USA – Okolo smrti je veľa záhad, ale nasledujúce mylné predstavy by sa medzi ne nemali počítať. Ak ste doposiaľ žili v domnienke, že mŕtvoly sú nebezpečné a nechty vám po smrti rastú, čítajte ďalej.
Mŕtvoly boli v histórii považované za príčinu morových epidémií, ale niekedy sa im pripisovali aj magické liečivé vlastnosti. Pokrok vo vede však poskytol odpovede na doposiaľ nezodpovedné otázky a vyvrátil tak viacero bežných mýtov, ktoré okolo smrti a umierania kolujú.
Vlasy a nechty rastú aj po smrti
Nie je to pravda. Proces delenia buniek, ktorý poháňa rast vlasov a nechtov, sa zastavuje, keď telo zomrie a srdce prestane pumpovať krv nasýtenú kyslíkom. Môže to však vyzerať, akoby rast stále pokračoval. „Keď mŕtve telo stratí hydratáciu pleti, koža sa stiahne, čo vytvára dojem, akoby nechty rástli. Pokiaľ ide o vlasy, vysychajúca pokožka na tvári a hlave sa stiahne späť k lebke, čím sa stávajú vlasy výraznejšími. Husia koža spôsobená koncentráciou svalov môže tento efekt ešte posilniť,“ informuje BBC.
Mŕtve telá sú nebezpečné
Neexistuje žiadny vedecký dôkaz o tom, že mŕtve a rozkladajúce sa telo je pre ľudí nebezpečné. Možno to znie ako samozrejmosť, ale kedysi ľudia verili, že choroby pochádzajú z vdychovania vzduchu infikovaného mŕtvolou. Teória miasmy, ako sa nazývala, bola v 19. storočí medzi lekármi a verejnosťou veľmi rozšírená, informuje americká Národná lekárska knižnica. Miasma predstavovala zlý vzduch pochádzajúci z hnijúcich mŕtvol, výdychov iných ľudí, ktorí už boli nakazení, odpadových vôd alebo dokonca hnijúcej vegetácie a bola zodpovedná za šírenie chorôb. Našťastie toto presvedčenie nakoniec nahradila teória baktérií.
V publikácii Panamerickej zdravotníckej organizácie z roku 2005 Donna Eberwineová vysvetľuje, že presvedčenie, že mŕtve telá šíria choroby, zostáva naďalej chronickým problémom pri odstraňovaní následkov katastrof. „Mikroorganizmy, ktoré sa podieľajú na rozklade, nie sú tie, ktoré spôsobujú choroby,“ píše Eberwineová. „Väčšina vírusov a baktérií, ktoré spôsobujú choroby, nedokážu v mŕtvom tele prežiť dlhšie ako niekoľko hodín.“ Existujú však aj výnimky. Hladina vírusu ebola v mŕtvych telách môže zostať vysoká a s ich pozostatkami by mali manipulovať len ľudia v ochranných pomôckach. Vírus HIV môže v tele držanom v chlade prežívať až 16 dní a riziko môžu predstavovať aj iné krvou prenášané vírusy, ako je hepatitída, spolu s tuberkulózou a gastrointestinálnymi infekciami. „Riziko nákazy sa dá minimalizovať základnými bezpečnostnými opatreniami a správnou hygienou,“ napísala Eberwineová.
Balzamovanie mŕtvych tiel je bezpečnejšie
„Balzamovanie neprináša žiadne výhody pre verejné zdravie,“ uvádza Pohrebná aliancia spotrebiteľov, americká nezisková organizácia zameraná na cenovo dostupnú starostlivosť o zosnulých. Keďže mŕtve telo zvyčajne nie je samo o sebe škodlivé, balzamovanie ho neurobí bezpečnejším. Na druhej strane, balzamovacie chemikálie sú v skutočnosti pomerne toxické a ľudia, ktorí vykonávajú túto profesiu, si musia pri práci zakrývať celé telo a nosiť respirátor.
Mŕtve telá sa dokážu posadiť
Táto hororová predstava jednoducho nie je skutočná. Počas rozkladu sa telo môže šklbať alebo vykazovať drobné pohyby a zvuky kvôli plynom a odpadom, ktoré uvoľňujú baktérie. Rozkladajúca sa mŕtvola sa ale určite nemôže pohnúť, ani rovno posadiť.
Pochovanie tela bez rakvy kontaminuje podzemné vody
Pohreby sa zvyčajne vykonávajú v hĺbke 3,5 metra pod povrchom zeme, zatiaľ čo pitná voda môže byť 75 metrov pod zemou. „Povinné odstupy od známych vodných zdrojov tiež zabezpečujú, že povrchová voda nie je ohrozená,“ vysvetľuje Rada pre ekologické pochovávanie.
Nie je popol ako popol
Hoci často hovoríme o „rozptyle popola“, s pozostatkami z krematória je to trochu zložitejšie. Keď sa telo určené na kremáciu spáli v takzvanej retorte, to, čo z neho zostane, sa vloží do krematória. „Kremulátor, ktorý sa podobá mixéru, používa guľôčkové ložiská alebo rotujúce lopatky na rozomletie kostí a iných pozostatkov na sivý, hrubý materiál, pripomínajúci jemný štrk,“ píše portál HowStuffWorks.
Smrť nie je taká desivá, ako si myslíme
Podľa psychologického vedca Kurta Graya je možné, že smrť nie je až taká desivá, ako si myslíme. Gray skúmal reakcie väzňov odsúdených na smrť a nevyliečiteľne chorých pacientov, ako aj reakcie ľudí, ktorí si mali predstaviť, že majú nevyliečiteľnú rakovinu. Zistil, že hoci je prirodzené obávať sa smrti abstraktne, čím bližšie k nej človek skutočne je, tým je pozitívnejší, píše New York Magazine. Môže to byť spôsobené niečím, čo sa nazýva psychologický imunitný systém, čo je termín, ktorý zaviedol harvardský psychológ Dan Gilbert vo svojej knihe „Stumbling on Happiness“. Podľa Graya sa náš psychologický imunitný systém zapája, keď sa nám dejú zlé veci. „Takže keď človek čelí smrti, nastupujú všetky druhy racionalizácie a procesov vytvárania zmyslu,“ dodal.
