Nezvestná je román plný nečakaných zvratov, zručne napísaný príbeh o tom, čo všetko človek vydrží v neľudských podmienkach a čo je schopný podniknúť pre svoju záchranu, slobodu a dôstojnosť. Román Chevy Stevensovej zožal obrovský úspech a zaradil sa medzi bestsellery časopisu New York Times. Preklady vychádzajú vo viac ako dvadsiatke krajín. Topky vám v spolupráci s Knižným webom prinášajú exkluzívne ukážky z tohto úspešného románu. Viac noviniek na www.kniznyweb.sk.
Namiesto toho sa Annie stane obeťou únosu a prežije rok zatvorená v horskej chate. Neznámy ju týra, podrobuje nezmyselným pravidlám a znásilňuje. Kniha sa začína u psychiatričky, ktorej svoj krutý príbeh Annie rozpráva. Dokázala sa totiž svojmu väzniteľovi vzoprieť a utiecť. Dokáže sa však vyrovnať s touto traumou a začať žiť opäť normálny život? Podarí sa jej zistiť, kto zosnoval jej únos a prečo? Odhalená pravda je však až nečakane krutá...
Nezvestná je román plný nečakaných zvratov, zručne napísaný príbeh o tom, čo všetko človek vydrží v neľudských podmienkach a čo je schopný podniknúť pre svoju záchranu, slobodu a dôstojnosť. Román Chevy Stevensovej zožal obrovský úspech a zaradil sa medzi bestsellery časopisu New York Times. Preklady vychádzajú vo viac ako dvadsiatke krajín.
Topky vám v spolupráci s Knižným webom prinášajú exkluzívne ukážky z tohto úspešného románu. Viac noviniek na www.kniznyweb.sk .
Aké boli Vianoce, pani doktorka? Dúfam, že vám Santa priniesol niečo pekné. Každý týždeň sa venujete ťažkému prípadu, ako som ja, a tak iste máte uňho dobrý bod. Čo ja? Napriek všemožnej snahe vyhnúť sa sviatočným radovánkam mi zaklopali na dvere. Doslova. Skauti mi prišli ponúknuť vianočný stromček a, čo ja viem, možno ma inšpiroval váš veniec, alebo ma k tomu pohla ich odvaha, že zašli k jedinému domu, kde nesvietili vianočné svetielka, slovom, nakoniec som si stromček kúpila. Rovnošaty mi vždy imponovali.
Mama vyhodila všetky moje ozdoby a vždy, keď som premýšľala, či nezájsť do obchodu... niežeby som si myslela, že sa tam budú na mňa čudne pozerať, ale aj tak – radšej by som prešla bosá po rozbitých ozdobách, ako by som ich išla kupovať v tomto období. Deprimovalo ma, ako smutne ten strom stoji v kúte taký nahý, a tak som ho vzala a odvliekla do útulku v meste s tým, že niekomu možno urobí radosť. Aj tak nebolo podeň čo dať. Priateľom a rodine som oznámila, že si neželám nijaké darčeky a nepôjdem na nijakú vianočnú oslavu. Myslím, že som to urobila pre verejné blaho. Nebudem predsa ľuďom kaziť náladu. V porovnaní s minulým rokom však boli tieto Vianoce vynikajúce.
Po pokuse o znásilnenie ma ráno Slizúň prinútil, aby som sa s ním sprchovala. Umyl ma ako dieťa, nič nevynechal. A trval na tom, aby som umyla aj ja jeho – celého.
Musela som stáť tvárou k stene, keď sa holil na celom tele. Pokukávala som po britve, mala som sto chutí mu ho odrezať. Tentoraz ma neoholil, hoci, ako zdôraznil, „treba sa holiť pri kúpaní“. Potom mi priniesol šaty. „Čo si urobil s mojimi šatami?“ „Neboj sa, už nikdy nebudeš musieť ísť do roboty.“ Usmial sa. Nadnes pre mňa vybral sexi čisto bielu bielizeň a krátke šaty s malými ružovými srdiečkami na krémovom podklade. Nikdy by som si nič podobné neobliekla, na môj vkus boli až príliš sladké. Ešte mi dal ľahké papučky a posadil ma k stolu, že pripraví raňajky – ovsenú kašu so sušenými čučoriedkami. Pri jedle mi vysvetľoval pravidlá, ktoré treba dodržiavať. Najskôr mi objasnil moju situáciu. Pochopila, som, že som na tom mizerne.
„Široko-ďaleko nie je ani živej duše, takže ak by si aj ušla, vydržíš len niekoľko dní. Nemusíš sa báť, či tu prežijeme. O všetko som sa postaral. Sme v divočine, keď budem chodiť poľovať alebo keď pôjdem do mesta po zásoby, ostaneš sama.“ To ma trocha povzbudilo: znamenalo to, že má tu niekde auto. „Dodávku nenájdeš, a keby aj áno, nenaštartuješ ju, za to ti ručím.“ „Ako dlho ma tu mieniš držať? Raz sa ti minú peniaze.“ Miesto odpovede sa na mňa široko usmial. „Toto si nezaslúžim, ani moja rodina nie. Povedz, čo mám urobiť, a ja to urobím, prisahám, nech je to, čo chce.“ „Už som naletel ženám a nedopadlo to dobre. Tú chybu viac neurobím.“ „Vzadu v dodávke som cítila na deke parfum... je tu ešte nejaká žena? Azda nie...“ „Nechápeš, že je to dar? Annie, toto je tvoja spása!“ „Vôbec tomu nerozumiem. Mám z toho zmätok. Prečo to robíš?“ Mykol plecom. „Naskytla sa príležitosť a si tu. Dobrým ľuďom sa občas prihodia dobré veci.“ „Toto nie je nič dobré. Nie je to správne.“ Zamračila som sa. „Nemôžeš mi predsa vziať...“
„O čo som ťa, prosím ťa, ochudobnil? O tvojho priateľa? Už sme o tom hovorili. O matku? Všeobecne ma ľudia veľmi nezaujímajú, ale keby si sa videla s matkou pri jedle... Rečou tela ľudia povedia o sebe veľmi veľa. Jediný ozajstný vzťah máš k svojmu psovi.“ „Mám svoj život.“ „Nie, len si existovala. Dám ti však príležitosť a odporúčam ti, aby si ju vzala na vedomie – ďalšiu totiž už nedostaneš. Každé ráno po raňajkách cvičím, potom sa sprchujem. Dnes sme sa sprchovali pred raňajkami, ale ináč odchýlky od režimu nebudú.“
Prešiel k skrini a odomkol ju. „Vyberiem ti nadnes šaty. Vytiahol podobné šaty, ako som mala na sebe, len s tmavomodrými srdiečkami na belasom základe, a ešte jedny striedme bledoružové. Moja averzia voči ružovej vzrástla. Na vrchnej polici pravdepodobne ležal celý štôs rovnakých šiat v rôznej farebnosti. Načiahol sa hlbšie a vybral svetlofialový vlnený kardigán. „Zimy tu bývajú chladné.“ Na spodnej polici bolo niekoľko súprav odevu, aký mal na sebe – béžové košele a nohavice rovnakej farby, na kraji som zazrela niekoľko béžových svetrov. Všimol si, kam sa pozerám, usmial sa a povedal: „Si jediná farba, ktorú potrebujem,“ a hneď nato pokračoval vo výklade.
„Keď sa oblečieš, pôjdem von za svojimi povinnosťami. Tvoje povinnosti sú tu vnútri. Umyješ riad, ustelieš posteľ, vyperieš.“ Vytiahol zo skrinky tanier a tresol ním o ňu. „Neuveriteľné, však? Vyrába to rovnaká firma ako poháre.“ Potom vybral misku a urobil ňou pohyb ako pri bejzbale. „Ľahká ako pierko. Nechápem, ako to robia.“ Pokrútil hlavou. „Povrchy vyčistím sám.“ Odomkol skrinku pod drezom a vytiahol nádobu s čistiacim prostriedkom. Všimla som si, že to bol jeden z ekologických, značku som však nezazrela. „Čistiace prostriedky sú a ostanú pod zámkou a nedovolím ti manipulovať s horúcou vodou ani s ničím iným, čo považujem za nebezpečné. Keď doupratuješ, očakávam, že sa upravíš. Máš hrozné nechty, musia byť v dokonalom stave, urobím ti ich. Chodidlá musíš mať mäkké a nechty na nohách namaľované. Ženy majú mať dlhé vlasy, preto ti vtieram balzam, aby rýchlejšie rástli. Líčiť sa však nebudeš. Náš deň sa vždy začne o siedmej, obed je presne o dvanástej a popoludní budeš študovať knihy, ktoré ti dám. O piatej skontrolujem, či si vykonala svoje povinnosti, o siedmej máme večeru a potom mi budeš čítať. Po čítaní ťa okúpem, o desiatej sa zhasínajú svetlá a ide sa spať.“
Ukázal mi malé hodinky so stopkami na prívesku vo zväzku kľúčov, ktorý nosil v prednom vrecku. Iné hodiny v zrube neboli, takže koľko je hodín, som vedela, len keď mi to povedal.
„Na potrebu budeš môcť chodiť štyri razy denne a na tieto prestávky budem dohliadať, pričom dvere na kúpeľni ostanú otvorené. V podstate...“ pozrel na hodinky, „... práve môžeš ísť.“ Obišla som ho širokým oblúkom okolo kuchynského kúta, aby som bola od neho čo najďalej. „Annie, pamätaj, dvere nechaj otvorené.“ Takto som chodila na záchod niekoľko dní. Slizúň bol práve mimo zrubu, keď som sa rozhodla, že sa skočím vycikať, no vrátil sa hneď nato, ako som spláchla, takže sa napĺňala nádrž . Stála som pri posteli a predstierala som, že ju upravujem. Dúfala som, že azda nič nezačuje. Napúšťal si v kuchyni vodu do pohára, a naraz naklonil hlavu a započúval sa. Zastavil vodu a zašiel do kúpeľne. V mihu bol pri mne, s grimasou na tvári, celý červený. Šibla som do kúta a skrčila som sa tam, potom som chcela okolo neho prebehnúť, chytil ma však za vlasy. Vliekol ma za ne do kúpeľne a prinútil ma kľaknúť si pred misu. Zdvihol vrchnák a strčil mi hlavu do misy, pričom mi udrel čelo o dosku. Trhol mi hlavou dozadu a druhou rukou sa načiahol po pohár. Nabral z misy vodu, čupol si za mňa, naklonil mi hlavu ešte viac dozadu a priložil mi pohár k ústam. Usilovala som sa odvracať tvár, ale tlačil mi pohár k perám tak silno, až sa zdalo, že sa prelomí. Trocha vody sa mi dostalo do úst, trocha do nosa. Nestihla som ju však vypľuť, zapchal mi ústa a musela som prehltnúť.
Kázal mi dvadsať ráz si umyť zuby, nahlas rátal, potom som mala dokorán otvoriť ústa, aby mi mohol prezrieť zuby. Pokračovala som vyplachovaním úst slanou vodou, čo mi nariadil urobiť desať ráz. Na záver mi namydlil ústa a drhol mi ich, až sa mi zdalo, že mi zošli aspoň dve vrstvy pokožky. Viac ráz som bez dovolenia cikať nešla.
http://www.kniznyweb.sk/jnp/
