LONDÝN - Na svetlo sveta sa po dlhých desaťročiach dostal denník, ktorý patril vojakovi pôsobiacemu v prvej svetovej vojne. Odhaľuje brutálnu realitu života v zákopoch, kedy sa vojaci modlili, aby umreli čím skôr, pretože horor, ktorý prežívali každý deň, bol jednoducho neznesiteľný.
Dávno zabudnutý denník seržanta Horacia Reginalda Stanleyho našla jeho rodina. Pri čítaní zápiskov padlo veľa sĺz, pretože obsahujú silné emotívne pasáže. Tie nedávno vyšli ako kniha, aj spolu s fotografiam, ktoré vznikli vďaka tomu, že sa mladému vojakovi podarilo do zákopov prepašovať fotoaparát.
Horace v denníku píše o tom, ako sa stal svedkom toho, ako nemeckí ostreľovači zabili jeho spolubojovníkov a opísal aj beznádej, ktorú pociťoval, keď čakal, kedy príde rada na neho. Jedna z jeho najemotívnejších spovedí prišla práve na Veľkonočnú nedeľu v roku 1915, keď bojoval na fronte v bitke o Ypres. "Jednému úbožiakovi odstrelili kus lebky. Je zjavné, že už mu niet pomoci. Prečo tak dlho trvá, kým umrieme?"
V ďalších riadkoch zas Stanley žiali nad smrťou svojho brata, ktorý krátko pred koncom vojny padol v boji. "Môj brat je mŕtvy. Nemôžeme sa jednoducho vrátiť do roku 1914, keď sme boli šťastní? Veci už nikdy nebudú také, aké boli."
Denník má celkovo veľmi smutný, priam až tragický, nádych. Vojak s celý čas zamýšľa nad zmyslom barbarského konfliktu, akým prvá svetová vojna určite bola. "Muži pochodujú, spievajú, ale sa vracajú zranení v dodávkach. Vracajú sa ako mŕtve kopy mäsa."
Pred sto rokmi vyšiel zo Švajčiarska vlak, ktorý zmenil dejiny
Reginald, ktorý slúžil v prvom Cambridgskom regimente, zároveň vo svojej úprimnej spovedi vzdáva poctu zdravotným sestrám. "Hrdinstvo a odvaha týchto žien si zaslúži naše najvyššie uznanie, no pravdou je, že sa na ne často zabúda. Slúžia na bojových frontoch, kde romantika sentiment prestávajú existovať, kde život každého visí na vlásku."
Seržant Stanley bol jedným z tých šťastnejších, ktorí vojnu prežili. Po jej skončení sa zamestnal v spoločnosti Cambridge Gas Company, kde zostal, až dokým v roku 1958 neodišiel do dôchodku. Zomrel v roku 1971. Jeho vnučka Juliet (62), ktorá dedkov denník pretvorila na knihu nazvanú "Dedkova vojna - Denník prvej svetovej vojny od Horacia Reginalda Stanleyho, povedala: "Prvýkrát som ho ani nedokázala dočítať do konca, bolo to príliš hrozné. Starý otec nikdy nehovoril o svojich vojnových zážitkoch, len mi zvykol spievať staré nemravné francúzske piesne, keď som bola ešte malá. Myslím, že chcel len zabudnúť na ten horor, ktorý počas vojny prežil."
