Nezvestná je román plný nečakaných zvratov, zručne napísaný príbeh o tom, čo všetko človek vydrží v neľudských podmienkach a čo je schopný podniknúť pre svoju záchranu, slobodu a dôstojnosť. Román Chevy Stevensovej zožal obrovský úspech a zaradil sa medzi bestsellery časopisu New York Times. Preklady vychádzajú vo viac ako dvadsiatke krajín. Topky vám v spolupráci s Knižným webom prinášajú exkluzívne ukážky z tohto úspešného románu. Viac noviniek na www.kniznyweb.sk.
O prehliadku domu je chabý záujem, no práve keď sa chystá odísť, v dodávke prichádza posledný návštevník, solídny štyridsiatnik. Zdá sa, že sa na ňu predsa len usmeje šťastie...
Namiesto toho sa Annie stane obeťou únosu a prežije rok zatvorená v horskej chate. Neznámy ju týra, podrobuje nezmyselným pravidlám a znásilňuje. Kniha sa začína u psychiatričky, ktorej svoj krutý príbeh Annie rozpráva. Dokázala sa totiž svojmu väzniteľovi vzoprieť a utiecť. Dokáže sa však vyrovnať s touto traumou a začať žiť opäť normálny život? Podarí sa jej zistiť, kto zosnoval jej únos a prečo? Odhalená pravda je však až nečakane krutá...
Nezvestná je román plný nečakaných zvratov, zručne napísaný príbeh o tom, čo všetko človek vydrží v neľudských podmienkach a čo je schopný podniknúť pre svoju záchranu, slobodu a dôstojnosť. Román Chevy Stevensovej zožal obrovský úspech a zaradil sa medzi bestsellery časopisu New York Times. Preklady vychádzajú vo viac ako dvadsiatke krajín.
Topky vám v spolupráci s Knižným webom prinášajú exkluzívne ukážky z tohto úspešného románu. Viac noviniek na www.kniznyweb.sk.
Viete, pani doktorka, nie ste prvý psychiater, s ktorým sa stretávam po návrate. Ten, ktorého mi hneď na začiatku odporúčal rodinný lekár, bol za všetky prachy. Tváril sa, že o mne nič nevie – a to som mu mala veriť. Veď, dopekla, všade, kam sa len pohnem, striehne chumaj s fotoaparátom. Kto pred tým hororom vedel, že existuje Vancouver Island či Clayton Falls? A teraz? Stačí ten ostrov spomenúť a každý hneď vraví – to je tam, kde uniesli tú realitnú maklérku, nemám pravdu?
Dokonca aj pracovňu mal nemožnú. Pohovky potiahnuté čiernou kožou, umelé kvety, stôl zo skla a ocele. V takom prostredí sa teda pacienti musia cítiť skvelo. A, samozrejme, stôl aj celá pracovňa boli tip-top – okrem jeho chrupu, a poviem vám, že človek, ktorý potrebuje mať všetko okolo seba ako zo škatuľky a nedá si opraviť zuby, sa mi zdá čudný.
Ako prvé sa ma opýtal na mamu a hneď nato ma nahováral, aby som mu do bloku pastelkami farebne znázornila pocity. Ohradila som sa, že to hádam nemyslí vážne, a on mi vyčítal, že unikám od svojich pocitov, a naliehal, aby som sa stotožnila s procedúrou. Čert ho ber aj s jeho procedúrou! Najviac som sa pri ňom zaoberala myšlienkou, či mám zmárniť seba, alebo jeho.
Trvalo mi až do decembra, kým som sa odhodlala znovu dať na nejakú terapiu, čo bolo štyri mesiace po návrate. Už som sa takmer zmierila s tým, že ostanem vyšinutá, ale keď som si predstavila, že sa tých pocitov nezbavím do konca života... Vaše texty na internetovej stránke boli na psychiatra celkom zábavné a vyzerali ste na nej príjemne – ináč, aj zuby máte pekné. A čo sa mi najviac páči, nemáte za menom písmená, čo bohviečo znamenajú – nechcem nijakú hviezdu, od ktorej sa nedá čakať nič iné len veľké ego a ešte väčší účet. Dokonca mi ani neprekáža, že cesta autom k vám mi trvá hodinu a pol. Aspoň vypadnem z Clayton Falls, a pozitívne je aj to, že som na zadnom sedadle svojho auta zatiaľ nenašla reportéra.
Aby nedošlo k nedorozumeniu, nechodím k vám kvôli dojmu, že ste už iste niekomu babičkou, to by ste, Nadine, potom radšej mali pliesť svetre, a nie robiť si poznámky do bloku a hovoriť mi, aby som sa znovu ozvala, čo poviete? Neviem, o čo vám ide, môžem sa však pokúsiť to uhádnuť. Navrhli ste, že vám môžem tykať. Mám mať pocit, že sedím s priateľkou a rozprávanie o tom, čo by som si najradšej nepripomínala, je to najnormálnejšie pod slnkom. Nehnevajte sa, ale neplatím vás za to, aby ste mi boli priateľkou, a ak nemáte nič proti tomu, radšej ostanem pri oslovení pani doktorka.
Keď už teda som tu a ideme na to, určme si aspoň základné pravidlá. Ak to musí byť, urobme to tak, ako to vyhovuje mne: to znamená nijaké otázky, nijaké a čo ste pocítili, keď... Poviem vám všetko, a to od začiatku, a keď ma bude zaujímať, čo si o tom myslíte, dám vám vedieť.
Ach, a ak by ste si náhodou kládli otázku, či som vždy bola taká rebeka, poviem vám vopred, že som taká nebola.
V to predpoludnie, v prvú augustovú nedeľu som si pohovela v posteli trocha dlhšie ako zvyčajne. Do ucha mi fučala moja zlatá retrieverka Emma. V poslednom čase sa mi chvíľa voľna vyskytla málokedy. Ten mesiac bolo roboty okolo kondomínií vyše hlavy. Stobytový komplex v Clayton Falls je veľký kšeft a mal prejsť buď podo mňa, alebo pod ďalšiu maklérku, ktorú som nepoznala. V piatok mi volal developer, že sú s mojou prácou spokojní a že mi o niekoľko dní zavolajú, ako sa rozhodli. Veľký okamih bol na dosah, už som sa videla s pohárom šampanského v ruke. Ochutnala som ho vlastne len raz na svadbe a hneď som radšej prešla na pivo – asi na mňa nebol bohvieaký pohľad, ako v zamatových šatách družičky logám pivo z fľaše –, teraz som si však bola istá, že vďaka tomu obchodu sa akoby šibnutím čarovného prútika naraz stanem obchodníčkou s fajnovými spôsobmi.
Po upršanom týždni vyšlo konečne slnko. Bolo dosť teplo a mohla som si obliecť obľúbené šaty – bledožlté, jemnulinké, v ktorých mi oči vyzerajú orieškové, a nie nudné hnedé. Sukne zvyčajne nenosím. Pri mojich sotva sto päťdesiatich centimetroch v nich vyzerám ako štupeľ, ale takéto šaty mi predĺžia nohy. Dokonca som si obula ihličky. Vlasy som mala perfektne zastrihnuté pod ušami, chvíľu som si ich skúmala v zrkadle v hale, či mi nevidno šediny – vlani som síce mala len tridsaťdva rokov, ale v čiernych vlasoch tie hnusoby dobre vidieť. Spokojná sama so sebou som bozkala Emmu (niektorí ľudia zaklopú pre šťastie na drevo, ja sa dotknem psa) a vyšla som von.
V ten deň bolo mojou jedinou povinnosťou absolvovať deň otvorených dverí. Bolo by sa mi zišlo voľno, klienti sa však s predajom ponáhľali. Boli to príjemní manželia z Nemecka, pani majiteľka mi upiekla čokoládovú tortu podľa bavorského receptu, vlastne mi ani neprekážalo, že pre ich blaho obetujem niekoľko hodín.
Priateľ Luke po povinnostiach vo svojej talianskej reštaurácii mal prísť ku mne na večeru. Deň predtým pracoval večer a dostal odo mňa mail, že mi chýba a tak ďalej. Vlastne som mu chcela poslať podobnú obrazovú správu, ako mi vždy posiela on, ale našla som len banality, ako bozkávajúce sa zajačiky, žabky, veveričky, a tak som radšej ostala pri obyčajnom maile. Vie, že neznášam zbytočné reči, radšej konám, ale v tom čase som bola taká sústredená na tie domy pri vode, že som s ním, chudákom, toho veľa nepodnikla, a to si odo mňa fakt nezaslúži. Niekoľkokrát som stretnutie odriekla na poslednú chvíľu, ale bral to rozumne.
Mobil mi zazvonil, práve keď som opatrne, aby som si neušpinila šaty, vyberala z batožinového priestoru tabuľu z minulej akcie. Mohol volať developer, a tak som vylovila mobil z kabelky.
„Si doma?“ Aj ja ti želám dobrý deň, mami.
„Práve odchádzam na deň otvorených...“
„Takže sa tomu ešte venuješ? Val mi vravela, že v poslednom čase tvoje tabule akosi nevidieť.“
„Ty sa rozprávaš s tetou Val?“ Mama sa so svojou sestrou približne raz za štvrť roka poháda a potom sa dušuje, že sa s ňou už v živote nebude baviť.
„Najprv ma pozvala na obed, ako keby ma minulý týždeň vôbec nebola urazila, ľudia sa však vždy nejako dohodnú. Ešte sme sa ani nestihli pomeriť a už sa chválila, že tvoja sesternica predala jeden z tých domov pri vode. Predstav si, že Val s ňou zajtra poletí do Vancouvru len tak na nákupy na Robson Street. Do drahých butikov.“ Teta je pekný kvietok. Mala som čo robiť, aby som sa nerozosmiala.
„To Tamare doprajem, jej však svedčí všetko.“ Sesternicu som nevidela, odkedy sa po skončení strednej školy odsťahovala z ostrova, ale teta sa nikdy nezabudne pochváliť, čo dosiahli jej deti, a pravidelne posiela mame mailom fotky.
„Povedala som Val, že aj ty nosíš pekné veci, lenže si... konzervatívna.“
„Mami, mám fúru pekných šiat, ale...“
Zastavila som sa uprostred vety. Podpichovala, čo vie dokonale. Nemala som chuť s ňou, čo aj poštu zo schránky chodí vyberať v šatách a v ihličkách, stratiť desať minút dohadovaním sa, ako sa mám obliekať do práce. Je to naozaj zbytočné, aj tak som vždy na ňu krátka.
„Aby som nezabudla,“ dodala som, „mohla by si mi priniesť ten kávovar?“
Ozvala sa až po chvíľke pauzy. „A to ho chceš ešte dnes?“
„Veď preto to spomínam.“
„Lebo práve som pozvala niekoľko dievčat z parku oproti zajtra na kávu. Zmyslela si si na to v pravú chvíľu, ako vždy.“
„Ach, došľaka, prepáč, mami, ale príde Luke a chcem mu ráno urobiť kapučíno. Myslela som si, že si kávovar ideš kúpiť a môj len skúšaš.“
„Aj sa na to s tvojím nevlastným otcom chystáme, ale teraz to akosi nevychádza. Popoludní obvolám dievčatá a vysvetlím im to.“
Fajn, teraz sa cítim ako debil.
„Nechaj to tak, prídem si poň niekedy na budúci týždeň.“
„Vďaka, Medvedia tlapka.“ No prosím, a ešte som navyše aj Medvedia tlapka.
„Nemáš za čo, ale budem ho potrebov...“ Položila.
Zastonala som a vložila mobil do kabelky. Ak hovorím niečo, čo sa jej nepáči, vždy ma preruší.
Stavila som sa na pumpe a kúpila si kávu a časopisy. Mama má rada bulvár, ja si také časopisy kupujem, len aby som zabila čas, kým neprídu návštevníci. V jednom z nich bola na titulnej strane fotografia nejakej nezvestnej chudery. Pri pohľade na jej usmiatu tvár mi prešlo hlavou, že si pokojne žila, a naraz jej každý vidí až do žalúdka.
Ďalší úryvok si môžete prečítať už vo štvrtok.
