BRATISLAVA - Začítajte sa do ukážky jedného z najväčších slovenských prekvapení na pultoch kníhkupectiev. Homo asapiens je ešte len debutovým románom Rada Ondřejíčka, ale od svojho májového vydania zbiera stovky nadšených ohlasov od čitateľov, ktorým jeho príbeh až nápadne pripomína ich vlastné životy.
Homo asapiens označuje ľudí, ktorým skratka ASAP prerástla cez hlavu. Neriadi len ich prácu, ale aj zvyšok ich životov, všetko do rodiny až po vzťahy. Dej knihy sa odohráva v prostredí reklamy a marketingu, ale v prvom rade je to príbeh o živote tisícok ľudí, ktorí sa nedokážu dostať von z kolotoča termínov, stresu a peňazí, od ktorého sa kedysi s radosťou zaradili. Ak sa aspoň občas so skratkou ASAP stretávate, je Homo asapiens knihou o vás.
Už po pár týždňoch predaja sa kniha stala bestsellerom a Topky.sk vám z nej postupne ponúkli tri exkluzívne ukážky, ktoré neboli uverejnené nikdy inde. Toto je tretia z nich.
Ukážka z 28. kapitoly
Vždy, keď som sa rozprával s lekármi, prispôsoboval som sa ich jazyku. Nechcel som pred nimi vyzerať ako úplný laik, čo beží do čakárne, hneď ako ho večer pri správach zaškriabe v hrdle. Pri iných povolaniach mi to bolo jedno. Inštalatérom som hovoril, že mi v kúpeľni hrkoce tam to oné, a oni si mohli myslieť, čo som to za idiota, keď neviem, že to oné sa volá sifón. Ale ak išlo o doktorov, dal som do toho všetko, vrátane štyroch semestrov latinčiny, len aby pochopili, že sa so mnou nemusia baviť ako s dieťaťom.
„Ale nemal som zvýšenú teplotu, takže to salmonela byť nemohla,“ dodal som hneď za prvou samodiagnózou.
Sotva badateľným pohybom hlavy mi dal za pravdu. Posmelený som pokračoval, ako som vzápätí vylúčil alergiu na lepok. Mierne sa pohojdával v kresle, občas preložil nejaký papier z jednej strany na druhú alebo sa zhlboka nadýchol.
„To je zvláštne,“ prerušil ma po jednom z takých nádychov, „že toho viete toľko o salmonelóze, a aj tak bez problémov zjete kus majonézového vajca po záruke... No nič, pokračujte,“ kývol rukou ešte predtým, ako som mu mohol vysvetliť, že príznaky salmonelózy som si našiel na internete, až keď som sa kvôli kŕčom nevedel ani vystrieť.
Zdĺhavo som sa venoval detailom, dával som si záležať na farbistých opisoch príznakov. V čakárni sa medzičasom neobjavil nikto nový a mne sa nechcelo ponáhľať sa hore za počítač.
Starý pán oproti mne si zatiaľ zapol laptop na stole. V jednej chvíli vstal, otvoril dvere, nazrel na chodbu a znova si sadol.
„Ja vás počúvam, len hovorte,“ povedal, keď sa mu asi zdalo, že ho podozrievam z nepozornosti. Urobil pár klikov myšou, občas pozrel na monitor. Všetko sa dialo v pomalom, upokojujúcom tempe, celkom mimo galopu zaužívaného za ostatnými dverami nášho kancelárskeho mrakodrapu. Cez zhon posledných týždňov, bledozelenú tvár v zrkadle rodičovskej kúpeľne a bezvládne polihovanie za stiahnutými žalúziami po návrate do Bratislavy som sa dostal až k včerajšiemu kuraciemu soté s ryžou, po ktorom ma už konečne nič nebolelo. Keď som tesne predtým spomenul, ako som si sám naordinoval Endiaron, pohoršene na mňa zazrel, ale nič nepovedal. Mlčal aj potom, ako som skončil, a ruky, dovtedy gestikulujúce vzduchom, som si unavene položil na kolená.
„A čo čakáte, že vám na to poviem?“ spýtal sa, keď konečne zasa prehovoril.
Znelo to rezignovane a vyčerpane, akoby sme si v tej chvíli vymenili úlohy. Teraz som bol ja ten, kto sa len mlčky pozeral. Ostal som jeho otázkou úprimne zaskočený, musel som sa v uvažovaní vrátiť aspoň hodinu dozadu, aby som prišiel na to, s akými očakávaniami som si sem sadal.
„Myslel som, že mi niečo predpíšete, pošlete ma k špecialistom a poviete mi, čo by mi mohlo byť,“ hovoril som váhavo a po každých pár slovách som sa naňho pozrel, či bude nejako reagovať.
Nadvihol sa z kresla a oprel sa lakťami o stôl. Ostal medzi nami možno meter prázdneho priestoru. Veľmi málo na to, aby som sa ubránil dojmu, že napriek môjmu pôvodnému zámeru sa ku mne predsa len správa ako k nesvojprávnemu dieťaťu.
„Ja vám môžem predpísať jedine, aby ste dostali rozum,“ uškrnul sa. „Ale v lekárni vám to asi nepredajú. V tejto fázesa tomuto, čo ste mi opísali, hovorí syndróm dráždivého čreva. Ale to je teraz. Ak sa neprestanete preťažovať, o týždeň sem môžete prísť s tým, že vám tŕpnu prsty alebo že sa vám zle dýcha. O mesiac môžete mať ekzém na miestach, kde ste ho doteraz nemali, objaví sa vám pásový opar a tak ďalej. V tomto smere je príroda veľmi vynaliezavá, pán kolega.“
Keď sa odmlčal, počul som sám seba preglgnúť. Centimeter po centimetri som sa aj so stoličkou nenápadne odsúval smerom od stola.
„Aha,“ zamrmlal som, len aby som dal najavo, že napriek všetkému, čo mi práve predpovedal, som ešte stále nažive.
„Mimochodom, spávate dobre?“ spýtal sa.
Prikývol som.
„Tak môžete byť rád, že zatiaľ sa vám ten stres prejavuje len na trávení. Ja vás môžem poslať ku gastroentrológovi, na endokrinológiu, časom by ste navštívili dermatológiu, ale oni by všetci skúmali len symptómy. Nevyriešili by základný problém. Ten máte tu,“ zaťukal si prstom na hlavu.
Dal si dolu fonendoskop a vložil ho do zásuvky. Na vyzliekanie do pol pása, hlboké nádychy a vzorové zakašľanie dnes asi už nedôjde.
„Viete ako ja tejto vašej chorobe hovorím?“ položil rečnícku otázku.
Neodpovedal som. Bol som čoraz väčšmi prekvapený tým, kam toto vyšetrenie smeruje. Keby sme nemali lekára, iba terapeuta podobného tomu, ktorý dáva futbalistov dokopy priamo na ihrisku, len aby dokázali dohrať, dávalo by mi to väčší zmysel. Namiesto neho máme skúseného, charizmatického medicínskeho sabotéra, človeka celkom bez pochopenia pre špecifickú náturu svojich korporátnych pacientov. Nejde mu o to, aby som mohol bez bolesti robiť svoju prácu. Vedie partizánsky boj proti filozofii splnených plánov, dodržaných dedlajnov a všetkých ostatných modiel organizácie, ktorá ho zamestnáva. Chcel ma dostať na svoju stranu a musel som uznať, že po tom všetkom, čo som zažil, kým som sa sem vôbec objednal, bol veľmi presvedčivý.
„Hovorím jej choroba homo asapiens, pokračoval, keď som len tak naslepo šmátral pohľadom po stene za jeho chrbtom. „Tento rok ste prvý taký prípad, ale to zatiaľ,“ pozrel na hodinky, „ordinujem ešte len slabých dvadsať minút. Minulý rok vás bolo aspoň desať. Myslím, že v lete som tu mal aj priamo nejakú vašu kolegyňu.“
„Homo asapiens?“ zopakoval som ten jeho názov, či som dobre rozumel.
„Presne tak, asapiens,“ dal si záležať na výslovnosti. „Asap je z vášho slovníka, nie?“
V duchu som sa na tom zasmial. Navonok to vyzeralo ako úškrn, pri ktorom som si chcel vyfúkať nos. Bublina, v ktorej pracujeme aj žijeme, je stvorená z tých štyroch písmen. Sme závislí od skratiek v každom z ich významov a medzi všetkými, ktoré používame, je asap prezidentkou správnej rady. Žiadosť o vykonanie veci v najkratšom možnom čase, podaná tak, aby sa čas šetril ešte aj pri samotnom písaní. Čo už môže mať v sebe viac elegancie?! Keby starí Gréci poznali asap, nazvali by ju divom sveta. A Egypťanom by netrvalo dvadsať rokov postaviť jednu pyramídu.
Nič z toho som však v tejto chvíli nepovedal nahlas. Len som počúval a zdalo sa mi, že môj žalúdok chce dať lekárovi za pravdu. Pichanie bol celkom slabé, ale cítil som ho.
„Občas mi títo ľudia tuto,“ zdvihol ruky k horným poschodiam, „píšu esemesky, že sa tu potrebujú ASAP zastaviť. Veľkými písmenami. Keď prídu, sťažujú sa na to isté čo vy, poprípade im je ešte oveľa horšie. A môžem vás strašiť, čím len chcem, vy si nedáte povedať. Tak som to podľa toho aspoň nazval.“
Strašenie mu išlo naozaj dobre. Počuť také veci od lekára je celkom iné, ako si ich len prehadzovať s kolegami. Sťažujeme sa, ale v skutočnosti si nič z tých rečí nepripúšťame. Máme možnosť brať túto prácu so všetkým, čo k nej patrí, alebo odísť. Nie odísť do inej firmy alebo do inej agentúry, ale odísť niekam ďaleko a celkom mimo. Znamená to priznať prehru. Zlyhanie, aké sa dostaví raz za život. Preto sa len navzájom uisťujeme o svojich krivdách, zlých šéfoch, krvavých očiach, prebdených nociach a absurdne veľkých nadčasoch, ale na druhý deň ráno sme opäť na svojich miestach. Tí, čo naozaj odídu, skončia ako moja predchodkyňa, ktorej veci ešte stále držím v najspodnejšej zásuvke pracovného stola. Preživší ich označia za čudných a labilných. Stanú sa z nich blázni, šialené prízraky podobné malomocným vystrčeným za mestské hradby. Márii Kadlecovej to nespravili preto, lebo taká naozaj musela byť, ale preto, aby sami seba presvedčili, že skutočné hrozby visia iba nad najslabšími jedincami. Sedela na tomto mieste niekedy v lete a možno myslela presne na to isté, na čo som práve teraz myslel ja. Že od lekára to všetko znie naliehavejšie a jej telo mu pritakávalo rovnako, ako pritakáva to moje.
„Čo mám teda podľa vás robiť?“ spýtal som sa pokojným hlasom.
„Vy dobre viete, čo máte robiť, mladý muž,“ pozeral cez prižmúrené oči a hýbal hlavou zhora nadol. „Máte sa správať ako človek, čo má svoje limity.“
„Pred Vianocami toho bolo dočasne viac,“ obhajoval som sa. „Odišla nám kolegyňa, bolo ju treba zastúpiť...“
„Dočasne, vravíte?“ skočil mi do reči. V jeho očiach bolo slovo dočasne obalené červeným plátnom. Vedel som si predstaviť, že od pacientov, ako som ja, ho počúva až priveľmi často.
„Keby ste verili tomu, že je to len dočasne, tak s tým za mnou ani nejdete,“ povedal, a úplne bez škrupúľ to znelo pohŕdavo. „Vy nie ste taký naivný, aby ste si mysleli, že to máte z pokazeného jedla. Vy si jednoducho myslíte, že vám nič nehrozí. A myslíte si to aj teraz!“ zvýšil na mňa hlas. „Nemám pravdu?“
Začal som sa nervózne ošívať. Stolička už zadným párom nôh narazila na koberec, nebolo ju kam ďalej odtláčať. Bez ohľadu na to, či mal pravdu alebo nie, tento spôsob komunikácie mi bol nepríjemný. Nemalo zmysel mu ďalej oponovať, samozrejme, človek si nepripúšťa, že by sa mu mohlo niečo stať. Ale chcel som mu to aspoň vysvetliť, aby videl pohľad svojich pacientov, aj keď ho odmieta prijať. Už len kvôli tomu, aby som odtiaľto neodišiel s pocitom, že sa blížim k úspešnému dokonaniu dlhodobo páchanej samovraždy. Presne to sa mi totiž snažil naznačiť.
„Tak ale mám nejaké povinnosti, nemôžem o pol šiestej vstať a ísť domov, keď sa veci nestíhajú. Je to súčasť práce. Keby sme to tak nerobili, ani vy tu nepracujete. Ale ja mám tiež svoje povinnosti, pán kolega. Takže vám vravím, že rozhodne nie ste tak v bezpečí, ako si myslíte.“
Presne v tejto chvíli som to vzdal. Už len uvažovať nad tým, že sa pustím do rozoberania motívov, pre ktoré tí jeho homo asapiens robia svoju prácu, zosilňovalo bolesť v žalúdku.
„Skúsim si dávať na seba väčší pozor, sľubujem,“ povedal som, ako keď som v detstve sľúbil čokoľvek, len aby ma mama konečne pustila hrať s chalanmi futbal.
Znova sa oprel do kresla pod jeho váhou opäť slabo zavŕzgalo. Bolo zvyknuté, že sa pán doktor občas dá uniesť hnevom nad dookola sa opakujúcimi hlúpymi pacientmi. Bola to len ďalšia odnož nenávisti ku klientom, ktorí nás všetkých živia.
„Keď ustúpi stres, ustúpia symptómy, to je celé. Ako vidíte, byť lekárom nie je až také ťažké,“ začala sa mu vracať pôvodná nálada. „Mal by som vás na mesiac vypísať na PN, prospelo by vám to.“
Zľakol som sa, že to myslí vážne.
„To by sa mi kolegovia nepoďakovali, keby som ostal mesiac doma. Máme stále nejaké rozrobené veci, musíme dokončiť kampaň a...“
„Myslel som si, utrúsil sám pre seba uprostred mojej vety.
Postavil sa a obišiel stôl. Určite kráčal pomalšie, ako keď si zaň sadal, vyzeralo to, že počas nášho rozhovoru zostarol o pár rokov. Podal mi malé vyplnené tlačivo.
„Tu máte ospravedlnenku nadnes. Choďte teraz domov a dajte si ešte aspoň jeden pokojný deň. Boh vás chráň, ak vás tu dnes niekde ešte stretnem!“ povedal na rozlúčku.
Poďakoval som sa za všetko, zobral som si veci a vyšiel som von. Presne, ako mi kázal, šiel som rovno cez most na zastávku električiek. Keď som prišiel domov, strávil som štvrťhodinu na záchode. Premýšľal som pritom nad tým, či viem o sebe dosť na to, aby som si z jeho slov odniesol len to, čo mi môže skutočne pomôcť.
Hnačky a kŕče mi ustúpili po pár hodinách. Večer prišla Katka a dokázal som sa normálne najesť. Nepovedal som jej ani slovo, predstieral som, že som sa z práce vrátil len tesne pred ňou.
(o pár dní sa budete môcť zúčastniť online rozhovoru s autorom knihy Radom Ondřejíčkom)
Knihu Homo asapiens nájdete vo väčšine kamenných aj internetových kníhkupectiev Ak ju chcete mať s podpisom autora a venovaním priamo na vaše želanie, objednajte si ju tu.
Už čoskoro budeme môcť vďaka Topkám knihu aj vyhrať.
