Mnohí budú zhrození mojimi činmi. Niektorí ich budú vnímať ako pomstu za všetky krivdy, čo boli spáchané. Iní ako nepravdepodobnú hru vysmiať sa systému a poukázať na to, ako ďaleko môže človek zájsť. No väčšina sa dojemne zhodne na tom, že ide o činy veľmi chorého človeka. Všetci sa budú mýliť...
Je tu druhá kniha s detektívom Fabianom Riskom Ahnhema Deviaty hrob. Už prvou knihou Obeť bez tváre si tento sympatický vyšetrovateľ získal množstvo fanúšikov a teraz sa máte opäť na čo tešiť.
Minister spravodlivosti po drsnej debate opúšťa parlament. Použije zadný východ, aby sa vyhol čakajúcim novinárom. Nikdy však nedorazí k autu, ktoré ho čaká len kúsok odtiaľ. Zdá sa, že sa uprostred centra moci vyparil.
Je niekoľko týždňov pred Vianocami. Sneh a mráz držia Štokholm aj Kodaň v železnom zovretí, keď Fabiana Riska povolajú, aby v tichosti vyšetril zmiznutie ministra spravodlivosti. Prípad oficiálne pridelia tajnej polícii, no tá, podobne ako Fabian a jeho tehotná kolegyňa Malin Rehnbergová, len tápa. Čoskoro sa ukáže, že nič nie je také, ako si mysleli, a že mocní dávajú prednosť tomu, aby sa všetko ututlalo a pravda nikdy nevyšla najavo.
V tom čase v Kodani nájdu brutálne zavraždenú manželku dánskej televíznej celebrity v jej luxusnej vile. Vraždu vyšetruje Dunja Hougaardová a pátranie ju zavedie do Švédska. Cesty Fabiana a Dunji sa v mrazivo chladnej Škandinávii skrížia a čoraz hlbšie sú zatiahnutí do pavučiny konšpirácie. Ukáže sa, že skutočnosť predstihuje aj tie najhoršie predstavy.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Marián Šidlík:
Krimi Deviaty hrob sa začína koncom 90.rokov na Blízkom Východe a postupne sa dostaneme už po pár stranách do Švédska. Sofia Leanderová padne do rúk brutálneho zabijaka...
„Doviezol ju do tmavej miestnosti, zdalo sa, že sa za ňou niečo zatvorilo. Na strope sa rozsvietila silná lampa a svietila kolmo dole na podlhovastý stôl. Nevidela nijaké okná ani aká je miestnosť veľká. Jedine lampu a stôl s nejakými prístrojmi okolo. Prisunul ju bližšie. Zbadala, že stôl je zabalený do igelitu, má niekoľko popruhov na pripútanie a asi desaťcentimetrový otvor kúsok nižšie od stredu. Vedľa stál kovový stolík, na ktorom boli na bielom uteráku vyrovnané operačné nástroje.
Až teraz si uvedomila, o čo ide.
Keď uvidela všetky tie nožnice, kliešte a skalpely, pochopila.
Prečo ju odviezli inam.
Čo ju čaká.“
Začítajte sa do novinky Deviaty hrob:
FABIAN RISK SI OPÄTOVNE prečítal správu, potom zdvihol oči od mobilu na triednu učiteľku, ktorá sa naňho spýtavo pozerala. „Ľutujem, vyzerá to tak, že si budeme musieť pohovoriť bez nej.“
„Aha. Fajn,“ odvetila triedna učiteľka a celkom jasne ukázala, čo si o tom myslí.
„Čože? Mama nepríde?“ Matilda sa tvárila, že by radšej skočila z mosta Västebron, než sa zúčastnila na pohovore rodičov s triednou bez Sonje. Fabian ju chápal. Posledné razy z rôznych dôvodov zmeškal stretnutia on, a hoci bola Matilda teraz už tretiačka, vôbec si nevedel spomenúť na meno triednej učiteľky.
„Matilda, mama musí, žiaľ, pracovať. Vieš, ako to chodí, keď sa blíži výstava.“
„Povedala, že príde.“
„Viem a môžem ťa ubezpečiť, že jej je to rovnako ľúto ako tebe. Ale myslím, že to aj tak pôjde dobre.“ Potľapkal ju po hlave a hľadal odobrenie u triednej učiteľky, ktorá odpovedala nič nehovoriacim úsmevom ako pri pokri.
„Ale prestaň.“ Matilda mu odstrčila ruku a upravila si ružovú sponku, ktorá držala tmavé, po plecia dlhé vlasy na mieste.
„Nuž, teda pokiaľ ide o Matildinu motiváciu učiť sa a jej schopnosť sledovať učivo na hodinách, je tu od celého učiteľského zboru len pozitívne ohodnotenie.“ Triedna učiteľka listovala v svojich papieroch. „Aj vo švédčine, aj v matematike patrí medzi najlepších v...“ zmĺkla a pozrela na Fabianov mobil, ktorý začal vibrovať na stole.
„Prepáčte.“ Fabian otočil mobil a s prekvapením zistil, že volá Herman Edelman. Jeho šéf po všetky tie roky na Štátnej kriminálnej polícii v Štokholme. Napriek svojej šesťdesiatke bol všadeprítomný, a stále zažiadaný, popravde. Úprimne povedané, nebyť Edelmana, nebol by Fabian vyšetrovateľom.
Dnes sa však neukázal na oddelení už od obeda a na poobedňajšej kávičke ani Fabian, ani nikto z tímu o ňom nepočul. Napokon premýšľali o tom, či sa niečo nestalo.
Teraz však telefonoval. Navyše po pracovnom čase, čo mohlo znamenať iba jediné.
Niečo sa naozaj stalo.
Niečo, čo nemohlo počkať.
Fabian sa chystal odpovedať, keď si triedna učiteľka odkašlala. „Nemáme na to celý večer. Nie ste jediní, s ktorými sa mám stretnúť.“
„Prepáčte, kde sme skončili?“ Fabian odmietol hovor a odložil mobil.
„Matilda. Vaša dcéra.“ Triedna učiteľka sa usmiala. „Ako som už vravela, mám len pozitívne hodnotenia od celého učiteľského zboru. Ale...“ Zahľadela sa Fabianovi do očí. „Ak by to šlo, rada by som sa s vami porozprávala osamote.“
„Aha. Okej. To určite pôjde. Či, Matilda?“
„O čom budete hovoriť?“
„To budú určite len také dospelácke veci.“ Fabian sa otočil k triednej učiteľke, ktorá s úsmevom prikývla. „Môžeš počkať na chodbe, ja hneď prídem.“
Matilda si povzdychla, a keď vychádzala z triedy, demonštratívne ťahala nohy za sebou. Fabian sa za ňou pozeral, no musel myslieť na to, čo od neho Edelman chce.
„No, vlastne ide o toto.“ Triedna učiteľka zopäla ruky a položila ich na stôl. „Z viacerých zdrojov sa mi donieslo, že jestvujú závažné príznaky toho, že Matilda...“ Znova ju prerušil Fabianov vibrujúci mobil. Jej rozhorčenie sa nedalo prehliadnuť.
„Prepáčte, ale, úprimne povedané, neviem, o čo ide.“ Vzal a obrátil mobil. Tentoraz to bola jeho kolegyňa Malin Rehnbergová, ktorá odišla na seminár do Kodane. Edelman jej musel zavolať, rátal s tým, že Malin sa mu dovolá ľahšie. „Prepáčte, ale nemám na výber, musím...“
„Fajn, tak to prerušíme,“ odvetila triedna učiteľka a začala si zbierať papiere.
„Ale počkajte. Nemôžeme len...“
„Na tejto škole máme nulovú toleranciu, pokiaľ ide o mobily na hodinách, a ja nevidím nijaký dôvod, aby sme mali nejaké zvláštne výnimky pre dospelých.“ Pokračovala v zbieraní svojich vecí a vložila si ich do aktovky. „No, len si vezmite ten váš dôležitý hovor, nech sa môžem stretnúť s rodičmi, ktorí sa zaujímajú o svoje deti. Pekný večer prajem.“ Triedna učiteľka vstala.
„Počkajte, hádam to nebude také zlé,“ ozval sa Fabian súčasne, ako mobil stíchol. Hlasová schránka. Nahovor, čo sa stalo, do hlasovej schránky. „Prepáčte. Samozrejme, že som tu kvôli Matilde a nikomu inému.“
Žena, ktorej meno zabudol, naňho takmer pohŕdavo zazrela. „Fajn.“ Znova otvorila aktovku a vybrala Matildinu zložku. „Do takéhoto niečoho sa normálne nemiešame. No v prípade vašej dcéry to považujeme za mimoriadne dôležité, pretože ak veľmi rýchlo niečo neurobíte, riskujete, že to ovplyvní jej štúdium.“
„Prepáčte, no neviem, či vám rozumiem. Urobiť čo?“
Triedna učiteľka položila na stôl výkres. „Toto je jeden z jej posledných výtvorov. No a, vidíte sám.“
Fabian sa hneď spoznal, mal briadku, ktorú si pred pár týždňami oholil. Oproti nemu stála Sonja s kuchynským nožom v ruke. Obaja mali otvorené ústa, kričali, tváre od hnevu červené. Spomenul si, ako zapochyboval o tom, či je naozaj nutné, aby po večeroch tak veľa pracovala. Sonja sa rozohnila a vyčítala mu všetky noci, ktoré strávil prácou za posledné roky, a obvinila ho, že sa stará iba o svoje potreby.
Oni, čo sa dohodli, že sa pred deťmi nikdy nebudú hádať. To, že sa v zápale vyhrážal rozvodom, veci nijako neprospelo.
„Neviem, čo mám povedať. Toto tu, to je...“
„A tu je ešte jeden,“ prerušila ho triedna učiteľka.
Tentoraz obrázok predstavoval tapety pri Matildinej posteli a presne ako v skutočnosti boli jej plyšové hračky vyrovnané na vankúšoch na dolnom okraji výkresu. Na Fabiana mimovoľne zapôsobilo, aká je šikovná a pekne kreslí. Zároveň sa však snažil vstrebať to, čo stálo v bublinách na druhej strane steny. Tentoraz išlo o sex, a pokiaľ mohol vidieť, boli niektoré repliky bolestivo blízke pravde.
Chcelo sa mu zošuchnúť zo stoličky a zmiznúť.
„Samozrejme, že niečo je fantázia a preháňanie, to chápem aj ja. Ukazuje sa však, že táto téma presne vystihuje to, čo Matilda práve teraz robí. Myslela som si, že by bolo dobré, aby ste to vedeli. Ja ako rodič by som to chcela vedieť.“
„Samozrejme,“ Fabian sa usiloval zatajiť, ako sa mu mobil v ruke znova rozvibroval.
Keď Fabian vychádzal z Björngårdskej školy, zavolal Edelmanovi, ale ten mal obsadené. „Matilda, videla si, znova snežilo.“ Pozrel na školský dvor, ktorý ležal pod hrubou vrstvou nového snehu. „Fajn, nie? Zajtra môžete stavať snehuliakov.“
„Ech, zajtra to iste bude len pľačkanica,“ povzdychla si Matilda, kým schádzala po schodoch.
„Matilda, počkaj.“ Fabian sa za ňou ponáhľal. „Hádam ťa netrápi, že sa s mamou budeme rozvádzať?“
„Takže o tom ste hovorili.“
„Čože? Trápi ťa to?“
Matilda neodpovedala a rozbehla sa k autu, ktoré zaparkoval na druhej strane ulice.
Fabian držal kľúče od auta vo vzduchu, aby mal kontakt s centrálnym odomykaním, aby sa Matilda mohla šuchnúť dovnútra a usadiť sa. Vlastne sa chcel ponáhľať za ňou a robiť jej spoločnosť, ale nevedel, čo by jej povedal. Mala pravdu. Ak budú takto pokračovať, je len otázkou času, kedy sa zlyhanie stane definitívnym faktom. On, čo sľúbil nielen Sonji, ale predovšetkým sám sebe, že nepôjde v stopách svojich rodičov. Nech by sa stalo čokoľvek. Nech by to mali akokoľvek ťažké. To nie je dôležité. Nič by ho nikdy neprinútilo k tomu, aby prestal bojovať a vzdal sa.
Teraz si nebol istý.
Napriek tomu, že vzduch z pneumatík vyfučal, Fabian pokračoval v jazde na ráfoch tak dlho, že pochyboval o tom, či sa kolesá budú dať opraviť. Povzdychol si, zastal uprostred školského dvora, vytiahol mobil a na rýchlej voľbe stlačil číslo Malin Rehnbergovej.
„Fabian, čo, dočerta, stváraš? Jediné, čo ťa momentálne zachránilo, je fakt, že som od teba šesťsto kilometrov.“
Najlepšie, čo mohol teraz urobiť bolo mlčať a nechať ju dokončiť jej tirádu.
„Uvedomuješ si, že Herman šiel po mne ako prekliata pijavica len preto, lebo nedokážeš dvihnúť slúchadlo? Akoby som bola jeho sekretárka, či čo. Áno, viem, že to nikoho nezaujíma, ale som v Kodani na seminári, ktorý je fakt zaujímavý.“
„Okej, ale vieš, čo...“
„No postele sú tu totálne nahovno a okrem toho sa cítim ako nafúknuté spotené prasa.“
„Chápem, ale...“
„Kašlem na to, že mi zostávajú ešte dva mesiace, urobím niečo nezákonné, ak tí zasrani čoskoro nevyjdú von. Haló! Fabian? Si tam?“
„Povedal, o čo ide?“
„Nie, vlastne ani neviem. Zrejme to bolo veľmi dôležité. No mám nápad.“
„Okej.“
„Nabudúce, keď bude volať, tak mu to dvihni.“
Mobil klikol a Fabian mohol len súhlasiť. Zároveň dúfal, že jej tehotenstvo budú mať čoskoro za sebou. O pätnásť sekúnd došla SMS, v ktorej sa Malin ospravedlnila za svoj britký tón a sľúbila, že bude taká ako zvyčajne, len čo sa to „prekliate tehotenstvo“ skončí.
Fabian si sadol za volant a pozrel na Matildu v spätnom zrkadle. „Čo povieš, zastavíme sa v Ciao Ciao a kúpime pizzu?“
Matilda mykla plecami, ale zbadal, ako sa na chvíľu rozžiarila, aj keď robila všetko pre to, aby to nedala najavo. Naštartoval, odbočil na Maria Prästgårdsgatan a zároveň sa pokúšal znova dovolať Edelmanovi.
„Ahoj, Herman, videl som, že si mi volal.“
„Zrejme vďačím Malin za to, že voláš.“
„Mal som stretnutie s triednou učiteľkou a až teraz som...“
„Hej, hej, určite to šlo dobre. Dôvod, prečo ti volám. Povolali si ma na tajnú políciu na dnes večer na ôsmu. Bol by som rád, keby si išiel so mnou.“
„Dnes večer? Prepáč, ale som sám s deťmi. Prečo je také dôležité, aby som práve ja...?“
„Si to ty alebo ja, kto drží kormidlo?“
„Tak som to...“
„Počúvaj. Persson a Päivinen práve narazili na stopu v prípade Adama Fischera. A Höglund a Carlénová majú plné ruky práce s mapovaním pohybu Diega Arcasa. Jediní, ktorí majú momentálne prázdny stôl, si ty a Rehnbergová. A pokiaľ viem, Rehnbergová je v Kodani.“
„Okej, ale môžeš mi povedať, čo sa stalo?“
„Predpokladám, že nás o tom poinformujú. Uvidíme sa o piatej. Maj sa.“
Fabian si vybral z uší headset a zabočil na Nytorgsgatan. Bolo to už dávno, čo sa jeho cesty skrížili s tajnou políciou. No nikdy ho nepovolali na stretnutie mimo pracovného času, čo sa dalo vysvetliť tým, že bol v potravovom reťazci príliš nízko. Herman Edelman však nikdy nevynechal príležitosť zdôrazniť, že ak chce človek prežiť stretnutie s nimi, musí vždy sedieť chrbtom k stene.
A tentoraz chcel mať so sebou Fabiana.