Andrej Hlinka
BRATISLAVA - Katolíckeho politika a kňaza Andreja Hlinku síce parlament chce oceniť zákonom, veľká časť verejnosti je však voči tejto postave ľahostajná. Výrazných Hlinkových priaznivcov je pomerne málo. V rozhovore pre ČTK to povedal sociológ Vladimír Krivý.
Úvahy o Hlinkovi podľa neho oživil práve až návrh zákona v parlamente. Hlinka bol najmä za Uhorska symbolom boja za lepšie postavenie Slovákov, kritizovali ho však za sympatie k diktatúram koncom prvej republiky.
"Výrazná časť verejnosti, približne tretina, nemá na túto postavu vytvorený žiaden, dokonca ani povrchný názor. Zvyšok je názorovo dosť rozdelený," povedal sociológ. Hoci vo zvyšku spoločnosti počet priaznivcov Hlinku mierne prevažuje nad jeho odporcami, medzi úplne najpozitívnejšie postavy dejín Hlinku Slováci v prieskume z roku 2003 zaraďovali len zriedka. dodal. Medzi všeobecne najviac uznávané osobnosti patrí skôr Alexander Dubček, Milan Rastislav Štefánik a Ľudovít Štúr.
Návrh vládnej Slovenskej národnej strany oceniť zásluhy Hlinku špeciálnym zákonom vyvolal na Slovensku rozpory. S odmietavým postojom vystúpili intelektuáli, zástupcovia evanjelickej cirkvi i židovského náboženstva. Pripomínali najmä Hlinkovu neznášanlivosť a sympatie k fašistickým režimom.
Hlinkovi stúpenci sa podľa sociológa dajú stretnúť medzi katolíckymi konzervatívcami, slovenskými nacionalistami a ľuďmi s nostalgiou za vojnovým Slovenským štátom. Jeho odporcami sú okrem slovenských evanjelikov a Maďarov aj občania, ktorí uprednostňujú slobodnejšiu politickú kultúru pred autoritárstvom. "Takíto presvedčení ľudia môžu mať stredoľavé i stredopravé politické postoje," poznamenal Krivý.
SNS musela svoj návrh o Hlinkových zásluhách zmierniť, keď ho odmietli viacerí poslanci koaličného Smeru-SD a ĽS-HZDS. Z návrhu napríklad vypadla možnosť pokutovať tých, čo znevažujú Hlinkovo meno, aj titul "Otec národa" pre tohto politika. Hoci evanjelici tvoria na Slovensku len približne sedem percent obyvateľstva, ich hlavný prúd podľa Krivého volil práve Smer.
Ocenenia špeciálnym zákonom sa možno dočká okrem Hlinku aj Dubček, o ktorom uvažuje zas ľavicový Smer-SD. "Dubčekova popularita je na Slovensku široká, ale jeho pripomenutie veľmi neoduševňuje, ani nie je mimoriadne inšpirujúce. Jeho meno sa vo verejnej rozprave neobjavuje často a Slovensko nie je zaplavené jeho pomníkmi," zhodnotil sociológ. Dubčeka si však na rozdiel od Hlinku, ale aj Štúra a Štefánika, vážia aj menšinoví Maďari.
Dubčekovej prestíži podľa Krivého prospelo, že snívanie o socializme s ľudskou tvárou po roku 1968 prežilo na Slovensku dlhšie ako v Česku. Popularite napomohol aj slovenský pôvod, ale aj jeho tragická smrť v roku 1992. "Bol symbolom ´jarného´ politického uvoľnenia, ľavicovosť sa vo verejnosti zapísala ako ´sociálna citlivosť´, skákal do bazéna medzi obyčajnými ľuďmi a rozšírilo sa to fotografiou, v prvom rozhodujúcom období sa dokonca aj usmieval," povedal Krivý.
Diskusiu o historických osobnostiach podľa Krivého ovplyvňuje i to, že na Slovensku medzi ľuďmi panuje menšie historické povedomie a väčšia názorová rozštiepenosť ako v okolitých krajinách. "Tá je daná nie iba odlišným vnímaním histórie zo strany Slovákov a menšinových Maďarov, ale aj ´slovensko-slovenskými´ názorovými spormi ohľadom viacerých historických období - týka sa to najmä vojnovej Slovenskej republiky," dodal sociológ. Slováci sa navyše podľa neho stotožňujú okrem vlastných dejín len s obdobím Československa, avšak dejiny Uhorska už za svoje často nepovažujú. "Množstvo pozoruhodných postáv s výnimkou ´národných buditeľov´ zostáva preto úplne opomenutých," uzavrel Krivý.
"Výrazná časť verejnosti, približne tretina, nemá na túto postavu vytvorený žiaden, dokonca ani povrchný názor. Zvyšok je názorovo dosť rozdelený," povedal sociológ. Hoci vo zvyšku spoločnosti počet priaznivcov Hlinku mierne prevažuje nad jeho odporcami, medzi úplne najpozitívnejšie postavy dejín Hlinku Slováci v prieskume z roku 2003 zaraďovali len zriedka. dodal. Medzi všeobecne najviac uznávané osobnosti patrí skôr Alexander Dubček, Milan Rastislav Štefánik a Ľudovít Štúr.
Návrh vládnej Slovenskej národnej strany oceniť zásluhy Hlinku špeciálnym zákonom vyvolal na Slovensku rozpory. S odmietavým postojom vystúpili intelektuáli, zástupcovia evanjelickej cirkvi i židovského náboženstva. Pripomínali najmä Hlinkovu neznášanlivosť a sympatie k fašistickým režimom.
Hlinkovi stúpenci sa podľa sociológa dajú stretnúť medzi katolíckymi konzervatívcami, slovenskými nacionalistami a ľuďmi s nostalgiou za vojnovým Slovenským štátom. Jeho odporcami sú okrem slovenských evanjelikov a Maďarov aj občania, ktorí uprednostňujú slobodnejšiu politickú kultúru pred autoritárstvom. "Takíto presvedčení ľudia môžu mať stredoľavé i stredopravé politické postoje," poznamenal Krivý.
SNS musela svoj návrh o Hlinkových zásluhách zmierniť, keď ho odmietli viacerí poslanci koaličného Smeru-SD a ĽS-HZDS. Z návrhu napríklad vypadla možnosť pokutovať tých, čo znevažujú Hlinkovo meno, aj titul "Otec národa" pre tohto politika. Hoci evanjelici tvoria na Slovensku len približne sedem percent obyvateľstva, ich hlavný prúd podľa Krivého volil práve Smer.
Ocenenia špeciálnym zákonom sa možno dočká okrem Hlinku aj Dubček, o ktorom uvažuje zas ľavicový Smer-SD. "Dubčekova popularita je na Slovensku široká, ale jeho pripomenutie veľmi neoduševňuje, ani nie je mimoriadne inšpirujúce. Jeho meno sa vo verejnej rozprave neobjavuje často a Slovensko nie je zaplavené jeho pomníkmi," zhodnotil sociológ. Dubčeka si však na rozdiel od Hlinku, ale aj Štúra a Štefánika, vážia aj menšinoví Maďari.
Dubčekovej prestíži podľa Krivého prospelo, že snívanie o socializme s ľudskou tvárou po roku 1968 prežilo na Slovensku dlhšie ako v Česku. Popularite napomohol aj slovenský pôvod, ale aj jeho tragická smrť v roku 1992. "Bol symbolom ´jarného´ politického uvoľnenia, ľavicovosť sa vo verejnosti zapísala ako ´sociálna citlivosť´, skákal do bazéna medzi obyčajnými ľuďmi a rozšírilo sa to fotografiou, v prvom rozhodujúcom období sa dokonca aj usmieval," povedal Krivý.
Diskusiu o historických osobnostiach podľa Krivého ovplyvňuje i to, že na Slovensku medzi ľuďmi panuje menšie historické povedomie a väčšia názorová rozštiepenosť ako v okolitých krajinách. "Tá je daná nie iba odlišným vnímaním histórie zo strany Slovákov a menšinových Maďarov, ale aj ´slovensko-slovenskými´ názorovými spormi ohľadom viacerých historických období - týka sa to najmä vojnovej Slovenskej republiky," dodal sociológ. Slováci sa navyše podľa neho stotožňujú okrem vlastných dejín len s obdobím Československa, avšak dejiny Uhorska už za svoje často nepovažujú. "Množstvo pozoruhodných postáv s výnimkou ´národných buditeľov´ zostáva preto úplne opomenutých," uzavrel Krivý.
