teraz.“
„Čo tým myslíš teraz?“
„Otvor dvere, Eli.“
Zložila som telefón a neveriaco šla ku dverám. Za dverami stál emigrant Tiki s úsmevom okolo hlavy a vo svojom obľúbenom tričku Kis mi a jem Slovak!.
Objali sme sa ako rodný brat a sestra a chvíľu sa smiali jak šibnutí. Voňal tak známo a pekne.
„Nevedel som, čo ti mám doniesť. Dneska sme boli s matkou v Metre a aha, čo som ti kúpil...“ podával mi tajomný balíček s výrazom „odovzdávam ti toto rodinné striebro“. Dostala som maxibalenie mydiel Fa všetkých farieb, chutí a vôní a pobavený záchvat smiechu. Tikiho stroj času sa zjavne zastavil niekde v osemdesiatom piatom roku, keď sa z Pešti nosili mydlá Fa a pestré vlny na štrikovanie.
„Ty si fakt blázon. Koľko si tu nebol?“
„Takých dobrých pätnásť rokov.“
„Chýbal si mi. Vieš, ako je tu bez teba smutno?“
„Aj ty mne,“ ucedil Tiki pomedzi zuby, len tak mimochodom, tváriac sa, že je zaujatý výhľadom z okna mojej obývačky. Po tých dlhých rokoch bez domoviny a starých kamarátov vyzeral odrazu bohém Tiki v kúte moje obývačky dezorientovaný a smutný. Odhryzol si z makového koláča, ktorý som napiekla, ako keby som tušila, že niekto príde. Niekto dôležitý.
„Ježiš, to je dobré, to som nejedol ani nepamätám. Dáš mi recept? Maru mi ho musí upiecť.“
„A mak budeš pestovať na balkóne, chrobáčik?“
„Ježiš, fakt. To preto som to tak dlho nejedol. Tým Amíkom už úplne drbe, ani makový koláč človeku nedoprajú. Tu som pestoval na balkóne trávu a tam budem v ilegalite sadiť makovice.“
Bol to ešte stále ten chlapec z dvora, ktorý vedel skejtovať prvý v meste, bil sa za pravdu ako lev a mal všetky baby v rádiuse pätnástich kilometrov. Keď sa však zamiloval, tak nafurt. V srdci nosil svoje lásky stále so sebou. Poznala som ich naspamäť a vedela som o nich všetko. Od materských znamienok až po počet orgazmov na jeden šup. Dávalo mi to v jeho živote punc výnimočnosti. Kopyrajt d best frojndin. To zvláštne puto, ktoré ma s týmto človekom spájalo, bolo dozaista karmického pôvodu. Bol to totiž jediný človek na svete, okrem mojej dcéry, ktorému som nemohla klamať. Vždy keď mi položil priamu otázku, povedala som mu pravdu čistú ako krištáľ, aj keď občas nechutne páchla. Nemohla by som vtedy použiť lož nevinnú, ani lož milosrdnú, ani nijakú inú, čo malo za následok dialógy typu: „To si už fakt dva roky netrtkala? Inak, chcel som ti v djuty frí kúpiť vibrátor.“ „No to si teda mohol.“ „A jak to riešiš? Masturbuješ?“ „Jasné. Jak divá. Dáš si ešte koláčik?“
Skrátka normálka. Ten veľký chlapec, ktorý teraz sedel na mojom koberci v obývačke, mal len jedinú chybu: Maru.
...pokračovanie už o týždeň.
