Nezvestná je román plný nečakaných zvratov, zručne napísaný príbeh o tom, čo všetko človek vydrží v neľudských podmienkach a čo je schopný podniknúť pre svoju záchranu, slobodu a dôstojnosť. Román Chevy Stevensovej zožal obrovský úspech a zaradil sa medzi bestsellery časopisu New York Times. Preklady vychádzajú vo viac ako dvadsiatke krajín. Topky vám v spolupráci s Knižným webom prinášajú exkluzívne ukážky z tohto úspešného románu. Viac noviniek na www.kniznyweb.sk.
Namiesto toho sa Annie stane obeťou únosu a prežije rok zatvorená v horskej chate. Neznámy ju týra, podrobuje nezmyselným pravidlám a znásilňuje. Kniha sa začína u psychiatričky, ktorej svoj krutý príbeh Annie rozpráva. Dokázala sa totiž svojmu väzniteľovi vzoprieť a utiecť. Dokáže sa však vyrovnať s touto traumou a začať žiť opäť normálny život? Podarí sa jej zistiť, kto zosnoval jej únos a prečo? Odhalená pravda je však až nečakane krutá...
Nezvestná je román plný nečakaných zvratov, zručne napísaný príbeh o tom, čo všetko človek vydrží v neľudských podmienkach a čo je schopný podniknúť pre svoju záchranu, slobodu a dôstojnosť. Román Chevy Stevensovej zožal obrovský úspech a zaradil sa medzi bestsellery časopisu New York Times. Preklady vychádzajú vo viac ako dvadsiatke krajín.
Topky vám v spolupráci s Knižným webom prinášajú exkluzívne ukážky z tohto úspešného románu. Viac noviniek na www.kniznyweb.sk .
Musím vymyslieť, ako naňho. Získať čas, kým ma tu niekto nenájde. Určite ma niekto nájde. „Lepšie by bolo trocha počkať, kým sa lepšie spoznáme.“ „Upokoj sa, Annie, nemáš sa čoho obávať.“ Celkom ako keby pán Rogers z detského seriálu skonštatoval, že je prekrásny deň, a teda možno vyvraždiť všetkých susedov. Obrátil ma a začal mi rozopínať zips. Rozplakala som sa. Nebolo to vzlykanie, ale slaboduché kŕčovité nariekanie. Otvoril celý zips a pobozkal ma na krk. Striaslo ma, čo ho rozosmialo.
Šaty padli na podlahu. Keď mi rozopínal podprsenku, odťahovala som sa od neho zo všetkých síl, veľmi sa mi to však nedarilo, lebo jednou rukou ma držal okolo pása. Chytil mi ňadro do dlane a mne vystrekli slzy. Jedna mu spadla na ruku. Obrátil mi hlavu, aby som sa naňho pozrela. Priložil si vlhké miesto na ruke k perám a s úsmevom skonštatoval: „Slané.“ „Prestaň. Prosím ťa, prestaň. Bojím sa.“ Otočil ma a posadil na kraj postele. Do očí sa mi ani raz nepozrel, obzeral si len moje telo. Po tvári mu stiekla kvapka potu a spadla mu z brady na moje stehno. Prekážala mi, najradšej by som si ju bola utrela, bála som sa však pohnúť. Kľakol si a začal ma bozkávať.
Chutil ako kyslá stará káva. Mykala som sa a usilovala som sa mu vytrhnúť, dosiahla som však len to, že mi silnejšie pritláčal pery na ústa. Konečne mi nechal ústa na pokoji. Vydýchla som si, ale vzápätí sa mi stiahlo hrdlo, lebo vstal a začal sa vyzliekať. Nebol robustný, ale mal dobre vyvinuté svaly ako bežec a na celom tele nemal jediný chlp. Hladká pokožka sa mu leskla vo svetle sviečok. Hľadel na mňa, akoby čakal, že niečo poviem, triasla som sa však ako osika a zmohla som sa len na to, že som mu opätovala pohľad. Začal mu klesať úd. Chytil ma pod kolená a zvalil na posteľ. Kolenom sa mi usiloval roztiahnuť nohy a zároveň mi jednu ruku pricvikol medzi svojím a mojím telom a druhú mi chytil nad hlavou a lakeť zaboril do bicepsu. Usilovala som sa vykrútiť, vrtela som bedrami, ale predkolením mi pritlačil stehno. Voľnou rukou mi začal sťahovať nohavičky.
Horúčkovito som si začala spomínať, čo viem o znásilnení. Násilníkom ide o nadvládu, potrebujú dominovať, sú rôzne typy, každý vyžaduje niečo iné. Na viac som si nespomenula. Ako to? Ak ho nedokážem zastaviť, nemala by som ho aspoň presvedčiť, aby si nasadil kondóm? „Počkaj! Mám...“ Hruďou mi posúval zaťatú päsť k bruchu. „... chorobu. Pohlavnú chorobu. Nakazíš sa, ak si nedáš...“ povedala som dychčiac. Strhol mi nohavičky. Začala som sa divo metať. Usmial sa. Na pokraji síl som sa prestala hýbať a lapala som po dychu. Musím uvažovať, musím sa sústrediť, musím niečo vymyslieť... Úsmev sa mu strácal z tváre.
Naraz som na to prišla. Čím prudšie som reagovala, tým viac sa mu to páčilo. Prinútila som sa pokojne ležať. Prestala som plakať. Myslela som na lietadlá. Netrvalo dlho a všimol si to.
Lakťom mi silnejšie pritlačil ruku. Myslela som, že mi ju zlomí, ale nevydala som ani hláska. Ešte viac mi roztiahol nohy a usiloval sa do mňa vniknúť, ale už nemal erekciu. Všimla som si, že na pleci má znamienko, z ktorého vyrastal jeden vlas. „Vyslov moje meno,“ zavrčal cez stisnuté zuby. Neprichádzalo do úvahy, aby som tohto úchyláka oslovila otcovým menom. Nech ovláda moje telo, nedovolím však, aby mi rozkazoval, čo mám hovoriť.
„Povedz mi, čo cítiš.“ Nepohnute som naňho hľadela. Obrátil mi hlavu nabok. „Nepozeraj sa na mňa.“ Opäť sa usiloval do mňa vniknúť. Myslela som na ten vlas v znamienku. Celé telo mal hladko vyholené, iba zo znamienka trčal vlas. Zo zdesenia sa vyvinula hystéria. Začala som sa chichotať. Zabije ma, bleslo mi hlavou, ale nevedela som prestať. Chichot prešiel do smiechu.
Stuhol, ako na mne ležal. Hľadela som stále nabok na protiľahlú stenu. Natiahol ruku, obrátil mi tvár k sebe a pritlačil mi dlaň na ústa. Pocítila som čosi slané. „Beštia!“ zvolal a pokropila ma spŕška slín. Výraz tváre sa mu opäť zmenil. Vytratila sa z nej vitalita. Vstal z postele, sfúkol sviečky a vykradol sa do kúpeľne. Onedlho som začula sprchu.
Rozbehla som sa k vchodovým dverám a stlačila som kľučku. Zamknuté. Naraz utíchol zvuk sprchy a so srdcom až v hrdle som si chvatne ľahla do postele tvárou k stene, oblizovala som si krvácajúcu peru a plakala som. Slzy sa miešali s krvou. O chvíľu klesli matrace, keď sa uložil ku mne. Vzdychol si. „Zbožňujem toto miesto. Je tu tak ticho, urobil som izoláciu. Nepočuť ani cvrčky.“
„Prosím ťa, zavez ma domov. Nikomu nič nepoviem. Prisahám. Prosím ťa!“ „Tu mávam aj najlepšie sny.“ Pritisol sa ku mne, vyložil si nohu na moje lýtko, a kým zaspal, držal ma za ruky. Ležala som vedľa nahého úchyláka, ktorý ma hladkal, a želala som si, aby sa roztvorila posteľ a pohltila ma. Bolela ma ruka, bolela ma tvár, bolelo ma srdce. Plakala som, kým som nezaspala.
Máme ešte trocha času, ale už som skončila. Áno, budem si pamätať, že nasledujúci týždeň sa sedenie nekoná, lebo sú Vianoce. Beztak si od tohto všetkého potrebujem trocha oddýchnuť. Aby som vám mohla rozprávať, musím sa tam preniesť. Jednoduchšie je spomienky potlačiť. Aspoň mne sa teda darí toto si navrávať... chvíľkovo. Unikať od tej hrôzy je čosi podobné ako zatvárať dvere pred valiacou sa vodou. Najprv začnú pretekať cez škáry malé pramienky, onedlho voda vyvalí dvere. Ak vpustím trocha vody, nepovolia dvere? Nespláchne ma rieka, ak uvoľním všetko, čo vo mne je? Radšej sa už poberiem domov a riadne sa osprchujem. A potom možno ešte raz.
Ďalší úryvok si môžete prečítať už vo štvrtok.
http://www.kniznyweb.sk/jnp/
