BRATISLAVA - Začítajte sa do ukážky jedného z najväčších slovenských prekvapení na pultoch kníhkupectiev. Homo asapiens je ešte len debutovým románom Rada Ondřejíčka, ale od svojho májového vydania zbiera stovky nadšených ohlasov od čitateľov, ktorým jeho príbeh až nápadne pripomína ich vlastné životy.
Homo asapiens označuje ľudí, ktorým skratka ASAP prerástla cez hlavu. Neriadi len ich prácu, ale aj zvyšok ich životov, všetko do rodiny až po vzťahy. Dej knihy sa odohráva v prostredí reklamy a marketingu, ale v prvom rade je to príbeh o živote tisícok ľudí, ktorí sa nedokážu dostať von z kolotoča termínov, stresu a peňazí, od ktorého sa kedysi s radosťou zaradili. Ak sa aspoň občas so skratkou ASAP stretávate, je Homo asapiens knihou o vás.
Už po pár týždňoch predaja sa kniha stala bestsellerom a Topky.sk vám z nej postupne ponúknu tri exkluzívne ukážky, ktoré neboli uverejnené nikdy inde. Toto je druhá z nich.
Ukážka z 18. kapitoly
Výhľad, za ktorý turisti aj miestni ochotne platia, mal pre mňa hodnotu kúska zubnej pasty vytlačenej každé ráno pred odchodom do práce. Presne toto isté vidím priamo zo svojho miesta v kancelárii. Aj tak som však mal neurčitý pocit čohosi, čo sa nedalo zvaliť len na most nezacláňajúci vo výhľade. Z našej kancelárie mesto vyzerá, akoby sa nám posmievalo.
Pozeráme sa spoza plátov zeleného skla a ono hovorí, že nie tam hore u vás, ale tu dolu v mojich uliciach prúdi krv, červená a horúca. Pri pohľade odtiaľto, z olivy nastoknutej na skrížených špáradlách, je mesto pokorené, dobyté a bezbranné. Päť, šesť panákov v bare nižšie, a ovládne vás pocit vrcholu sveta, odkiaľ sa dá už len padnúť, alebo sa na ňom držať, kým neminiete celú výplatu. Odtiaľto sa dajú detské sny porovnávať s realitou. Dali sem vysoký plot, keby náhodou zúfalci chceli voliť odchod vo veľkom štýle, bez vyplatenia účtu. Podarilo sa tým dosiahnuť, že každý, kto ten plot vidí, automaticky, mimo vlastnej vôle, aspoň chvíľku premýšľa o samovražde. Ako keby na dvere kostola pribili veľký nápis Myslieť na veci hriešne sa prísne zakazuje.
Zdola šumeli autá križujúce most v štyroch pruhoch. Červené svetlá vchádzali do mesta, biele ho opúšťali. Doteraz najchladnejší večer čerstvej jesene sa tu nad riekou zavŕtaval ešte o pár milimetrov hlbšie pod nechty. Za chrbtom sa mi otvorili široké dvere na konci schodov zvnútra veže. V tme naokolo aj obyčajná neónka na chodbe stačila na to, aby som musel privrieť oči. Niekto si prišiel zapáliť na terasu, rozsvietené pozadie nechávalo len približujúcu sa tenkú siluetu. Ako sa dvere pomaly a nehlučne zatvárali, zo siluety sa vykuklila Katarína.
Zvyšky svetla vrhali tieň, ktorý sa od jej nôh ťahal až k zábradliu a odtiaľ sa šplhal hore po plote pre samovrahov. Odstúpil som kúsok bokom, aby som jej nechal dostatok súkromia, ale ona sa postavila meter odo mňa. V elegantných dlhých prstoch prináležiacich skôr klavírnej virtuózke zvierala vysoký pohár. Neistým pohybom ho odložila na úzke zábradlie.
„Ty sa tu schovávaš?“ spýtala sa.
Kým to nepovedala, premýšľal som, čo by som povedal ja, keby som mal prehovoriť prvý. Napadali mi len pracovné veci, hlúposti typu „Tak čo vravíš na kampaň?“ a podobný balast. Pozeral som pred seba a neprišiel som na nič, čo by to mohlo zmeniť.
„Schovávam“ zarazil som sa ešte aj v porovnaní s nehybnosťou, v ktorej som už beztak zotrvával. „To by ma asi musel najskôr niekto hľadať, aby som sa mohol schovávať.“
„Čo vieš, možno ťa niekto hľadal,“ povedala potichu, takmer to zaniklo v hluku od cesty.
Zapálila si marlborku a chrbtom sa oprela o zábradlie. Musel som sa prestať tváriť, že pozorujem niečo dôležité na opačnom brehu Dunaja, pretože ona sa pozerala priamo na mňa.
„Môžem sa ponúknuť?“ ukázal som na červenú krabičku, aj keď som už vopred vedel, že ráno sa mi bude každý jeden šluk zdať ako lopata prachu nasypaná priamo do pľúc.
„Prepáč, nevedela som že fajčíš,“ ospravedlnila sa.
Z poloprázdnej krabičky som si vytiahol cigaretu. Podala mi zapaľovač, na rukách mala husiu kožu. Až teraz som si všimol, že má len krátke rukávy. Sukňa po kolená a modré plátenné tenisky nevyzerali na tenkých nohách o nič hrejivejšie.
„Začnem teraz kvôli tebe, fajčiari vždy chodia von aspoň vo dvojiciach,“ povedal som presne tak, ako sa to má, ak chce dať človek najavo, že je plnohodnotným účastníkom konverzácie dvoch ľudí, ktorí o sebe nič nevedia, ale je im jasné, že niekde treba začať.
„Ó, džentlmen,“ zasmiala sa. „Nieže sa prídeš sťažovať, keď sa ti to vymkne z rúk.“
Z diaľky, napríklad keby sa niekto pozeral z veže Dómu svätého Martina, sme boli dva oranžové, priebežne sa zasvecujúce a zhasínajúce body. Po troch šlukoch som dym už len prevaľoval v ústach, nechutilo mi to ani trochu, ale to rozsvecovanie cigarety vypĺňalo všetky chvíle ticha, keby sa chcela nejaká z nich zdať trápnou.
„Nejdeme dnu“ navrhol som, keď som konečne mohol zvyšok zahasiť v popolníku v rohu terasy.
Dofajčila oveľa skôr, ale neodišla. Dopíjala a stála na tom istom mieste vedľa mňa. Bavili sme sa o veciach, ktoré už o päť minút neskôr nemali ani časť svojho významu.
„Radšej by som ešte ostala tu,“ povedala.
Pozerala sa pritom pod seba na ľudí, ktorých sme cez betónovú podlahu nemohli vidieť, akoby mali ukrývať vysvetlenie, prečo chce mrznúť vonku. Nemusel som sa pýtať, či jej nie je zima, bolo to vidieť úplne na všetkom.
„Môžem ti požičať bundu“ zatváril som sa hrdinsky.
Nečakal som, čo povie, začal som si ju vyzliekať. Teplo mi rozhodne nebolo, ale nebol som ani triezvy. Spravila krok ku mne a chytila ma za ruku rozopínajúcu zips.
„Možno by si ma mohol objať, to je tiež teplo,“ zašepkala celkom zblízka.
Mala pravdu. Bolo by to teplo, nikomu z nás by nebola väčšia zima ako doteraz a objal by som ju s najväčšou radosťou, ale nespravil som to.
„Si si istá?“ spýtal som sa namiesto toho. „Asi by si nebola rada, keby nás tu niekto tak našiel.“
Odtrhla sa odo mňa, akoby som bol pod napätím.
„Poďme radšej dnu,“ zasipela pomedzi pery.
Nestihol som si ani všimnúť, ako sa pri tom zatvárila. Otočila sa chrbtom, nečakala, kým sa pohnem za ňou, a rozbehla sa k dverám.
Na schodoch sme stretli partiu ďalších fajčiarov na ceste za vlhkou dunajskou zimou. Poznal som v nej Andreja, ostatní sa mi zlievali do bezmennej masy. Katarína s nimi prehodila pár slov a ja som si šiel do šatne odložiť bundu. Bol to najlepší spôsob, ako sa vyhnúť nejakému banálnemu lúčeniu alebo nebodaj snahe niečo si vysvetľovať. Prišli sme na to každý zvlášť a fungovalo to v dokonalej zhode. Možno by sme si nakoniec mohli rozumieť, napadlo mi, keď som videl, ako sa stráca vo vnútri baru. Od šatniarky som dostal lístok a šiel som dnu zistiť, či tu ešte mám kolegov, aby som si mohol na záver aspoň s niekým štrngnúť.
Našiel som Igora a Želu. Sedeli v jednom z boxov a bozkávali sa. Oproti nim sedel iný pár a robil presne to isté. Hudba hrala ešte hlasnejšie, ako keď som šiel von, okolo baru sa tancovalo. Vyzeralo to, že exkluzívna reštaurácia sa z predchádzajúcej úrovne bežnej krčmy mení na privátny klub – nech sa tu udeje čokoľvek, nikdy sa to nedostane za jeho dvere.
V dvoch diskoguliach na strope sa odrážali svadobné obrúčky narazené na spotených rukách ich nositeľov. Podlaha sa leskla od porozlievaných nápojov, čašníci už neobsluhovali, snažili sa pôsobiť čo najnenápadnejšie a zasahovať len v prípade pozhadzovaných pohárov alebo rozsypaného jedla. Všetci, ktorí sa ráno chceli zobudiť s istotou, že večer nespravili nič, čo by nemohli porozprávať rodičom, už odišli.
Kedysi, vo svojej prvej agentúre, som pomáhal organizovať niekoľko kongresov pre gynekológov a pôrodníkov s podobným záverom. Zástupcovia farmaceutickej firmy, ktorá tie večierky platila, sa zakaždým len zhovievavo usmievali.
„Títo ľudia pracujú v strese. A kde je stres, tam je sex,“ povedal mi vtedy jeden z nich, keď som sa ho pýtal, či sa nebojí, ako sa budú tí ľudia k sebe tváriť ráno. Ráno bolo všetko v poriadku, presne ako vravel. No Žela s Igorom mi aj tak pripadali ako príliš nepravdepodobná dvojica.
Pri bare som si vypýtal mojito - bolo moje siedme, možno ôsme, ale v porovnaní s ostatnými som na tom bol stále veľmi dobre. Obzeral som sa okolo, chcel som vedieť, či Katarína už odišla domov alebo ešte ostala. Želal som si to druhé. To, čo mi len pred chvíľou pripadalo ako elegantné riešenie, sa mi teraz javilo ako zbrklý afekt urazených tínedžerov. Dostal som chuť ešte si zapáliť. Na vysokej barovej stoličke som sa otočil o stoosemdesiat stupňov, čelom k vysvietenému Hradu za oknami. Neviem ako dlho, ale stála tam. Hneď za mnou, s dvoma pohármi absintu, ktorý sa už podľa farby nedá pomýliť s ničím iným. Keď sa naklonila ku mne, zacítil som vôňu pelendrekov položených na pulte v lahôdkach vedľa mojej základnej školy.
„Ďakujem,“ povedala celkom zblízka.
Odsunula mojito bokom a na jeho miesto postavila jeden zo svojich pohárov. Posadila sa na stoličku vedľa a druhým pohárom štrngla do môjho. Nebolo mi jasné, za čo mi ďakovala, ale v tomto hluku by mi to aj tak nevysvetlila.
„Nemusím to dať naraz, však nie?“ kričal som na ňu a prstom som mieril na tekutinu zelenšiu ako naše firemné logo. Po odsťahovaní z internátu som si myslel, že absintu sa už v živote ani nedotknem.
„To je na tebe,“ zakričala cez hudbu a svoj pohár do seba kopla jediným prudkým pohybom. Celé jej telo sa zatriaslo ako konár, do ktorého niekto udrie palicou, aby z neho vypadli sýtohnedé gaštany. Nevypadli. Rozpitým pohľadom pozerali priamo na mňa. Urobil som to isté. Zelená, agresívna chuť sa mi prehnala hrdlom, zo stien povytŕhala inštaláciu, rozrazila všetko, čo jej stálo v ceste, a dopadla do žalúdka. Kým sa chuťové poháriky spamätali z prvotného šoku a začali sa tíšiť anízovým dojazdom, čašník nám nalial ďalší.
(ďalšiu ukážku prinesieme o týždeň, alebo si prečítajte prvú ukážku )
Knihu Homo asapiens nájdete vo väčšine kamenných aj internetových kníhkupectiev Ak ju chcete mať s podpisom autora a venovaním priamo na vaše želanie, objednajte si ju tu.
Už čoskoro budeme môcť vďaka Topkám knihu aj vyhrať.
