Nezvestná je román plný nečakaných zvratov, zručne napísaný príbeh o tom, čo všetko človek vydrží v neľudských podmienkach a čo je schopný podniknúť pre svoju záchranu, slobodu a dôstojnosť. Román Chevy Stevensovej zožal obrovský úspech a zaradil sa medzi bestsellery časopisu New York Times. Preklady vychádzajú vo viac ako dvadsiatke krajín. Topky vám v spolupráci s Knižným webom prinášajú exkluzívne ukážky z tohto úspešného románu. Viac noviniek na www.kniznyweb.sk.
O prehliadku domu je chabý záujem, no práve keď sa chystá odísť, v dodávke prichádza posledný návštevník, solídny štyridsiatnik. Zdá sa, že sa na ňu predsa len usmeje šťastie...
Namiesto toho sa Annie stane obeťou únosu a prežije rok zatvorená v horskej chate. Neznámy ju týra, podrobuje nezmyselným pravidlám a znásilňuje. Kniha sa začína u psychiatričky, ktorej svoj krutý príbeh Annie rozpráva. Dokázala sa totiž svojmu väzniteľovi vzoprieť a utiecť. Dokáže sa však vyrovnať s touto traumou a začať žiť opäť normálny život? Podarí sa jej zistiť, kto zosnoval jej únos a prečo? Odhalená pravda je však až nečakane krutá...
Nezvestná je román plný nečakaných zvratov, zručne napísaný príbeh o tom, čo všetko človek vydrží v neľudských podmienkach a čo je schopný podniknúť pre svoju záchranu, slobodu a dôstojnosť. Román Chevy Stevensovej zožal obrovský úspech a zaradil sa medzi bestsellery časopisu New York Times. Preklady vychádzajú vo viac ako dvadsiatke krajín.
Topky vám v spolupráci s Knižným webom prinášajú exkluzívne ukážky z tohto úspešného románu. Viac noviniek na www.kniznyweb.sk.
Deň otvorených dverí mal slabú účasť. Ľudia si zrejme užívali pekné počasie, čo by som robila aj ja, keby nie táto akcia. Asi desať minút pred koncom som si začala baliť veci. Vyšla som pred dom naložiť brožúrky, a rovno za mojím autom zaparkovala tmavá dodávka. Vystúpil z nej muž, asi tak štyridsaťpäťročný, a s úsmevom pristúpil ku mne.
„Íha, vy už balíte. To mi vyhovuje – to najlepšie vždy býva nakoniec. Veľmi by vám prekážalo, keby som sa len tak zbežne mrkol?“
Chvíľu som rozmýšľala, či mu nepovedať, že prišiel neskoro. Žiadalo sa mi už ísť domov, po ceste som sa chystala nakúpiť. Kým som váhala, ustúpil s rukami vbok niekoľko metrov dozadu a prezeral si priečelie.
„To už hej.“
Pozrela som naňho. Športové nohavice mal dokonale vyžehlené, čo som kvitovala. Ja len vyberiem veci zo sušičky a nežehlím ich. Biele tenisky mu až žiarili. Na šiltovke a ľahkej béžovej vetrovke mal logo miestneho golfového klubu, ak doň patril, bol určite pri peniazoch. Deň otvorených dverí zvyčajne láka susedov alebo tých, čo sú na výlete a náhodou prechádzajú okolo; tento muž k nim iste nepatril – všimla som si, že na prístrojovej doske mu ležal časopis našej realitky. No čo už, pár minút ma nezabije.
„Samozrejme, že mi to nebude prekážať,“ povedala som s úsmevom. „Som tu nato. Volám sa Annie O’Sullivanová.“
Natiahla som ruku, že mu ju podám. Ako prichádzal ku mne, potkol sa o jeden z kameňov, ktorými bol vyložený chodník, a dopadol na vystreté ruky tak, že mu zadok trčal dohora. Pohla som sa, že mu pomôžem vstať, okamžite však so smiechom vyskočil a oprášil si ruky.
„Jaj, preboha, nič sa vám nestalo?“
Pobavene sa na mňa pozrel veľkými modrými očami. Taký úprimný úsmev, široký, s vejárom mimických vrások od kútikov, v ktorom zažiarili na začervenanej tvári rovné biele zuby, sa vidí zriedkakedy a pri pohľade naň sa jednoducho nedá inak, len tiež sa usmiať.
Obradne sa uklonil. „Ja teda viem na seba upozorniť, len čo je pravda. Dovoľte, aby som sa predstavil. Som David.“
„Teší ma,“ povedala som s miernym úklonom.
Zasmiali sme sa. „Som rád, že ma ešte vpustíte. Sľubujem, že vás dlho nezdržím.“
„S tým si nerobte starosti, ostaňte, koľko potrebujete.“
„To je od vás milé, ale chápem, že najradšej by ste už odišli a užili si trocha pekného počasia. Budem raz-dva hotový.“
Bolo príjemné stretnúť sa s perspektívnym kupcom, ktorý sa správal k maklérovi úctivo. Iní sa zvyčajne tvária, akoby robili človeku láskavosť.
Vošla som s ním dnu a súkala informácie o dome, typickej stavbe západného pobrežia, zaklenutej, s obkladmi z borovice a s úchvatným výhľadom na more. Kráčal za mnou a jeho nadšené komentáre na mňa vplývali tak, že som si pripadala, akoby som tiež bola v dome po prvý raz. Tým viac som sa usilovala upozorňovať ho na to i ono.
„V inzeráte sa hovorí, že dom postavili pred dvoma rokmi, ale neuvádza sa stavebná firma,“ poznamenal.
„Miestna firma Corbett Construction a, samozrejme, na stavbu je ešte niekoľko rokov záruka.“
„To je výborné, na niektoré firmy si treba dať pozor. Dnes sa nedá nikomu veriť.“
„Určili ste si už nejaký termín, kedy by ste sa chceli sťahovať?“
„Nijaký termín nemám. Jednoducho, presťahujem sa, keď nájdem, čo potrebujem.“
Obzrela som sa a on sa usmial. „Ak by ste potrebovali niekoho, kto vám vybaví hypotéku, môžem vám dať niekoľko tipov,“ ponúkla som mu.
„Ďakujem, platím v hotovosti.“ Čím ďalej, tým lepšie, pomyslela som si.
„Je zadný dvor oplotený? Mám psa,“ zaujímal sa muž.
„Ach, mám rada psov. Akej rasy je ten váš?“
„Zlatý retriever, čistokrvný, potrebuje veľký výbeh.“
„Plne vás chápem. Mám retrieverku – keď nemá dosť pohybu, je protivná.“ Otvorila som posuvné dvera a chystala som sa mu ukázať oplotenie z borovicového dreva. "A ako sa volá váš pes?"
Čakala som, čo odpovie, a vtom som si uvedomila, že je pri mne príliš blízko. Na chrbát nad zadkom sa mi pritislo čosi tvrdé.
Chcela som sa obrátiť, ale schmatol ma za vlasy. Myslela som si, že mi ich vytrhne, tak silno ma ťahal. Srdce sa mi prudko rozbúchalo, krv mi udrela do hlavy. Chcela som kopať, vytrhnúť sa, slovom, niečo urobiť, ale nemohla som sa ani pohnúť.
„Annie, iste si pochopila, že mám v ruke zbraň, a preto ma dobre počúvaj. Pustím ti vlasy a pôjdeš pokojne so mnou k môjmu autu. A pekne s úsmevom. Je ti to jasné?“
„Nemôžem sa... nemôžem...“ Nemohla som dýchať.
Sklonil sa mi k uchu a hlboko, polohlasom povedal: „Riadne sa nadýchni, Annie.“
Poslúchla som.
„A teraz pomaly vydýchni.“
Urobila som, ako kázal.
„A ešte raz.“
Trocha mi to pomohlo.
„Šikovná!“ pochválil ma a pustil mi vlasy.
Pripadala som si ako v spomalenom filme. Na chrbtici som cítila pištoľ, ktorou ma tisol cez vchodové dvere, dolu schodmi, pohmkával si pritom nejakú melódiu. Cestou k autu mi šepol: „Len pokojne, Annie. Drž sa toho, čo som ti povedal, a nebudú problémy. A nezabudni – máš sa usmievať.“ Ako sme prešli trocha ďalej od domu, obzrela som sa, či nás niekto nevidí, široko-ďaleko však nebolo živej duše. Nikdy predtým som si nevšimla, že okolo domu je toľko stromov a že zo susedných domov sem vôbec nevidieť.
„Ako dobre, že je pekné počasie. Nezaškodí sa trocha povoziť, čo ty na to?“
Absurdné, rozprávať so zbraňou v ruke o počasí.
„Annie, niečo som sa ťa pýtal.“
„Áno.“
„Nerozumiem, Annie, čo mi tým chceš povedať.“
„Áno, počasie je pekné a nezaškodí sa trocha povoziť.“
Diškurujeme ako susedia pri plote. Pripadalo mi neuveriteľné, že sa opovážil urobiť niečo také počas dňa otvorených dverí, na ktorý pred odbočkou na príjazdovú cestu upozorňovala tabuľa. Mohlo sa tu každú chvíľu zjaviť auto.
Prišli sme k dodávke.
„Otvor dvere, Annie.“
Keď som sa nehýbala, posotil ma pištoľou. Otvorila som.
„Nasadni.“ Znovu ma postrčil.
Sadla som si do auta a zavrela dvere. Kým prechádzal k druhým dverám, niekoľkokrát som potiahla za kľučku, stlačila spínač zamykania, zaprela sa plecom do dverí. Otvorte sa, došľaka!
Prešiel popred auto.
Tresla som päsťou po dverách, zalomcovala som kľučkou. Keď otvoril dvere na druhej strane, otočila som sa k nemu. Držal diaľkový ovládač.
Smial sa.
Cúval po príjazdovej ceste. Pozorovala som, ako sa dom zmenšuje, a mala som pocit, že je to len zlý sen, že on aj všetko navôkol nie je reálne. Pred tým, než vyšiel na cestu, pribrzdil a pozrel, či je voľná. Zbadala som, že moja tabuľa na trávniku nie je. Obzrela som sa a videla som, že leží na ložnej ploche spolu s ďalšími dvoma, ktoré som dala na začiatok a koniec ulice.
Naraz som si uvedomila, že nejde o náhodu. Prečítal si inzerát a dôkladne preskúmal okolie.
Ten chlap si ma vybral.
