Nezvestná je román plný nečakaných zvratov, zručne napísaný príbeh o tom, čo všetko človek vydrží v neľudských podmienkach a čo je schopný podniknúť pre svoju záchranu, slobodu a dôstojnosť. Román Chevy Stevensovej zožal obrovský úspech a zaradil sa medzi bestsellery časopisu New York Times. Preklady vychádzajú vo viac ako dvadsiatke krajín. Topky vám v spolupráci s Knižným webom prinášajú exkluzívne ukážky z tohto úspešného románu. Viac noviniek na www.kniznyweb.sk.
O prehliadku domu je chabý záujem, no práve keď sa chystá odísť, v dodávke prichádza posledný návštevník, solídny štyridsiatnik. Zdá sa, že sa na ňu predsa len usmeje šťastie...
Namiesto toho sa Annie stane obeťou únosu a prežije rok zatvorená v horskej chate. Neznámy ju týra, podrobuje nezmyselným pravidlám a znásilňuje. Kniha sa začína u psychiatričky, ktorej svoj krutý príbeh Annie rozpráva. Dokázala sa totiž svojmu väzniteľovi vzoprieť a utiecť. Dokáže sa však vyrovnať s touto traumou a začať žiť opäť normálny život? Podarí sa jej zistiť, kto zosnoval jej únos a prečo? Odhalená pravda je však až nečakane krutá...
Nezvestná je román plný nečakaných zvratov, zručne napísaný príbeh o tom, čo všetko človek vydrží v neľudských podmienkach a čo je schopný podniknúť pre svoju záchranu, slobodu a dôstojnosť. Román Chevy Stevensovej zožal obrovský úspech a zaradil sa medzi bestsellery časopisu New York Times. Preklady vychádzajú vo viac ako dvadsiatke krajín.
Topky vám v spolupráci s Knižným webom prinášajú exkluzívne ukážky z tohto úspešného románu. Viac noviniek na www.kniznyweb.sk .
Uvedomila som si, že sa opäť trasiem. Niekoľko ráz som sa zhlboka nadýchla a usilovala som sa rozmýšľať vecne. Nebol tu a ešte som žila. Niekto ma čoskoro určite nájde. Pristúpila som k drezu a strčila som hlavu pod batériu, že sa napijem. Neurobila som ešte ani prvý hlt, keď zaštrkotal kľúč v zámke – alebo som sa aspoň domnievala, že je to kľúč. Srdce mi poskočilo, dvere sa pomaly otvárali. Zasvietili jeho vlnité svetlé vlasy, bol bez šiltovky. Skúmavo som sa naňho zahľadela. Ako je možné, že vo mne vyvolal sympatie? Tváril sa neutrálne, ale plnšia spodná pera mu dávala trocha namosúrený výzor. Vyzeral vcelku príjemne, modré oči mal však nevýrazné, slovom, bola to tvár, ktorú si človek nevšimne a už vôbec mu neutkvie v pamäti. Ostal stáť, uprel na mňa zrak a široko sa usmial. Naraz som videla niekoho celkom iného ako predtým a pochopila som, že ak chce, vie byť nenápadný, a ak treba, vie na seba upozorniť.
„Dobre, že si hore! Už som si myslel, že som ti dal prisilnú dávku.“ Vykročil ku mne kolísavým krokom. Utiekla som do najvzdialenejšieho kúta, pri posteli, a skrčila som sa doň. Okamžite zastal. „Prečo sa schovávaš v kúte?“ „Kde v riti to som?“ „Chápem, že sa možno necítiš najlepšie, ale tu nebudeš nadávať.“ Prešiel k drezu. „Tešil som sa na náš prvý spoločný obed, ale tuším, si prespala aj večeru.“ Vybral z vrecka veľký zväzok kľúčov, odomkol skrinku a vzal odtiaľ pohár. „Dúfam, že nie si veľmi hladná.“ Nechal odtiecť vodu a naplnil pohár. Stlačil páku batérie, oprel sa o skrinku a obrátil ku mne tvár.
„Režim síce porušovať nemožno, ale dnes som ochotný urobiť určité ústupky.“ Natiahol ku mne ruku s pohárom. „Určite si vysmädla.“ Mala som pípeť, ale od neho by som nič nevzala. Mierne potriasol pohárom. „Niet nad horskú vodu.“ Chvíľku počkal, spýtavo nadvihol obočie, potom mykol plecom, pomaly sa obrátil a vylial vodu do drezu. Pohár utrel, zdvihol a poklopal po ňom. „Nie je zaujímavé, že ten plast vyzerá celkom ako sklo? Veci nebývajú vždy také, ako sa zdajú, však?“ Položil pohár do skrinky a opäť ju zamkol. S povzdychom klesol na barovú stoličku a natiahol si ruky nad hlavou.
„Konečne odpočinok.“ Odpočinok. Nemala som záujem sa dozvedieť, s čím sa dosiaľ namáhal. „Čo noha? Nebolí po tom pichnutí?“ „Prečo som tu?“ „Á, ona rozpráva.“ Oprel si lakeť o dosku ostrova a priložil si prsty na bradu. „To je dobrá otázka, Annie. Jednoducho si mala veľké šťastie.“ „Nezdá sa mi, že únos a oblbnutie nejakou drogou možno nazvať šťastím.“ „Ľudia občas menia názor. Dozvedia sa, čo sa im mohlo stať, a uznajú, že zdanlivo nepriaznivé bolo v skutočnosti vyslovene pozitívne.“ „Hocičo len nie toto.“
„Hocičo? A keby si miesto príjemných chvíľ s chlapíkom, ako som ja, pri odchode z tvojej akcie narazila do auta, ktoré by šoférovala, povedzme, mladá mamička, a pri nehode by prišla o život celá rodina vracajúca sa z nákupov? Nech by len zahynulo jedno dieťa, jej obľúbené.“ Hlavou mi blysla spomienka na mamu, ako na pohrebe vzlykala a opakovala Daisino meno. Nie je tento kretén náhodou z Clayton Falls? „Nič mi na to nepovieš?“ „To nie je férový príklad. Nemôžeš vedieť, čo by sa mi mohlo stať.“ „Vidíš, a práve v tom sa mýliš. Ja totiž veľmi presne viem, čo sa stáva ženám, ako si ty.“ Výborne. Ak zistím, na čo je citlivý, vymyslím, ako ubziknúť. „Ženám, ako som ja? Poznal si nejakú podobnú?“ „Už si si to tu prezrela?“ S úsmevom sa poobzeral po zrube. „Myslím, že som to tu celkom dobre vylepšil.“ „Ak ti nejaké dievča ublížilo, veľmi ma to mrzí, naozaj, ale nie je spravodlivé trestať za to mňa. Ja som ti nič neurobila.“ „Ty to berieš ako trest?“ opýtal sa začudovane. „Nemôžeš predsa unášať ľudí. To nesmieš.“
Usmial sa. „Nerád hovorím o samozrejmostiach, ale asi budem musieť, lebo pre teba je to zrejme záhada. Sme v horskom zrube, ktorý som vyhľadal špeciálne pre nás. Myslel som na všetko, budeš tu teda v bezpečí?“ Chlap ma unesie a potom tvrdí, že budem v bezpečí? „Trvalo mi to trocha dlhšie, ako som zamýšľal, ale aspoň som ťa počas príprav lepšie spoznal. Myslím, že to stálo za to.“ „Nikdy sme sa nestretli. Je David vôbec tvoje pravé meno?“ „Nepripadá ti pekné?“ Otec sa volal David, ale to mu nebudem vešať na nos. „Meno je fajn, ale mám dojem, že si si ma s niekým pomýlil. Bude lepšie, ak ma necháš odísť,“ pokúsila som sa o pokojný, príjemný tón.
Pomaly zavrtel hlavou. „Nepomýlil som sa, Annie. Ba povedal by som, že v živote som si ničím nebol taký istý ako týmto.“ Opäť vybral z vrecka zväzok kľúčov, odomkol kuchynskú skrinku a vytiahol veľkú škatuľu. Na boku bolo tlačeným písmom napísané Annie. Položil ju na posteľ a vybral letáky o domoch, ktoré som predávala, a mal tam dokonca niekoľko mojich inzerátov. Jeden z nich mi ukázal. Bol to inzerát na deň otvorených dverí. „Ten mám najradšej. Vyšiel v deň, keď som ťa po prvý raz videl.“ Podal mi hŕbu fotografií.
Bola som na nich ráno na prechádzke s Emmou, na ceste do práce, ako si kupujem kávu. Na jednej som ešte mala dlhšie vlasy a oblečenú blúzku, ktorú už nenosím. Azda mi ju neukradol doma? S Emmou by si však neporadil. Musel ju teda potiahnuť v kancelárii. Vzal mi fotky z ruky, natiahol sa na posteli, podopretý lakťom, a rozložil ich.
„Si veľmi fotogenická.“ „Ako dlho si ma sledoval?“ „Nenazval by som to sledovaním, skôr to bolo pozorovanie. Určite som však nežil v predstavách, že si do mňa paf – ak narážaš na to.“ „Si určite milý chlapec, lenže ja už niekoho mám. Mrzí ma, ak som nevedomky urobila niečo, čo ťa pomýlilo, ale na túto vec mám iný názor ako ty. Možno by sme mohli byť priateľmi...“ Zhovievavo sa usmial. „Nútiš ma, aby som sa opakoval. Nejde o omyl. Viem, že ženy ako ty sa do chlapov ako ja nezaľúbia, ženy ako ty ma ani nevnímajú.“ „Ja ťa vnímam a myslím si, že si zaslúžiš ženu, ktorá...“ „Ktorá je ochotná sa usadiť? Napríklad rozkysnutú babu z knižnice – na viac nemám. To si chcela povedať?“
„To vôbec netvrdím. Podľa mňa je v tebe veľa cenného...“ „V tom problém nie je. Ženy tvrdia, že chcú niekoho, kto bude stáť po ich boku ako milenec, priateľ, slovom, niekoho seberovného. Keď ho však nájdu, vzdajú sa ho pre chlapa, čo sa k nim správa ako hulvát, a čím je na ne horší, tým viac za ním doliezajú.“ „Podaktoré ženy také sú, mnohé však sú iné. S mojím priateľom sme seberovní a ľúbim ho.“ „Luka?“ Zdvihol obočie. „Ty ho pokladáš za seberovného?“ Krátko sa zasmial a potriasol hlavou. „Odkopla by si ho, len čo by sa zjavil ten pravý. Luke ťa už začal nudiť.“
„Odkiaľ vieš, ako sa volá? Azda si mu niečo neurobil?“ „Ani vlas na hlave sa mu neskrivil. To, čo práve zažíva, nie je nič v porovnaní s tým, čo by skúsil neskôr kvôli tebe. Nevážiš si ho. Neber to ako výčitku, ale, medzi nami, mohla si byť naňho aj lepšia.“ Rozosmial sa. „Momentík, práve si bola.“ „Počuj, uznávam ťa, si fajn chlapík a v podstate si nechcel, aby sa to takto vyvinulo, a ak ma teraz pustíš...“ „Annie, no tak, nepoučuj ma.“ „Tak teda čo chceš? Ešte stále si mi nepovedal, prečo som tu.“ „Ča-a-a-as je môj pomocník,“ zanôtil a pokračoval ešte niekoľkými taktmi piesne Rolling Stones. „Potrebuješ čas? Na mňa? Aby sme sa porozprávali? Aby si ma znásilnil a zabil?“ Iba sa usmial.
Ak niečo nefunguje, treba skúsiť inšie. Vstala som, vzdala som sa bezpečného kúta a postavila som sa k nemu. „Počuj, David, alebo ako sa to voláš, musíš ma pustiť.“ Prehodil nohy cez okraj postele, sadol si a pozrel na mňa. Naklonila som sa k nemu a pozrela som mu do očí. „Hľadajú ma. Veľa ľudí ma hľadá. Naozaj bude najlepšie, ak ma pustíš.“ Vystrčila som na neho prst. „Vynechaj ma zo svojej čudnej hry! Je to nenormálne. Mal by si sa dať...“
Natiahol ruku a zovrel mi bradu. Mala som pocit, že mi stlačil zuby na jednu hromadu. Pomaly ma k sebe priťahoval. Stratila som rovnováhu a nebyť jeho ruky na mojej sánke, ležala by som mu na kolenách. „Takto sa so mnou rozprávať nebudeš, rozumieš?“ Hlas sa mu až chvel od rozčúlenia. Mykal mnou a stískal mi bradu čoraz silnejšie, až som sa bála, že mi vyskočí sánka.
Pustil ma. „Pozri okolo seba. Myslíš, že vytvoriť toto bola hračka? Že stačilo lusknúť prstami?“ Chytil ma za fazónku saka, pritiahol ma k sebe a zvalil na posteľ. Na čele mu vystúpili žily, tvár mu sčervenala a sčasti na mne ležal. Opäť ma chytil za bradu a stisol. Leskli sa mu oči. Tie budú posledné, čo pred smrťou uvidím. Išli na mňa mdloby...
Naraz sa mu z tváre vytratil hnev. Pustil ma a bozkal na bradu, kde ma zvieral. „Načo ma provokuješ? Annie, ja sa usilujem, ale moja trpezlivosť má hranice.“ Pohladil ma po vlasoch a usmial sa. Ležala som, ani som sa nepohla.
Vstal z postele. Počula som tiecť vodu v kúpeľni. Civela som do stropu, obklopená svojimi fotografiami. V sánke mi pulzovalo, tiekli mi slzy. Ani som si ich neutierala.
Ďalší úryvok si môžete prečítať už vo štvrtok.
http://www.kniznyweb.sk/jnp/
