Na pracovisku, kde dosiaľ pôsobila, vybudovala fungujúci systém a sestry pod jej vedením oceňovali pacienti aj ostatní kolegovia. Keď si však uvedomila, že mnohé zlé rozhodnutia v slovenskom zdravotníctve nedokáže ovplyvniť, jej frustrácia sa prehlbovala a nakoniec sa rozhodla z pracoviska odísť. Zuzana Hrčková bude od marca viesť ošetrovateľský tím na lôžkovom oddelení Nemocnice Bory v Bratislave. Hovorí, že 99,9 percenta sestier, ktoré nájdu odvahu zmeniť svoje zamestnanie, práca v novej nemocnici určite posunie.
„Bolo to vždy v nedeľu, keď k nám domov prišli na návštevu starí rodičia a ja som dedkovi obviazala ruky i nohy, merala mu tlak, pozerala do úst a pichala imaginárne injekcie. Nikdy neprotestoval,“ smeje sa Zuzka, keď rozpráva svoje zážitky z detstva. Už ako malá chcela byť zdravotnou sestrou. Keď ju mama, ktorá pôsobila v domove dôchodcov, občas vzala so sebou do práce, starostlivosť o druhých ju fascinovala.
„Keď si človek kúpi niečo pekné v obchode, urobí mu to radosť. Ale keď sa mu zahojí škaredá rana alebo po dlhom čase prestane mať bolesti, zrazu sa stane pozitívnejším a začne vnímať úplne iné radosti života. Preto som vždy vedela, že chcem ľuďom pomáhať. Vlastne som nad iným zamestnaním ani neuvažovala,“ dodáva Zuzka.
A tak vyštudovala strednú zdravotnícku školu, rozposlala si životopisy do rôznych nemocníc a spomedzi viacerých pozitívnych odpovedí si vybrala Bratislavu. Venovala sa neurochirurgii. Keď sa ale neskôr vyskytla možnosť vrátiť sa domov na stredné Slovensko, v roku 2002 ponuku prijala a zo sestry na internom oddelení sa postupne vypracovala na vedúcu sestru neurochirurgického pracoviska.
„V tejto špecializácii azda najrýchlejšie vidíte pokrok, ktorý pacient urobí. Príde ubolený, zoperujú ho, na druhý deň sa postaví a na štvrtý už cíti, že ho nič nebolí a môže chodiť. Je to taký rýchly zázrak a vy hneď pocítite zadosťučinenie,“ opisuje Zuzana a opäť sa pri tom usmieva.
Silná žena
Ľahký život nemala. Keď chcela Zuzka popri deťoch a štúdiu na vysokej škole všetko finančne zvládnuť, okrem práce v nemocnici si musela nájsť ešte ďalšie zamestnanie. Dnes je vďačná, že náročné obdobie je už úspešne za ňou.
„Teším sa aj z toho, že som ako vedúca sestra dokázala svoje predošlé pracovisko v rámci svojich kompetencií po ošetrovateľskej stránke rozvinúť na čo najvyššiu úroveň. Keď som tam začala pôsobiť, oddelenie malo iba desať lôžok, no postupne sa ich počet rozrástol na 27. Vytvorili sme nový, funkčný systém, ktorý sa používa dodnes. Ak z pracoviska odchádzal personál, lebo chcel zmeniť prostredie, nikdy sa nebál ísť so svojimi pestrými skúsenosťami pracovať kdekoľvek inde. Kolegovia z iných oddelení mi často hovorievali, že moje sestry majú vysokú odbornosť, lebo sa vyznajú v mnohých zdravotníckych oblastiach. Spokojní boli aj pacienti a ja som bola na svoj tím pyšná,“ spomína si Zuzka.
V tom čase sa Zuzka stala aj podpredsedníčkou občianskeho združenia, ktoré sa venovalo prevencii ochorení chrbtice. Z nápadu, ktorý bol vymyslený len tak pri káve, spoločne s kolegami vytvorila projekt, ktorý ministerstvo školstva dokonca zapracovalo do učebných osnov. Na telesnej výchove sa tak dnes žiaci s fyzioterapeutmi učia aj jej techniky správneho držania tela a starostlivosti o chrbticu, aby vek pacientov s ťažkými degeneratívnymi ochoreniami naďalej neklesal.
Nechcela skončiť ako frustrovaná sestra
Zuzka postupom času prestala v nemocnici vidieť perspektívu pre svoj ďalší profesionálny rast. Prácu sestry milovala, ale uvedomila si, že napriek 20-ročným skúsenostiam, množstvu zručností a absolvovanému tretiemu stupňu vysokej školy bola jej hlavnou náplňou práce najmä toaleta pacienta – činnosť, ktorú sestra z hľadiska svojej odbornosti ani nemá mať v kompetencii.
„Snažila som sa s tým niečo urobiť aj pre dobro ostatných sestier, snažila som sa, aby boli kompetencie personálu presne definované, no presadiť zmeny nebolo možné. Uvedomila som si, že pracovný život, v ktorom nemôžem naplno využiť svoje schopnosti, ma obmedzuje a prestáva robiť radosť. A nechcela som na vlastnej koži zakúsiť, čo je to syndróm vyhorenia,“ rozpráva Zuzka.
Okrem toho začala Zuzana časom hlbšie vidieť aj do prevádzkových záležitostí nemocnice. To, ako veci bežne fungovali, sa jej nepáčilo. Nechcela to nechať len tak, no už po prvej snahe zistila, že by to bol vopred prehratý boj. A tak sa rozhodla odísť.
„Nebolo to jednoduché, tomu pracovisku som venovala roky svojho života, veľa energie. Ale musela som to urobiť,“ hovorí a sklamanie v jej tvári je vidieť ešte aj dnes.
Zaujímal ich môj názor
Zuzkina kamarátka v tom čase objavila na sociálnych sieťach inzerát z novej Nemocnice Bory, ktorá sa stavala v Bratislave. Do zdravotníckeho zariadenia hľadali sestry. Zuzka tam teda poslala životopis.
„Krátko na to ma pozvali na pohovor. Nikdy som na pracovnom pohovore nebola,“ smeje sa dnes. Vraví, že nemocnice často žiadny výber nerobia, vezmú toho, kto sa prihlási a už vôbec sa sestier nepýtajú na ich názor, na predstavy o fungovaní pracoviska či ich vlastné preferencie.
„V Nemocnici Bory ma to preto prekvapilo. Keď som postúpila z prvého kola do druhého, vypracovávala som aj úlohy, ako napríklad vyriešiť komunikačný konflikt na pracovisku a potom sme sa o tom rozprávali. Bolo príjemné, že sme mali na veci jednotný pohľad, ktorý bol uvedomelý a racionálny. Vtedy som si povedala, že situácia na mojom predchádzajúcom pracovisku bola zrejme akýmsi znamením, že je čas na zmenu a posun vpred,“ vraví Zuzka.
Onedlho Zuzane zavolali a ponúkli pozíciu vedúcej sestry na lôžkovom oddelení. Bez váhania ju prijala.
Nik nie je menej dôležitý
Keď sa spolu koncom januára rozprávame pri káve, Zuzka si dohaduje ešte obhliadky bytov na prenájom. Na začiatok síce môže bezplatne bývať v ubytovni pre zamestnancov hneď vedľa nemocnice, v Bratislave jej ale študuje aj jedna z dcér a už sa tešia na spoločné chvíle. Zdá sa mi, že je plná nadšenia a optimizmu a pod chvíľou stále na niekoho máva. Kolegovia! Už pozná viacerých.
„V Nemocnici Bory sa vytvára nový systém, v ktorom sa bude veľmi dbať na to, aby sa doň nepreniesli dlhodobo nesprávne zaužívané zvyky zo systému slovenského zdravotníctva,“ vysvetľuje s tým, že napríklad jeden zamestnanec nebude nahrádzať prácu druhého.
„Sestra bude robiť len to, čo prislúcha jej odbornému vzdelaniu. Lebo tlačiť dokumentáciu a zdvíhať telefóny budú recepčné, prezliekať posteľnú bielizeň pacientovi bude upratovací tím, vzorky do laboratória sa pošlú cez potrubnú poštu, lieky nadávkuje robotická prípravovňa a sestra nebude ručne zapisovať, kedy infúzia dotiekla, ale iba urobí jeden klik. A už nebude behať po pracovisku a zháňať lekára, lebo stále jej bude k dispozícii hospitalista. Takže konečne si my, sestry, nájdeme čas na rozhovor s pacientom, aby sme ho edukovali a náš vzájomný vzťah bol hlbší. Všetci sme však spoločný tím, nik nie je najpodstatnejší a chod pracoviska závisí od každého jedného z nás,“ vysvetľuje Zuzka a je vidieť, že sa na nový začiatok teší.
V rámci svojej časti lôžkového oddelenia, kde budú mať plávajúce lôžka, sa postarajú o celkovo 34 pacientov viacerých chirurgických špecializácií, čo podľa nej prinesie sestrám rôznorodú prácu a pomôže zabrániť vyhoreniu. Už dnes sa Zuzka pripravuje na to, ako bude viesť svoj tím sestier, praktických sestier a sanitárov. Skúseností zo života, ako to určite nerobiť, má viac než dosť.
„Budeme akceptovať názory všetkých a nikoho neodbijem s tým, že systém je už vymyslený a ty si na svojej pozícii príliš nízko na to, aby si o niečom mohla rozhodovať. Nový nápad otestujeme a následne zhodnotíme. Keď to takto dokáže fungovať trebárs vo Švédsku, prečo nie aj u nás? Rovnako, ak sa sestra bude chcieť utvrdiť vo svojich vedomostiach či rozšíriť si ich o nové, možnosť vzdelávania bude otvorená pre každú bez rozdielu,“ rozpráva Zuzka a spomína na občas trpké chvíle zo svojej praxe, keď sestry pri ďalšom vzdelávaní diskvalifikovala iba obľúbenosť u nadriadeného.
Zuzana chce, aby sa jej sestry do práce tešili a našli tam dobrý kolektív. Lebo výsledkom je spokojný pacient a podotýka, že ten je, pochopiteľne, jednou z priorít. A do svojho tímu sestry stále hľadá, odkazuje svojím potenciálnym budúcim kolegyniam.
Byť sestrou, akou vždy túžila
Zuzka hovorí, že opäť chce byť takou sestrou, akou túžila byť v detstve. Chce sa o pacientov s láskou starať, mať čas s nimi hovoriť pri lôžku a robiť maličkosti, ktoré im zlepšia deň. A verí, že práve v novej bratislavskej nemocnici nájde, čo už roky hľadá. Nechce bojovať s kolegami, ktorí desiatky rokov chodia do práce nahnevaní na celý svet či zháňať zdravotnícky materiál, lebo ho je na pracovisku akútny nedostatok.
„Asi by som do Nemocnice Bory nešla, ak by som tomuto projektu neverila. Strach z neznámeho prostredia je vždy oveľa väčší ako neskoršia skutočná realita, preto by mal človek prijímať výzvy, lebo druhýkrát už prísť nemusia. Ak sestry nájdu odvahu zmeniť svoje zamestnanie, 99,9 percenta z nich to niekam posunie a nebudú rozumieť, čoho sa predtým tak báli. Existuje veľa šikovných sestier, ktoré už dnes vidia, že zmena v zdravotníctve je potrebná. Teraz môžu prispieť k nastaveniu podmienok fungovania Nemocnice Bory tak, aby bol spokojný pacient aj personál. Ktorá iná nemocnica na Slovensku toto zamestnancom umožňuje?“
- reklamná správa -
