Nezvestná je román plný nečakaných zvratov, zručne napísaný príbeh o tom, čo všetko človek vydrží v neľudských podmienkach a čo je schopný podniknúť pre svoju záchranu, slobodu a dôstojnosť. Román Chevy Stevensovej zožal obrovský úspech a zaradil sa medzi bestsellery časopisu New York Times. Preklady vychádzajú vo viac ako dvadsiatke krajín. Topky vám v spolupráci s Knižným webom prinášajú exkluzívne ukážky z tohto úspešného románu. Viac noviniek na www.kniznyweb.sk.
Namiesto toho sa Annie stane obeťou únosu a prežije rok zatvorená v horskej chate. Neznámy ju týra, podrobuje nezmyselným pravidlám a znásilňuje. Kniha sa začína u psychiatričky, ktorej svoj krutý príbeh Annie rozpráva. Dokázala sa totiž svojmu väzniteľovi vzoprieť a utiecť. Dokáže sa však vyrovnať s touto traumou a začať žiť opäť normálny život? Podarí sa jej zistiť, kto zosnoval jej únos a prečo? Odhalená pravda je však až nečakane krutá...
Nezvestná je román plný nečakaných zvratov, zručne napísaný príbeh o tom, čo všetko človek vydrží v neľudských podmienkach a čo je schopný podniknúť pre svoju záchranu, slobodu a dôstojnosť. Román Chevy Stevensovej zožal obrovský úspech a zaradil sa medzi bestsellery časopisu New York Times. Preklady vychádzajú vo viac ako dvadsiatke krajín.
Topky vám v spolupráci s Knižným webom prinášajú exkluzívne ukážky z tohto úspešného románu. Viac noviniek na www.kniznyweb.sk .
Cestou k vám ma predbiehala záchranka so zapnutou sirénou, mohla ísť aj stovkou. Takmer som dostala infarkt. Neznášam sirény. Ak sa aj nepreľaknem, čo sa mi v tomto období stane raz-dva – čivavy sú psychicky odolnejšie –, privedú ma k myšlienkam o rodine, a to už dám radšej prednosť záchvatu. Neprenáhlite sa so závermi, čo vyplýva z mojej averzie k záchrankám, a ani si nenamýšľajte, že mi vidíte až do žalúdka. Ešte sme sa len začali hrabať v tej špine. Dúfam, že to zvládnete.
Mala som dvanásť rokov, keď raz ocko šiel po staršiu sestru Daisy na štadión, kde mala krasokorčuliarsky tréning. V tom období si mama potrpela na francúzsku kuchyňu a varila cibuľovú polievku. Väčšina mojich spomienok z detstva je zahalená do vôní rôznych národných kuchýň, a o tom, či nejaké jedlo mám alebo nemám rada, rozhodujú práve spomienky. Francúzsku cibuľovú polievku neznášam, neznášam už jej vôňu.
Keď som v ten večer počula na našej ulici sirény, pustila som hlasnejšie televíznu šou. Neskôr som zistila, že tie sirény boli pre Daisy a ocka. Cestou domov sa zastavil v neďalekom obchode a pri ňom na križovatke nejaký ožratý vodič ignoroval červenú a vrazil do nášho kombíka, chumaj, pokrkval ho ako škatuľku od cigariet. Celé roky som hútala, či by ocko bol nažive, keby som nechcela, aby priniesol zmrzlinu. Myslela som si, že už nič horšie sa mi v živote nemôže pritrafiť. Mýlila som sa.
Kým som po injekcii stratila vedomie, utkveli mi v pamäti dve veci – na tvári som pocítila drsnú deku a ovanula ma vôňa parfumu. Prebudila som sa a pripadalo mi zvláštne, že nie je pri mne môj pes. Otvorila som oči a uvidela bielu podušku. Moje sú žlté.
Posadila som sa tak prudko, že sa mi zatočila hlava a naplo ma na vracanie. Poobzerala som sa okolo seba a usilovala som sa zachytiť nejaké zvuky. Bola som v zrubovej miestnosti, dobrých päťdesiat štvorcových metrov, z postele som ju videla takmer celú. Nebol tam. Uľavilo sa mi len na chvíľu. Kde asi trčí? Čiastočne som videla do kuchynského kúta. Rovno predo mnou stála piecka na drevo, vľavo od nej boli dvere. Zdalo sa mi, že je noc, ale nebola som si tým istá. Na dvoch oknách po pravej strane postele boli buď okenice, alebo otvory boli zatlčené doskami. Na strope svietilo niekoľko svetiel, jedno na stene nad posteľou. Mojou prvou reakciou bolo bežať do kuchyne a pohľadať niečo, čo by mi poslúžilo ako zbraň. Injekcia však ešte účinkovala, a keď som vstala, nohy ma neudržali a spadla som.
Chvíľu som ležala, chvíľu sa plazila a nakoniec som sa pozviechala. Na väčšine zásuviek a dvierok, dokonca aj na chladničke, boli zámky. Celou váhou som sa oprela o skrinku a prehľadala som nezamknutú zásuvku, nenašla som však nič, čo by sa dalo použiť. Niekoľkokrát som sa nadýchla a pokúšala som sa nájsť nejaké stopy, podľa ktorých by som odhadla, kde som. Zmizli mi hodinky, nijaké som nikde nevidela, a keďže boli pozatvárané okná, nedalo sa ani zistiť, či je noc alebo deň, ako ďaleko som od domu a ako dlho som bola v bezvedomí. Cítila som sa ako po fláme. Utiahla som sa do kúta, čupla som si a uprela zrak na dvere.
Zdalo sa mi, že som čupela v kúte celé hodiny. Triasla som sa od zimy. Zaparkoval Luke pri mojom dome, volal mi na mobil, poslal mi odkaz pagerom? Čo ak si pomyslel, že znovu raz robím do noci, zabudla som zrušiť stretnutie, a jednoducho odišiel domov. Našli moje auto? Čo ak od môjho zmiznutia prešiel už dlhší čas a ešte ma nikto ani nezačal hľadať? Volal už vôbec dakto na políciu? A čo bude s mojím psom? Predstavovala som si, ako je Emma sama v dome a kňučí, lebo je hladná a dožaduje sa vychádzky.
Pripomínala som si krimiseriály, ktoré som videla. Najradšej som mala C.S.I. z Las Vegas. Grissomovi by stačilo zájsť na miesto, odkiaľ ma uniesli, a z prieskumu interiéru a z kúska hliny spred domu by vydedukoval, čo sa stalo a kde som. Ktovie, či v Clayton Falls vôbec sú kriminalisti. Kráľovskú kanadskú jazdnú políciu som v televízii videla jedine v slávnostných sprievodoch, alebo keď sa im podarila razia proti pestovateľom marihuany. Čím dlhšie ma tu Slizúň – takto som ho tajne nazvala – nechával samu, tým krutejšiu som si predstavovala smrť, ktorá ma čakala. Kto oznámi mame, keď nájdu moje zohavené telo? A čo ak ho nikdy nenájdu?
Spomenula som si, ako skríkla, keď ju telefonicky informovali o nehode. Odvtedy som ju zriedkakedy videla bez pohára vodky v ruke. Opitú som ju však zažila iba zopár ráz. Zvyčajne bola len oťapená. Naďalej je pekná, vyzerá však, aspoň ja ju tak vidím, ako obraz namaľovaný živými farbami, ktoré však časom zašli. Vybavila som si náš možno vôbec posledný rozhovor v živote, keď sme sa dohadovali o kávovare. Prečo som jej ten krám jednoducho nedarovala? Vtedy ma naštvala a teraz by som bola dala neviem čo, aby sa tá chvíľa vrátila.
Stŕpli mi nohy, lebo som nimi dlho nehýbala. Bolo načase vstať a preskúmať zrub. Vyzeral starý, ako zruby požiarnych strážcov, aké vidieť vysoko v horách, bol však zmodernizovaný. Slizúň zrejme myslel na všetko. V posteli neboli pružiny, len dva penové matrace uložené na pevnej drevenej kostre. Vpravo od postele stála veľká skriňa. Vo dverách som zazrela kľúčovú dierku. Nešli otvoriť. Prístup k piecke pred kamennou výmurovkou uzatvárala odsúvacia mreža zaistená visacím zámkom. Zásuvky v kuchynských skrinkách boli kovové s povrchovou úpravou imitujúcou drevo. Ani sa nepohli, zbytočne som do nich kopala.
Znútra nebol prístup do priestoru pod zrubom ani na povalu a vchodové dvere boli oceľové, zamykali sa zvonka. Hmatala som po obvode, či nenájdem závesy, alebo niečo, čo by sa dalo odskrutkovať, no nadarmo, nič som nenašla. Rovnako dopadlo aj hľadanie s tvárou tesne pri podlahe, či neuvidím cez škáru presvitať svetlo alebo nepocítim prúd vzduchu. Zrub bol zrejme dokonale utesnený. Poklopala som na okenice – podľa zvuku boli z kovu. Ani stopy po zámkach a pántoch. Prezrela som hranoly, či nie sú niekde zhnité, boli však v dobrom stave. V kúpeľni som pod oblokom pocítila na prste slabý prúd studeného vzduchu. Podarilo sa mi vybrať kúsok tesnenia a pritlačila som oko k dierke približne v priemere ceruzy. Zazrela som čosi neurčité, zelené a zazdalo sa mi, že je skorý večer. Napchala som tesnenie naspäť a dôkladne som prezrela podlahu, či tam z neho niečo neostalo.
Kúpeľňa mi spočiatku pripadala celkom obyčajná. Stála tam staršia biela vaňa a záchodová misa. Až po chvíli som si uvedomila, že tam nie je zrkadlo, a keď som chcela nadvihnúť vrchnák na nádrži, nešiel. Na kovovej tyči visel ružový sprchový záves s ružičkami. Potiahla som za tyč, bola silno upevnená. Pri kuchynskom ostrove stáli dve barové stoličky, prinitované k podlahe. Spotrebiče boli antikorové, tie nie sú lacné, pomyslela som si, a vyzerali aj pomerne nové. Pracovná doska a dvojitý drez sa leskli, ešte boli cítiť čistiacim prostriedkom.
Pokúsila som sa zapnúť horák plynového alebo propánbutánového sporáka, ozval sa však len šťukot zapaľovača, plyn bol vypnutý. Mreža na horákoch sa nedala zdvihnúť a v rúre neboli rošty ani plechy na pečenie. Spodné dvierka boli zamknuté.
Nenašla som nič, čím by som sa mohla brániť, a vyjsť sa odtiaľto nedalo. Musela som sa pripraviť na najhoršie, nevedela som však, čo by to mohlo byť.
Ďalší úryvok si možete prečítať už v pondelok.
