Nezvestná je román plný nečakaných zvratov, zručne napísaný príbeh o tom, čo všetko človek vydrží v neľudských podmienkach a čo je schopný podniknúť pre svoju záchranu, slobodu a dôstojnosť. Román Chevy Stevensovej zožal obrovský úspech a zaradil sa medzi bestsellery časopisu New York Times. Preklady vychádzajú vo viac ako dvadsiatke krajín. Topky vám v spolupráci s Knižným webom prinášajú exkluzívne ukážky z tohto úspešného románu. Viac noviniek na www.kniznyweb.sk.
Namiesto toho sa Annie stane obeťou únosu a prežije rok zatvorená v horskej chate. Neznámy ju týra, podrobuje nezmyselným pravidlám a znásilňuje. Kniha sa začína u psychiatričky, ktorej svoj krutý príbeh Annie rozpráva. Dokázala sa totiž svojmu väzniteľovi vzoprieť a utiecť. Dokáže sa však vyrovnať s touto traumou a začať žiť opäť normálny život? Podarí sa jej zistiť, kto zosnoval jej únos a prečo? Odhalená pravda je však až nečakane krutá...
Nezvestná je román plný nečakaných zvratov, zručne napísaný príbeh o tom, čo všetko človek vydrží v neľudských podmienkach a čo je schopný podniknúť pre svoju záchranu, slobodu a dôstojnosť. Román Chevy Stevensovej zožal obrovský úspech a zaradil sa medzi bestsellery časopisu New York Times. Preklady vychádzajú vo viac ako dvadsiatke krajín.
Topky vám v spolupráci s Knižným webom prinášajú exkluzívne ukážky z tohto úspešného románu. Viac noviniek na www.kniznyweb.sk .
Všimla som si, že tu nemáte vianočné šeplety, iba veniec z borovicových vetiev na vchodových dverách. Chvályhodné. Počas sviatkov je najviac samovrážd a väčšina vašich pacientov akiste stojí na okraji priepasti.
Doparoma, ak dakto vie pochopiť, prečo to s ľuďmi ide z kopca práve v tomto období, tak som to určite ja. Vianoce som neznášala už ako dieťa. Nie je príjemné, keď vidíte, že kamaráti dostávajú veci, na ktoré sa vy môžete len dívať vo výkladoch a v katalógoch, Ale rok predtým, ako ma uniesli, to bolo celkom fajn. Vyhodila som kopu peňazí na pestré ozdoby a svetielka. Nevedela som sa rozhodnúť pre nejaký jednotný štýl, a tak som každú miestnosť vyzdobila inak, až to u mňa vyzeralo ako na nejakom hlúpom večierku.
Chodila som s Lukom na dlhé vychádzky so všetkým, čo k tomu patrí: guľovali sme sa, doniesli sme pukance a brusnice, aby sme ich mohli ponavliekať na šnúry a ozdobiť stromček, popíjali sme horúcu čokoládu s rumom, až sme mali trochu v hlave, a spievali sme falošne vianočné koledy – ako v telenovele.
Tento rok som sa na sviatky vykašľala. Nebolo o čo stáť – podobne, ako keď som pred týmto sedením zazrela u vás na toalete svoj odraz v zrkadle. Než som prežila ten horor, neprešla som okolo výkladu, aby som sa na seba nepozrela. Keď teraz hľadím do zrkadla, vidím cudzieho človeka. Tá žena má oči bez výrazu a jej vlasy nemajú objem. Mala by som ísť ku kaderníčke, ale už len to pomyslenie ma unavuje. Ba čo horšie, pomaly, ale isto začínam patriť medzi tých ufňukaných, deprimovaných ľudí, ktorí ochotne rozprávajú o svojich ťažkostiach a z ich rozprávania cítiť, ako závidia iným. Došľaka, možno práve podobným tónom hovorím. Aj by sa mi žiadalo povedať, ako pekne sú tento rok vysvietené obchody a aký je v týchto dňoch každý milý, ale jednoducho neviem prestať na všetko frflať. Minulú noc som spala v šatníku, čo ma duševne nepozdvihlo a určite nezapôsobilo dobre ani na moje kruhy pod očami. Uložila som sa do postele a toľko som sa prehadzovala, až to tam vyzeralo ako na bojisku, a navyše som sa tam necítila bezpečná. Tak som vliezla do šatníka, schúlila sa tam na dlážke a Emma si ľahla pred dvere. Úbohý pes, myslí si, že ma stráži.
Slizúň vyšiel z kúpeľne, s úsmevom mi pohrozil prstom a povedal: „Ach, takmer by som bol zabudol!“ Nôtil si čosi – nepoviem vám, čo to bolo, ale keby som to teraz začula, asi sa povraciam. Vytiahol ma z postele, otočil sa so mnou ako v tanečnej figúre a prehol ma cez koleno. Pred chvíľou mi takmer zlomil sánku a teraz sa správal ako Fred Astaire. So smiechom ma zdvihol a viedol ma do kúpeľne. Na skrinkách blikotali čajové sviečky, vzduch bol presýtený vôňou vosku a kvetovou arómou. Nad vaňou sa vznášala para, na vode plávali ružové lístky. „Je čas sa vyzliecť.“ „Nechcem,“ vyšlo zo mňa šeptom. „Je čas,“ zopakoval a prebodol ma pohľadom. Vyzliekla som sa.
Šaty pekne zložil a vyniesol von. Tvár mi horela, jednou rukou som si zakrývala prsia, druhou rozkrok. Odsunul mi ruky a ukázal mi, že mám vliezť do vane. Keď som váhala, očervenel a pristúpil bližšie. Vošla som do vody. Kľúčom z obludného zväzku odomkol skrinku a vytiahol britvu. Zdvihol mi pravú nohu, položil mi pätu na okraj vane a pomaly mi prešiel rukou po stehne a lýtku. Po prvý raz som si všimla jeho ruky. Nemal na nich jediný chlp, zarazilo ma, aké hladké má končeky prstov. Položila som si otázku, či si ich neopaľuje, a prešiel mnou strach – čo je to za človeka, ktorý si opaľuje prsty? Nevedela som odtrhnúť zrak od britvy a sledovala som, ako sa mi blíži k nohe. Nevládala som ani kričať.
„Máš silné nohy – ako tanečnica. Moja matka bola tanečnica.“ Obrátil sa ku mne, ale ja som bola sústredená na britvu. „Annie, rozprávam sa s...“ Čupol si. „Bojíš sa britvy?“ Prikývla som.
Natočil ju tak, že sa na nej odrážalo svetlo. „Nové tak dobre neholia.“ Mykol plecom, usmial sa na mňa a začal mi holiť lýtko. „Ak sa nebudeš brániť tejto skúsenosti, veľa sa o sebe dozvieš. Známosť s niekým, kto má nad tebou absolútnu moc, môže byť najintenzívnejším erotickým zážitkom v tvojom živote.“ Uprene na mňa hľadel. „Ale veď ty vieš, akým oslobodením môže byť smrť, nemám pravdu, Annie?“ Keď som neodpovedala, začal striedavo hľadieť na britvu a na mňa.
„Ne... neviem, čo máš na mysli.“ „Na Daisy si určite ešte celkom nezabudla.“ Ohromene som sa naňho pozrela. „Koľko si vtedy mala rokov? Dvanásť, však? A ona mala šestnásť. Stratiť v takom veku niekoho, koho máme radi...“ Pokrútil hlavou. „Také čosi človeka zmení.“ „Odkiaľ vieš o Daisy?“ „Otec zomrel cestou do nemocnice. A Daisy? Ako zomrela Daisy?“ On to vedel. Ten sviniar to vedel. Dozvedela som sa to na pohrebe, keď som začula, ako teta vysvetľuje, prečo mama nechcela uložiť krásnu dcéru do otvorenej truhly. Odvtedy ma sestra celé mesiace mátala v snoch, držala v rukách skrvavenú hlavu a prosila ma, aby som jej pomohla. Dlho som sa budila s krikom. „Prečo to robíš?“ „Prečo ti holím nohy? Neupokojuje ťa to?“ „To som nemyslela.“ „Prečo hovorím o Daisy? Annie, o týchto veciach treba hovoriť.“ Pripadala som si ako v zlom sne. Bolo neskutočné, že ležím vo vani v teplej vode a nejaký úchylák mi holí nohy a presviedča ma, že mám vyjadrovať, čo cítim. Je toto vôbec možné? „Vstaň a vylož si nohu na okraj vane.“ „Môžeme sa rozprávať ďalej, ale, prosím ťa, nenúť ma...“ Zbledol. Ten pohľad som už poznala. Vstala som a vyložila si nohu na vaňu. Triasla som sa od zimy a pozorovala, ako stúpa zo mňa para voňajúca po ružiach. Neznášam vôňu ruží, vždy mi bola protivná. A Slizúň? Začal si pospevovať.
Najradšej by som ho bola odsotila alebo mu vrazila kolenom do tváre. Nevedela som však spustiť oči z lesklej čepele britvy. Fyzicky mi neubližoval, len ma trocha škrabol nechtami, keď ma chytil za zadok, aby som sa prestala hýbať, ale predsa len to bolo násilie. Cítila som sa, akoby mi niekto vrážal čosi do hrude. Kedysi dávno som bola u lekára, starého pána, ktorého som predtým navštívila iba raz. Tentoraz mi mal urobiť PAP test a dodnes si pamätám, ako som ležala na chrbte a on mal hlavu medzi mojimi nohami. Jeho koníčkom bolo pilotovanie a po ordinácii mal porozvešiavané fotografie lietadiel. Keď vsunul do mňa studený nástroj, povedal: „Myslite na lietadlá.“ A myslela som na ne, aj keď ma Slizúň holil. Myslela som na lietadlá.
Keď skončil, opláchol ma, pomohol mi z vane a jemne ma utrel osuškou. Odomkol skrinku, vybral telové mlieko vo veľkom balení a začal ma natierať. „Príjemné, však?“ Pokožka ma svrbela. Ruky mal všade, kĺzali mi po celom tele, vtierali mi mlieko. „Prosím ťa, prestaň. Prosím...“ „Prečo by som mal prestať?“ povedal s úsmevom. Dal si záležať a nevynechal jediné miestečko. Ponatieral ma a nechal ma stáť na sprostej vyblednutej ružovej predložke. Cítila som sa mastná ako prasa a hnusne som smrdela po ružiach. Nečakala som dlho, čochvíľa prišiel so šatstvom.
Prinútil ma obliecť si čipkové nohavičky, bežné nohavičky, nie tangá, a podprsenku bez ramienok v podobnom štýle. Bolo to moje číslo. Trocha odstúpil, znalecky ma zhodnotil a zatlieskal, spokojný so svojou voľbou. Podal mi šaty, čisto biele, ktoré by sa mi v predchádzajúcom živote zrejme boli bývali páčili – čertovsky krásne šaty, už na dotyk bolo zrejmé, že stáli hromadu peňazí. Vyzerali ako tie slávne šaty Marilyn Monroe, ibaže boli menej odvážne, decentnejšie. „Otoč sa.“
Keď som sa nepohla, zdvihol obočie a naznačil prstom kruh. Otočila som sa, šaty sa vznášali okolo mňa. Súhlasne kývol hlavou a zdvihnutím ruky ma zastavil. Nato ma vyviedol z kúpeľne. Zbadala som, že upratal fotky. Ani škatuľu od nich nebolo nikde vidieť. Po podlahe boli porozmiesťované zapálené sviečky, svetlá boli stlmené a posteľ v tom svetle mi pripadala obrovská. Bola pripravená, čakala.
Ďalší úryvok si môžete prečítať už v pondelok.
http://www.kniznyweb.sk/jnp/
