Láska má mnoho podôb a tento príbeh – hoci iný ako ste možno zvyknutí – vás pohltí svojou poetikou a čarom. Na jednej strane muž, ktorý chce byť ženou... Na strane druhej žena, jeho manželka, ktorá je schopná dať toľko lásky a porozumenia, až to chvíľami bolí. A udivuje.
Dánske dievča je jeden z najvášnivejších a najnezvyčajnejších ľúbostných príbehov 20. storočia. Silná téma súčasnosti.
Čo urobíte, ak sa muž, ktorého milujete, túži zmeniť na ženu?
Dán Einar, krajinkár jutskej prírody, a Američanka Greta, známa portrétistka, sa stretli ešte počas štúdií v Kodani a vzali sa.
Ich spoločný život postupne narúšajú Einarove sklony prezliekať sa a neskôr aj vydávať za ženu. V ženskom preoblečení sa stáva modelom uznávaných Gretiných portrétov. Jeho sexuálna bipolarita však v intímnom spolužití znamená enormnú psychickú záťaž.
Keď už manželia nevládzu vzdorovať odsúdeniu dánskej konzervatívnej spoločnosti, usádzajú sa v Paríži. Einarov psychický a zdravotný stav zaujme mnohých špecialistov, navrhujú rozličné riešenia, až napokon sa prípadu ujíma nemecký chirurg a v Drážďanoch ho roku 1931 preoperuje na ženu.
Einarovi sa plní jeho sen, prijíma meno Lili Elbe, ale ich manželstvo sa rozpadá.
Román Dánske dievča hneď po svojom vydaní vzbudil značný čitateľský ohlas a v rebríčku New York Times sa zaradil medzi bestsellery roka, získal Cenu Lambda za transgenderovú umeleckú tvorbu a Cenu Rosenthalovej nadácie Americkej akadémie umení a literatúry. Veľký úspech dosiahla aj jeho oscarová filmová verzia v réžii Toma Hoopera.
David Ebershoff je americký spisovateľ, editor a učiteľ. Okrem svojej mimoriadne úspešnej prvotiny Dánske dievča napísal ďalšie dva romány a zbierku poviedok. Jeho diela boli preložené do dvadsiatich jazykov. Ebershoff veľa rokov pôsobil ako redaktor vydavateľstva Random House a v súčasnosti vyučuje tvorivé písanie na Columbia University.
Začítajte sa do novinky Dánske dievča:
KODAŇ 1925
Prvá kapitola
Jeho manželka to spoznala prvá. „Môžem ťa o niečo požiadať?“ zvolala Greta zo spálne raz popoludní. „Potrebujem, aby si mi trocha pomohol.“
„Prirodzene,“ odpovedal Einar s očami na plátne. „Urobím, čo ti len na um zíde.“
Deň bol studený a z Baltského mora vanul chlad. Byt mali vo Vdovskom dome. Šťúply Einar nemal ešte ani tridsaťpäť rokov a spamäti maľoval zimné scenérie Kattegatu. Z čiernej hladiny úžiny vystupovali biele čiapočky a pôsobili chmúrne ako stovky hrobov rybárov, ktorí sa so slaným úlovkom do Kodane už nevrátili. Pod nimi býval námorník, muž s hlavou ako guľa, čo sa ustavične škriepil s manželkou. Einar maľoval sivé hrebene kučeravých vĺn a predstavoval si topiaceho sa námorníka, ktorý dvíha zúfalú ruku a pritom hlasom poznačeným zemiakovou vodkou nadáva manželke do prístavných kuriev. Podľa toho Einar vedel, do akého odtieňa má zamiešať svoje farby: sivý tón bol ako stvorený na to, aby toho topiaceho sa krikľúňa pohltil a ako mlatom pridusil jeho kvílenie.
„Ešte si na okamih odskočím,“ povedala Greta, mladšia od manžela a zásluhou širokej hladkej tváre ešte krásavica. „Potom sa do toho pustíme.“
Einar sa od manželky odlišoval aj inak. Maľoval výlučne krajinu a more. Jeho obrazy v tvare obdĺžnikov buď prežarovali šikmé lúče júnového slnka, alebo ich pritlmovali lúče januárového slnka. Greta maľovala portréty v životnej veľkosti a spodobovala nimi viac-menej významné osoby. Pery mali zvyčajne ružové, z vlasov im vyžarovala alkermešová farba. Takouto podobou sa vyznačovali Herr I. Glṻckstadt, finančník ovládajúci kodanský slobodný prístav, Christian Dahlgaarda, dodávateľ kožušín na kráľovský dvor, či Ivar Knudsen, predstaviteľ lodiarskej spoločnosti Murmeister and Wain. Dnes mala stvárniť Annu Fonsmarkovú, mezzosopranistku Kráľovskej dánskej opery. Generálni riaditelia a priemyselní oligarchovia si u Grety objednávali maľované portréty, ktoré si potom zavesili do svojich kancelárií nad registračku alebo na chodbu, kde ich občas poškriabali prepravné vozíky pracovníkov podniku.
Greta sa zjavila medzi dverami. „Naozaj si ochotný na chvíľu prerušiť svoju prácu a trocha mi vypomôcť?“ spýtala sa. Vlasy mala sčesané dozadu. „Nezaťažovala by som ťa, keby to nebolo dôležité, no Anna zase nepríde. Čo keby si si navliekol jej pančuchy?“ navrhla mu. „A obul jej topánky?“
Za Gretou svietilo aprílové slnko a prenikalo cez hodvábnu tkaninu, ktorú jemne držala v ruke. Einar cez oblok zazrel kruhovitú vežu Rundetårnu, pripomínajúcu obrovský tehlový komín, a nad ňou lietadlo spoločnosti Deutscher Aero-Loyd, ktoré absolvovalo svoj každodenný kyvadlový let do Berlína.
„Greta!“ zvolal Einar. „Čo máš za lubom?“ Kvapka olejovej farby mu zo štetca dopadla na topánku. Edvard IV. sa rozbrechal, jeho biela hlava sa opakovane obracala raz na Einara, raz na Gretu.
„Anna zase oznámila, že nepríde,“ vysvetľovala Greta. „Má mimoriadnu skúšku Carmen. Potrebujem jej nohy, aby som ten portrét domaľovala, lebo inak ho vôbec nedokončím. Zišlo mi na um, že by si ju mohol zastúpiť.“
Greta k nemu podišla, v druhej ruke držala horčicovožlté topánky so striebrobielymi prackami. Bola v pracovnom plášti, ktorý sa spredu zapínal na gombíky a do ktorého našitých vreciek si schovávala všetko, čo chcela pred Einarom zatajiť.
„Predsa si neobujem Annine topánky!“ namietol Einar. Pozrel na ne a zazdalo sa mu, že azda by sa mu chodidlá do nich zmestili, lebo ich má malé, zakrivené a pri chôdzi našľapuje na päty. Prsty na nohách mal štíhle, zarastené jemnými čiernymi chĺpkami. Predstavoval si, ako si cez členok naťahuje skrkvané pančuchy, trochu ich rozťahuje cez mierne rozšírené lýtka a zapína si ich do podväzkových kvačiek. Musel pri tom prižmúriť oči.
Podobné topánky videli minulý týždeň vo výklade obchodného domu Fonnesbech, vystavené na figuríne v tmavomodrých šatách. Einar a Greta sa vtedy zastavili a kochali sa pohľadom na výklad, ktorý zdobili girlandy z narcisov. „Pekné, však?“ poznamenala Greta. V skle sa odrážal jeho vyjavený pohľad, no neodpovedal jej, a tak ho od výkladu odtiahla. Kráčali po ulici ďalej, a keď prechádzali okolo obchodu s fajkami, zrazu sa ho spýtala: „Einar, netrápi ťa niečo?“
Predná izba bytu im slúžila ako ateliér. Plafón rebrovito zdobili tenké trámce a klenba vyzerala ako prevrátená loďka. Nad strešnými oknami sa vznášala prímorská hmla a podlaha akoby sa takmer nepostrehnuteľne zvažovala smerom na západ. Popoludní slnko svietilo priamo na Vdovský dom a cez múry prenikal nevýrazný sledí pach. V zime cez strešné okná prúdil chlad, ktorý sa zrážal na maľovke stien. Einar a Greta si postavili maliarske stojany priamo pod dvojicu okien, hneď vedľa rámov, prázdnych pláten a debničiek s olejovými farbami, ktoré si objednali od Herr Salathoffa z Mníchova. Keď Einar a Greta nemaľovali, rozpracované obrazy zakrývali zelenými celtami, ktoré námorník z bytu pod nimi vyhodil na podestu.
„Prečo si mám obuť topánky?“ spýtal sa Einar. Sadol si na stoličku so sedadlom spleteným z lán, ktorá pochádzala zo zadnej kôlne na farme jeho starej mamy. Edvard IV. mu skočil do lona. Pes sa triasol od kriku námorníka.
„Chcem pracovať na Anne,“ odvetila Greta. Potom ešte dodala: „Ja by som to pre teba urobila.“ Uprostred líca mala nehlbokú jazvu po ovčích kiahňach. Jemne si po nej prechádzala prstom, čo podľa Einara robievala vždy vtedy, keď ju niečo znepokojovalo.
Greta si kľakla, aby rozviazala Einarovi šnúrky na topánkach. Vlasy mala dlhé a plavé, v porovnaní s Einarom boli oveľa väčšmi dánske. Keď sa púšťala do nejakej činnosti, vždy si ich zasunula za uši. Teraz sa usilovala rozuzliť Einarove šnúrky a padali jej do tváre. Zacítila pomarančový olej, ktorý jej mama posielala raz do roka v kazete s hnedými fľaštičkami označenými PURE PASADENA EXTRACT. Mama si myslela, že Greta na tomto oleji vypeká čajové pečivo, ale Greta si ho v skutočnosti jemne nanášala za uši.
Greta začala Einarovi umývať v lavóre nohy. Jemne, ale dôkladne mu rýchlo prechádzala špongiou medzi prstami. Einar si vyhrnul vyššie nohavice. Zrazu si uvedomil, ako pekne má tvarované lýtka. Ukázal prstom na nohu. Edvard IV. pribehol a oblizoval mu vodu z malíčka, ktorý bol tupo zakončený a nerástol na ňom necht.
„Greta, bude to naše spoločné tajomstvo?“ zašeptal Einar. „Však o tom nebudeš nikomu rozprávať?“ Vystrašilo ho to a zároveň vzrušilo, srdce mu v hrdle tĺklo ako detská pästička.
„Komu by som o tom rozprávala?“
„Anne.“
„Anna o tom nemusí vedieť,“ povedala Greta. Koniec koncov, Anna je operná speváčka, pomyslel si Einar. Už si zvykla, že si muži obliekajú ženské šaty. A ženy zase mužské šaty: hosenrolle. Bol to jeden z najstarších podfukov na svete. Na opernom javisku to nič iné neznamenalo, iba zámenu, ktorá sa zakaždým vyriešila v poslednom dejstve.
„Nikto sa nič nedozvie,“ poznamenala Greta a Einar s pocitom, akoby naňho svietil biely javiskový reflektor, sa postupne uvoľňoval a navliekal si na lýtko pančuchu.
„Dávaš si ju obrátene,“ povedala Greta a napravila pančuchu podľa šva. „Ťahaj ju jemne.“
Druhá pančucha sa roztrhla. „Máš inú?“ spýtal sa Einar.
Grete skamenela tvár, akoby si v tej chvíli niečo uvedomila. Vzápätí sa pobrala k šatníkovej skrini z moreného dreva. Skriňa mala v hornej časti dvierka s oválnym zrkadlom a tri zásuvky s okrúhlymi mosadznými rúčkami. Najvyššiu Greta zatvárala malým kľúčikom.
„Tieto sú pevnejšie,“ Greta podala Einarovi ďalšie pančuchy. Boli úhľadne zložené do štvorca. Farbou pančuchy pripomínali Einarovi ľudské telo – Gretinu pokožku, zhnednutú počas dovolenky v Mentone. „Prosím ťa, zaobchádzaj s nimi opatrne,“ pripomenula mu. „Zajtra by som si ich rada vzala.“
Cestička v Gretiných vlasoch odhalila pásik striebrobielej lebky a Einarovi vŕtalo v hlave, aké myšlienky sa v nej skrývajú. Grete sa zošikmili oči a stiahli ústa, zrejme sa na niečo intenzívne sústredila. Einar však nebol schopný sa jej na to opýtať. Mal pocit, akoby bol spútaný a cez ústa mal starú handru, do ktorej utiera farby. Mlčky uvažoval o svojej manželke a do hladkej tváre, bledej ako biela dužina broskyne, sa mu zakradla roztrpčenosť. „Vieš, že si pekný ako obrázok?“ polichotila mu pred rokmi, keď boli prvý raz sami.
Greta si podistým všimla jeho rozpaky, lebo ho pohladila po líci. „Veď to nič neznamená. „Dokedy si budeš robiť ťažkú hlavu z toho, čo si myslia iní?“
Einar mal podobné Gretine vyhlásenia rád. Mávla vo vzduchu rukami, akoby jej tvrdenia predstavovali mienku celého ostatného sveta. Pokladal to za jej typickú americkú črtu, tak ako aj jej záľubu v šperkoch zo striebra.
„Ešte šťastie, že nohy nemáš veľmi chlpaté,“ poznamenala Greta, akoby si to všimla prvý raz. Potom zamiešala olejové farby v malých miskách knabstrupskej keramiky. Dokončila hornú polovicu Anninho tela, ktoré sa dlhé roky kŕmilo lososom na masle a zaobalilo hrubou vrstvou slaniny. Einara zaujalo, ako Greta namaľovala Annine ruky zvierajúce kyticu ľalioviek. Prsty stvárnila až s puntičkárskou dôslednosťou, koža pri hánkach bola zmraštená, nechty čisté, ale nepriesvitné. Kvety boli biele ako mesačný svit a posiate červenohnedým peľom. Greta ako maliarka pracovala dosť nedôsledne, no Einar jej to nikdy nepovedal. Namiesto toho ju až nezaslúžene vychvaľoval do nebies. Kedykoľvek to však bolo možné, pomáhal jej a učil ju technikám, ktoré podľa neho nepoznala, najmä práci so svetlom a s perspektívou. Einar nepochyboval, že keby si Greta raz našla správnu tému, vypne sa do kvalitného maliarskeho výkonu. Z oblohy nad Vdovským domom odtiahol oblak a na nedokončený portrét Anny dopadli slnečné lúče.
Greta svojich modelov usádzala na lakovanú truhlicu, ktorú kúpila od práčky z čínskeho Kantonu. Tá každý druhý deň zbierala špinavú bielizeň a ohlasovala sa z ulice nie volaním, ale údermi zlatistých činel, ktoré mala na prstoch upevnené remienkami.
Einar vystúpil na truhlicu a pritom sa ho zmocňoval závrat a zalievala ho horúčava. Pozrel na svoje nohy, hladké ako hodváb, iba kde-tu sa zjavovalo niekoľko chĺpkov pripomínajúcich drobné fúziky fazule. Žlté topánky sa mu videli priveľmi krehké, aby ho udržali, ale nohy sa mu v nich prirodzene vyklenuli, akoby sa napli svaly, ktoré už dávno nepoužil. Einarovi sa v hlave premietla predstava líšky naháňajúcej poľnú myš. Úzky červený líščí ňufák šmátral po myši v brázdach poľa obsiateho strukovinami.
„Stoj pokojne,“ napomenula ho Greta. Einar pozrel cez oblok a zazrel žliabkovanú kupolu Kráľovského divadla, pre ktorého operný súbor občas maľoval dekorácie. Práve v tejto chvíli v nich Anna skúša Carmen, hebké ruky vyzývavo zdvíha pred farebným závesom zobrazujúcim sevillskú arénu býčích zápasov. Einar v divadle niekedy maľoval a Annin hlas lietal priestorom ako červený ohniváčik. Až natoľko sa pri ňom rozochvel, že štetcom zamazal pozadie dekorácie a potom si päsťami pretieral oči. Annin hlas nepôsobil svojou krásou – znel drsne a žalostne, chvíľami vyčerpane, naraz mužne i žensky. A predsa v ňom bolo viac vitality než vo väčšine iných dánskych speváckych hlasov, ktoré boli tenšie, sviežejšie a až také uhladené, že nemohli vyvolávať triašku. V Anninom hlase sa skrývala južanská horúčava. Einara rozohrieval, akoby vychádzal z hrdla plného žeravých uhlíkov. Zvyčajne vtedy v zákulisí zliezol dolu rebríkom a pobral sa do bočného krídla javiska. Sledoval Annu v bielej vlnenej tunike, ako pri skúške s dirigentom Dyvikom otvára široké ústa. Počas spevu sa nakláňala dopredu. Tvrdila, že gravitačná sila hudby jej priťahuje bradu k orchestrisku. „Akoby na špičke dirigentovej paličky bola tenká strieborná retiazka, pripevnená presne sem,“ ukázala na materské znamienko pripomínajúce na brade omrvinku. „Nebyť tej retiazky, nevedela by som, čo robiť. Vôbec by som nedokázala existovať.“
Pri maľovaní si Greta sčesala vlasy dozadu hrebeňom z korytnačiny. Vtedy sa jej tvár rozšírila, Einar akoby sa na ňu díval cez nádobu s vodou. Vyššiu ženu ako Greta zrejme nepoznal. Vďaka svojej výške dovidela aj cez polovičné záclony do bytu, hlavu mala v dostatočnej výške, aby sa mohla občas na ulici zahľadieť ponad čipkované záclony do prízemných bytov. Keď jej chcel Einar pozrieť do očí alebo siahnuť po jej spustenej ruke, mal pocit, akoby bol jej syn. Pracovný plášť s vreckami jej ušila na osobitnú objednávku krajčírka, ktorá bývala v susedstve, a biele vlasy si uväzovala vzadu do uzla. Krajčírka jej odmerala žltým metrom hruď a ramená a prejavila obdiv i nevieru, že taká obrovská zdravá žena nie je Dánka.
Einar na Grete obdivoval, ako pružne vedela meniť svoju sústredenosť. Ľavým okom sledovala ťahy svojho štetca, ale vzápätí sa pobrala k dverám, prevzala mlieko od doručovateľa Busk Milk Supply a pravé oko ju bez väčšej námahy zase zaviedlo k rozpracovanému obrazu. Pri maľovaní si pospevovala údajne trampské pesničky. Maľovanej osobe rozprávala o svojich dievčenských rokoch v Kalifornii, kde v otcových pomarančovníkových hájoch hniezdili pávy. Zdôverovala sa s tým, čo ju trápilo ako ženu. Einar sa raz vracal domov a na konci tmavého schodiska začul, ako sa sťažuje, že medzi ich intímnym stykom bývajú čoraz dlhšie prestávky. „Keď o tom hovoríme, berie to dosť vzťahovačne, ale nevyčítam mu to,“ vysvetľovala. Einar si predstavil, ako si pritom odhŕňa vlasy za uši.
„Pančuchy na tebe doslova visia,“ Greta zamierila na ne štetcom. „Lepšie si ich vytiahni.“
„Naozaj je to potrebné?“
Námorník pod nimi zaplesol dvere a zavládlo ticho, ktoré prerušoval chichot jeho ženy.
„Preboha, Einar!“ zvolala Greta. „Kedy sa konečne uvoľníš?“ Úsmev na tvári jej postupne slabol, až sa celkom vytratil. Do izby vstúpil Edvard IV. a prehrabával sa v posteľnej bielizni. Nato sa ozval povzdych prekŕmeného dieťaťa. Edvard IV. bol starý pes z farmy na Jutskom polostrove a narodil sa v rašelinisku. Jeho matka aj ostatné šteňatá sa vo vlhkej rašeline utopili.
Bývali v podkroví domu, ktorý vláda v predchádzajúcom storočí vybudovala pre vdovy po rybároch. Obloky v ňom na rozdiel od väčšiny mestských budov v Kodani boli obrátené na sever, juh a západ a izby poskytovali Einarovi a Grete dostatok priestoru aj svetla na maľovanie. Predtým sa takmer už nasťahovali do jedného z meštianskych domov v prístavnej štvrti Christianshavn na druhej strane Inderhavnu, kde sa usádzali umelci, prostitútky a pijani so sklonom k hazardným hrám, ale aj cementárne a dovozné firmy. Greta vyhlásila, že by bola schopná žiť hocikde a nič nie je pre ňu neprijateľné, ale Einar, ktorý prvých pätnásť rokov života spával pod slamenou strechou, bol proti tomu a našiel ubytovanie vo Vdovskom dome.
Fasáda domu, ktorý stál obďaleč Nyhavns Kanalu, bola omietnutá načerveno. Strešné okná vysoko vytŕčali zo strmej škridlovej strechy, ktorá bola tmavá od machu. Iné domy na tejto ulici omietli nabielo a mali spevnené vchodové dvere tmavohnedej farby. Na druhej strane ulice býval lekár Møller, ktorému v noci vyzváňali naliehavé telefonáty od žien, čo začínali rodiť. Na ulici, ktorá sa slepo končila v Inderhavne, hrmotalo iba málo automobilov, takže na nej vládlo také ticho, že bolo počuť výkriky akejsi plachej dievčiny.
„Potrebujem sa vrátiť k svojej práci,“ povedal napokon Einar, unavený z toho, že musel stáť v ženských topánkach a nepríjemne ho tlačili ich kovové pracky.
„Mám si to vysvetliť tak, že si neoblečieš jej šaty?“
Keď vyslovila slovo šaty, v žalúdku zacítil horúčavu a nato mu hruď zaplavil pocit hanby. „Nie, zrejme to neurobím,“ odvetil Einar.
„Ani na niekoľko minút?“ spýtala sa. „Musím namaľovať obrubu šiat pri kolenách.“ Greta sedela vedľa neho na pletenej stoličke a pohládzala mu cez hodváb lýtko. Jej ruka ho hypnotizovala, dotyk mu prikazoval privrieť oči. Počul iba slabý drsný škrabot jej nechta na hodvábe.
Vzápätí ho Greta prestala hladkať. „Nie, prepáč,“ povedala. „Nemala som ťa o to žiadať.“
Einar si zrazu všimol, že dvere šatníkovej skrine z moreného dreva ostali otvorené a visia v nej Annine šaty. Boli biele, na dolnej časti nad kolenami a na manžetách vyzdobené drobnými korálikmi. Puknuté okno v izbe spôsobovalo prievan a šaty na vešiaku sa jemne pohojdávali. Niečo na šatách – nevýrazný lesk ich hodvábu, čipkovaný pásik na živôtiku, zapínacie gombíky na manžetách, nepatrne od seba vzdialené a pripomínajúce ústočká – vyvolávalo v Einarovi túžbu dotknúť sa ich.
„Páčia sa ti?“ spýtala sa Greta.
Uvažoval, že odpovie záporne, ale bola by to lož. Šaty sa mu páčili a takmer sa mu zazdalo, akoby mu vnútri tela čosi dozrievalo. „Tak sa do nich na pár minút všuchni.“ Greta mu priniesla šaty a držala ich tesne pred ním.
„Greta,“ precedil, „čo ak...“
„Vyzleč si košeľu,“ prikázala mu.
Poslúchol. „Čo ak...“
„Privri oči,“ prikázala mu opäť.
Poslúchol.
Stál bez košele pred manželkou a ešte aj so zatvorenými očami sa cítil obscénne. Pripadalo mu to, akoby ho prichytila pri čomsi, čomu sa mal – aspoň tak jej to sľúbil – vyhýbať. Cítil sa pristihnutý nie síce pri smilstve, ale pri zlozvyku, ktorého sa, ako predtým tvrdil, navždy zbavil. Napríklad jej sľúbil, že nebude v prístavných krčmách Christianhavnu piť akvavit, jesť v posteli karbonátky ani si obzerať karty s nahotinkami, ktoré si kúpil raz popoludní, keď bol sám.
