Nezvestná je román plný nečakaných zvratov, zručne napísaný príbeh o tom, čo všetko človek vydrží v neľudských podmienkach a čo je schopný podniknúť pre svoju záchranu, slobodu a dôstojnosť. Román Chevy Stevensovej zožal obrovský úspech a zaradil sa medzi bestsellery časopisu New York Times. Preklady vychádzajú vo viac ako dvadsiatke krajín. Topky vám v spolupráci s Knižným webom prinášajú exkluzívne ukážky z tohto úspešného románu. Viac noviniek na www.kniznyweb.sk.
O prehliadku domu je chabý záujem, no práve keď sa chystá odísť, v dodávke prichádza posledný návštevník, solídny štyridsiatnik. Zdá sa, že sa na ňu predsa len usmeje šťastie...
Namiesto toho sa Annie stane obeťou únosu a prežije rok zatvorená v horskej chate. Neznámy ju týra, podrobuje nezmyselným pravidlám a znásilňuje. Kniha sa začína u psychiatričky, ktorej svoj krutý príbeh Annie rozpráva. Dokázala sa totiž svojmu väzniteľovi vzoprieť a utiecť. Dokáže sa však vyrovnať s touto traumou a začať žiť opäť normálny život? Podarí sa jej zistiť, kto zosnoval jej únos a prečo? Odhalená pravda je však až nečakane krutá...
Nezvestná je román plný nečakaných zvratov, zručne napísaný príbeh o tom, čo všetko človek vydrží v neľudských podmienkach a čo je schopný podniknúť pre svoju záchranu, slobodu a dôstojnosť. Román Chevy Stevensovej zožal obrovský úspech a zaradil sa medzi bestsellery časopisu New York Times. Preklady vychádzajú vo viac ako dvadsiatke krajín.
Topky vám v spolupráci s Knižným webom prinášajú exkluzívne ukážky z tohto úspešného románu. Viac noviniek na www.kniznyweb.sk.
„Ako sa ti darilo na dni otvorených dverí?“
Dobre, kým neprišiel.
Nemala by som vytrhnúť kľúč zo zapaľovania? Alebo radšej stlačím tlačidlo na diaľkovom ovládači, otvorím dvere a rýchlo vyskočím, aby ma nestihol stiahnuť naspäť. Pomaly som posúvala ruku k ovládaču...
Položil mi ruku na plece a prstami mi prešiel po kľúčnej kosti.
„Zaujíma ma, aký si mala deň, Annie. Zvyčajne asi nebývaš taká nespôsobná.“
Vytreštila som naňho oči.
„Ako sa ti darilo?“
„Bolo... bolo to slabé.“
„Zrejme si sa potešila, keď som prišiel.“
Na tvári sa mu ukázal úsmev, ktorý som predtým považovala za úprimný. Čakal, čo odpoviem, úsmev mu mizol a plece mi zvieral čoraz silnejšie.
„Áno, áno, bolo príjemné vidieť tam niekoho.“
Na tvár sa mu vrátil úsmev. Pošúchal mi plece, ktoré mi stískal, a položil mi dlaň na líce.
„Pokús sa trocha uvoľniť a vyhrievaj sa na slnku. Vidieť, že v poslednom čase si bola vo veľkom strese.“ Pozrel znovu na cestu pred sebou. Jednou rukou držal volant a druhú mi položil na stehno. „Bude sa ti tam páčiť.“
„Kde? Kam ma to veziete?“
Znovu si pohmkával.
Po chvíli zabočil na úzku vedľajšiu cestu a vypol motor. Nemala som ani tušenia, kde sme. Obrátil sa ku mne s úsmevom, akoby sme mali schôdzku.
„Už to nebude dlho trvať.“
Vystúpil, prešiel popred auto a otvoril dvere na mojej strane. Chvíľu som váhala. Odkašlal si a zdvihol obočie. Vystúpila som. Jednou rukou ma chytil ma okolo pliec, v druhej držal zbraň a šli sme k zadnej časti dodávky.
Zhlboka sa nadýchol. „Hmmm, cítiš ten vzduch? Fantastický.“
Bolo tam zvláštne ticho, typické pre popoludňajšiu horúčavu, keď človek počuje aj vážku letiacu niekoľko metrov od neho. Prešuchli sme sa okolo veľkého čučoriedkového kríka, na ktorom boli už takmer zrelé plody. Začala som pišťať a vzpierať sa. Zložil mi ruku z pleca a chytil ma pod pazuchou tak, že som kráčala, ale necítila som, že našľapujem.
Na chvíľu ma pustil, vložil pištoľ do puzdra a otvoril zadné dvere dodávky. Otočila som sa, že utečiem, ale chmatol ma za vlasy, obrátil k sebe a ťahal ma nahor. Pokúsila som sa ho kopnúť, keďže však bol odo mňa o dobrých tridsať centimetrov vyšší, bez problémov ma držal tak, že som naňho nedočiahla. Hrozne ma bolelo, ako ma ťahal za vlasy. Nezmohla som sa na viac, len som naprázdno kopala a udierala ho päsťami do ruky a z plného hrdla som kričala.
Voľnou rukou mi vylepil facku. „Prečo robíš také hlúposti?“
Chytala som ho za ruku, ktorou ma šticoval, stavala sa na špičky, slovom robila som, čo sa dalo, aby ma to tak hrozne nebolelo.
„Urobím ešte jeden pokus. Pustím ťa a ty vlezieš dnu a ľahneš si doluznačky.“
Pomaly spúšťal ruku. Keď som sa opäť chcela postaviť pevne na zem, stratila som rovnováhu – pri pokusoch kopnúť ho sa mi zlomil opätok – a spadla som dozadu. Udrela som si podkolenia o nárazník a pristála som v dodávke na zadku. Na ložnej ploche bola prestretá sivá deka. Sedela som, hľadela naňho a triasla som sa, až mi cvakali zuby. Oslepovalo ma slnko za jeho hlavou, prudké svetlo zvýrazňovalo jeho obrys, kým tvár mal celkom tmavú.
Schmatol ma za plecia, zvalil ma a kázal mi obrátiť sa na brucho.
„Počkajte, nechcete sa porozprávať?“ skúsila som vyjednávať. Blahosklonne sa pousmial. „Prečo to robíte? Chcete peniaze? Vráťme sa, v kabelke mám kreditku, dám vám ju, poviem vám PIN – na účte mám niekoľko tisíc a kreditka má vysoký limit.“ Stále na mňa hľadel s rovnakým úsmevom. „Treba sa len rozprávať. Na niečo prídeme. Môžem...“
„Nepotrebujem tvoje peniaze, Annie.“ Dotkol sa puzdra s pištoľou. „Nerád by som použil zbraň, ale...“
„Prestaňte!“ Natiahla som ruky. „Prepáčte, nechcela som sa vás dotknúť. Len neviem, čo chcete. Hádam nechcete... sexovať? Chcete?“
„Čo som povedal? Čo máš urobiť?“
„Chceli ste... aby som sa obrátila.“
Nadvihol obočie.
„Chcete len, aby som sa obrátila? A potom čo so mnou urobíte?“
„Dva razy som ťa slušne požiadal,“ povedal a položil ruku na puzdro.
Prevrátila som sa.
„Nechápem, čo tým sledujete.“ Došľaka, nesmiem spanikáriť. „Nestretli sme sa už niekedy?“
Stál za mnou a rukou ma pritláčal k podlahe.
„David, prepáčte, ak som sa vás niečím dotkla. Naozaj ma to mrzí. Povedzte, ako by som to mohla napraviť. Musí sa to predsa dať nejako...“
Zmĺkla som a napla uši. Počula som za sebou akýsi šuchot, zrejme čosi chystal. Čakala som, že šťukne poistka na pištoli. Zmeravela som od hrôzy. Nebodaj bude o chvíľu po mne. Skonám doluznačky na podlahe dodávky? Na stehne som pocítila pichnutie ihlou. Mykla som sa a chcela som sa nohy dotknúť. Naraz som ju mala ako v ohni.
Rozhodla som sa, pani doktorka, že poviem všetko. Musím sa vám teda na záver tohto sedenia s niečím zveriť. Som z neho na nervy, a to poriadne – až tak, že spávam v šatníku. Nebolo jednoduché z neho ráno nepozorovane vyliezť u mamy, keď som po návrate bývala vo svojej starej izbe u nej. Teraz, keď som už doma, kde mám všetko pod kontrolou, sa už čo-to dá zariadiť. Navyše nevkročím do domu, keď neviem, kade sa z neho dá utiecť. Našťastie, vy máte pracovňu na prízemí. V živote by som k vám neprišla, keby bola vyššie, ako sa dá zoskočiť.
Noci sú najhoršie. Nezniesla by som, keby boli nablízku ľudia. Čo ak by odomkli dvere? Alebo by nechali otvorené okno. Keby som musela ustavične chodiť po dome a všetko sto ráz kontrolovať a pritom ešte aj dávať pozor, aby si nikto nič nevšimol, to by som sa už asi načisto zbláznila.
Najprv som si myslela, že by mi pomohlo, keby som našla niekoho, kto zažil niečo podobné ako ja... Ja hlúpa som hľadala nejakú organizovanú skupinu ľudí, ktorých uniesli. Nič také však neexistuje. Okrem toho ľudia ma poznajú z titulných stránok a z televízie. Ak by aj taká skupina existovala, zaručene by sa v nej našla dobrá duša, ktorá by vytrúbila, o čom som hovorila, aby si zarobila na plazmový televízor alebo na dovolenku na zaoceánskej lodi.
Prekáža mi tiež rozprávať o týchto veciach pred cudzími, najmä pred novinármi, ktorí zvyčajne všetko prekrútia. Boli by ste prekvapená, koľko sú niektoré časopisy a televízne stanice ochotné zaplatiť za rozhovor. Nie som na peniaze, ale prichádzali s novými a novými ponukami, a napokon, zo vzduchu sa žiť nedá, a to, čo predtým, by som už robiť nevedela. Ako by som aj mohla, keď sa bojím ostať sama s neznámym chlapom.
Niekedy sa vraciam k dňu únosu. Vybavujem si postupne jednu udalosť za druhou a pripadám si ako vo filmovom horore, v ktorom nemôžete hrdinke zabrániť, aby otvorila, keď niekto zazvoní, alebo aby nevošla do opusteného domu. Stále sa pozastavujem nad obálkou časopisu, ktorý som videla v obchode. Je zvláštne predstaviť si, že aj na moju fotografiu hľadela nejaká žena a namýšľala si, že vie o mne všetko.
Ďalší úryvok si môžete prečítať už vo štvrtok.
