Konečne sa fanúšičky Lisy Kleypasovej dočkali. Obľúbená autorka je tu s novou úžasnou historickou romancou. Bezohľadný darebák je prvou časťou novej série historických romancí Osudy rodu Ravenelovcov.
Devon Ravenel má povesť nemravníka, ktorého čaru jednoducho nemožno odolať. Nečakane sa stáva dedičom panstva a titulu. Prestížne postavenie v spoločnosti však ide ruka v ruke s nechcenými povinnosťami. Devon sa tak nevyhne zodpovednosti ani viacerým nepríjemným prekvapeniam.
Jeho panstvo sa topí v dlhoch a sídlo obývajú tri sestry zosnulého grófa, mladé dámy bez príjmu a vena. Spoločnosť im robí Kathleen, lady Trenearová, krásna mladá vdova. Jej bystrý úsudok a odhodlanie narazia na Devonovu nebezpečnú povahu. Kathleen vie, že zhýralcovi nemôže veriť, no ich vzájomná príťažlivosť sa nedá poprieť. Devon sa zaprisahá, že urobí všetko pre to, aby mu patrila. Kathleen sa márne bráni jeho prefíkanému zvádzaniu.
Dokáže si ho udržať od tela a odolá bezočivému darebákovi?
Lisa Kleypasová je obľúbenou autorkou romancí. Jej knihy pravidelne obsadzujú najvyššie priečky rebríčkov najpredávanejších titulov a doteraz boli publikované v dvanástich jazykoch.
Bezohľadný darebák je príbeh, na ktorý čitateľky čakali. Lisa Kleypasová si dala päťročnú prestávku, aby načerpala novú inšpiráciu a nápady. Stvorila novú sériu Osudy rodu Ravenelovcov, z ktorej prvá kniha vychádza v slovenčine.
Začítajte sa do 1.kapitoly novinky Bezohľadný darebák:
Hampshire, Anglicko august 1875
„Len diabol vie, prečo si mám zničiť život!“ vyštekol Devon Ravenel. „A to iba preto, lebo nenávidený bratranec spadol z koňa.“
„Nazývajme veci pravými menami. Theo nespadol,“ opravil ho mladší brat Weston. „Zhodil ho kôň.“
„To úbohé zviera ho očividne nemohlo strpieť. Presne ako ja.“ Devon nervózne pochodoval po prijímacej miestnosti. „Ak by si pri páde nezlomil väz, s radosťou by som mu ho sám dogniavil.“
West si ho pobavene premeral. „Nechápem, ako sa môžeš sťažovať. Veď si práve zdedil titul a s ním statok v Hampshire, pozemky v Norfolku, dom v Londýne...“
„Zverený majetok. Prepáč, že neskáčem od radosti... Pôdu ani nehnuteľnosti nevlastním, preto ich nepredám.“
„Možno by sa zverenstvo dalo zrušiť. Záleží, ako bolo dohodnuté. Všetkého by si sa potom zbavil a celá záležitosť by sa uzavrela.“
„Daj Bože.“ Devon zaletel pohľadom k plesnivému rohu miestnosti a znechutene odvrátil tvár. „Nikto so zdravým rozumom nemôže očakávať, že sa sem nasťahujem. Veď je to ruina!“
Prvý raz v živote sa bratia ocitli na Eversby Priory, rodinnej usadlosti, ktorú postavili ich predkovia na mieste kláštornej budovy a kostola. Devonovi pripadol majetok krátko po bratrancovej smrti. Tri mesiace sa odhodlával uzrieť dedičstvo, s ktorým súvisela kopa starostí. Už dlhšie však nemohol pred nimi zatvárať oči.
Zatiaľ si prezrel len prijímaciu miestnosť a vstupnú halu – časti sídla, z ktorých by mali byť návštevníci najväčšmi unesení. Koberce boli zošliapané, nábytok obitý, steny fľakaté a popraskané. Nič nenasvedčovalo, že by bol zvyšok sídla v lepšom stave.
„Treba to opraviť,“ pripustil West.
„Treba to zrovnať so zemou!“
„Až také zlé to nie je...“ chlácholil ho West, keď odrazu vykríkol. Preboril sa pod ním koberec. Odskočil nabok a neveriaco hľadel na jamu pred sebou. „Dočerta, a to je čo?!“
Devon sa zohol a nadvihol roh koberca. Odkryl prehnitú podlahu. Pokrútil hlavou a koberec pustil. Pristúpil k vitráži. Olovené pásky spájajúce jednotlivé okenné tabule v tvare kosoštvorca sa rozpadávali. Pánty a kovanie rozožrala hrdza.
„Prečo to niekto neopraví?“ nechápal West.
„Očividne preto, lebo by chcel za to peniaze.“
„Ako to? Panstvo má rozlohu osemtisíc hektárov! Čo nájomcovia a každoročná úroda?“
„Farmárčenie už nevynáša.“
„V Hampshire?“
Devon sa na brata zamračil a znova sa otočil k oknu. „Kdekoľvek.“
Vonku sa všetko zelenalo. Ako na vidieku. Pozemkom sa tiahol precízne zastrihnutý živý plot v kvete. No kdesi za malebnými zhlukmi chalúpok so slamenými strechami, ďaleko za úrodnými lánmi a starobylými lesmi, sa kládli tisíce kilometrov koľajníc. Mali čeliť náporu lokomotív a vozňov. Rýchlejšie než huby po daždi rástli v celom Anglicku nové fabriky a továrenské mestá. Na svoju veľkú smolu zdedil Devon titul práve v období, keď priemyselná vlna nekompromisne hubila aristokratické tradície a spôsob života vyvolených.
„A to vieš odkiaľ?“ čudoval sa brat.
„West, veď si to čvirikajú aj vrabce na streche! Cena obilia prudko klesla. Kedy si naposledy držal v rukách noviny? V klube a v hostincoch sa o ničom inom nehovorí.“
„Tej téme som nevenoval pozornosť,“ znela Westova tvrdohlavá odpoveď. Sťažka klesol na stoličku a trel si spánky. „Nepáči sa mi to. Predsa sme sa dohodli, že nič nebudeme brať vážne!“
„Viem, no smrť a chudoba majú vzácny dar vziať človeku úsmev z tváre.“ Devon sa oprel čelom o okennú tabuľu. „Zbožňujem pohodlný život... predstavu, že nemusím pohnúť ani prstom,“ namrzene sa žaloval. „No teraz nesiem bremeno zodpovednosti,“ vyslovil, akoby bral Božie meno nadarmo.
„Poradím ti, ako sa ho striasť.“ West zalovil v kabáte a z vnútorného vrecka vytiahol striebornú čutoru. Odzátkoval ju a poriadne si logol.
Devon spýtavo zdvihol obočie. „Nie je na to trochu zavčasu? Pri obede sa ti bude pliesť jazyk.“
„Nie, ak začnem už teraz.“ West si znovu odpil.
Neviazanosť dobehla mladšieho brata, ustarane si pomyslel Devon. West bol vysoký a pekný muž. Mal dvadsaťštyri rokov a bol veľmi bystrý. Rozum však zámerne používal len zriedka. Za posledný rok sa mu intenzívne pitie nepekne vpísalo do tváre. Očerveneli mu líca, vystúpil podbradok, vylialo sa brucho. Hoci sa Devon zaviazal, že sa bratovi nebude miešať do ľúbostných dobrodružstiev, premýšľal, či by si s ním nemal vážne pohovoriť o jeho nasávaní. Nechcená rada by však mladšieho brata dozaista rozčúlila.
West strčil čutoru naspäť do vrecka kabáta. Zopol dlane a ponad končeky prstov hľadel na Devona. „Musíš sa dostať k peniazom a splodiť potomka. Oboje vyrieši bohatá manželka.“
Devon zbledol. „Dobre vieš, že sa nikdy neožením.“ Poznal svoje hranice, na manželstvo a rodičovstvo nebol predurčený. Pri predstave, že by sa zopakovala paródia jeho detstva, v ktorej by hral hlavnú rolu bezcitného rodiča, sa mu zježili chlpy na tele. „Po mojej smrti si ďalší na rade,“ poznamenal.
„Naozaj si myslíš, že ťa prežijem?“ zasmial sa West. „So všetkými neresťami?“ „Mám ich práve toľko.“
„Áno, ale ja som oveľa zanietenejší, pokiaľ ide o tie moje.“
Devon sa zaškľabil.
Kto by predpokladal, že zo široko rozvetveného rodu Ravenelovcov budú oni dvaja poslední v celej línii? Ich pokolenie sa tiahlo už od čias dobytia Anglicka Normanďanmi. Žiaľ, Ravenelovci boli odjakživa priveľmi temperamentní a horliví. Nikdy neodolali pokušeniu, páchali jeden hriech za druhým, pohŕdali každou cnosťou. To spôsobilo, že zomierali skôr, než sa stihli rozmnožiť. Z celého rodu zostali už len dvaja.
Hoci sa Devon a West narodili do nóbl rodiny, nikdy sa nezžili so šľachtou. Aristokracia mala svoj vlastný svet. Do jej najvyšších vrstiev neprenikla ani jej vlastná krv, pokiaľ sa netešila dôležitosti. V zložitých pravidlách a rituáloch, ktorými sa šľachta vyčlenila od bežných smrteľníkov, sa Devon vyznal len okrajovo. S istotou však vedel, že panstvo Eversby nie je nijaká výhra, lež pasca. Už ďalej nebolo schopné uživiť sa. Pripraví ho o skromný ročný výnos zo správy majetku, zrazí ho na kolená a potom potopí aj mladšieho brata.
„Nechajme Ravenelovcov zmiznúť zo sveta,“ navrhol Devon. „Sme zloduchovia a vždy sme takí boli. Koho už bude trápiť, či náš rod vyhynie?“
„Služobníctvo a nájomcovia by mohli namietať proti strate zárobku a strechy nad hlavou,“ vecne poznamenal West.
„Všetci do jedného sa môžu obesiť! Poviem ti, čo urobím. Najskôr si zbalia kufre vdova po Theovi a jeho sestry. Nie je z nich nijaký osoh.“
„Devon...“ znepokojene ho oslovil brat.
„A potom nájdem spôsob, ako sa zbavím zverenstva. Panstvo rozdelím a rozpredám. A keď to nepôjde, vyrabujem z domu všetky cennosti a sídlo zrovnám so zemou. Aspoň niečo zarobím na kameni.“
„Devon!“ West ukázal na dvere. Na prahu stála drobná štíhla žena v smútočných šatách.
Manželka zosnulého Thea. Bola dcérou lorda Carberyho, írskeho šľachtica, ktorému patril žrebčín v Glengarrife. S Theom boli zosobášení krátke tri dni, keď prišiel o život. Ešte neutíchli ani svadobné zvony a nasledovala krutá rana osudu. K nešťastiu došlo pred troma mesiacmi. Devonovi zišlo na um, že ako jeden z posledných žijúcich členov vymierajúcej dynastie by jej mal listom vyjadriť úprimnú sústrasť. No tú myšlienku nikdy neuskutočnil. Zostala mu v hlave ako zrnko prachu na fazónke kabáta.
Možno by jej kondolenciu zaslal, keby nebolo nevraživosti, ktorú cítil k jej zosnulému manželovi. Život sa k Theovi zachoval v mnohom veľmi štedro. Obdaril ho bohatstvom, mocou a krásou. No Theo si nič z toho nevážil. Správal sa povýšenecky, bol bitkár a tyran. Kiežby bol Devon k jeho urážkam a provokáciám väčšmi nevšímavý! No len čo sa ocitli s Theom spolu, hneď si skočili do vlasov. Klamal by, keby tvrdil, že bratrancovu smrť oplakal. Neľutoval, že ho už neuvidí.
Theova manželka súcit nepotrebovala. Bola mladá a bezdetná. Navyše jej pripadlo vdovské veno, a tak sa mohla poľahky opäť vydať. O jej kráse kolovali chýry, no hustý čierny závoj ju zahalil do oparu temnoty. Jedna vec však bola nad slnko jasnejšia: po tom, čo si práve vypočula, jej Devon nebude stáť ani za pohľad. Bolo mu to jedno.
Obaja sa uklonili. Vdova im poklonu apaticky odplatila. „Vitajte, môj pane. Vítam vás, pán Ravenel. Zoznam vybavenia domácnosti vám poskytnem čo najskôr, aby ste rabovali organizovane.“ Hlas mala zvučný. Z ostrých slabík sršala nenávisť.
Devon zbystril, keď k nim podišla. Na jeho vkus bola príliš vychudnutá – prútik pod vrstvami smútočných šiat. Ale jej póza a vedomé pohyby boli strhujúce. Navonok pôsobila pokojne, no predsa len vyžarovala jemnú rozkolísanosť.
„Prijmite úprimnú sústrasť nad stratou vášho manžela,“ vyslovil Devon.
„Ja vám zase blahoželám k zisku.“
Devon sa zamračil. „Ubezpečujem vás, že po titule vášho manžela som nikdy nebažil.“
„To môžem potvrdiť,“ zapojil sa do rozhovoru West. „Lamentoval nad tým celou cestou z Londýna.“
Devon prebodol brata pohľadom.
„Komorník Sims vás prevedie po dome a ukáže vám okolie,“ oznámila im vdova. „Keďže zo mňa nie je nijaký osoh, ako ste poznamenali, vrátim sa do svojej izby a začnem sa baliť.“
„Lady Trenearová,“ úsečne ju oslovil Devon, „zrejme sme nezačali najpriateľskejšie. Ospravedlňujem sa, ak som sa vás dotkol.“
„Nemusíte sa ospravedlňovať, môj pane. Nič iné ako urážky som od vás ani nečakala.“ Prv než mohol Devon niečo namietať, znovu sa ujala slova. „Smiem sa vás spýtať, ako dlho hodláte pobudnúť na panstve Eversby?“
„Predpokladám, že dve noci. Pri večeri by sme mohli prebrať...–“
„Obávam sa, že ani ja, ani moje švagriné s vami nezasadneme za jeden stôl. Pre smútok večeriame osamote.“
„Grófka –“
Nevšímala si ho a bez slova sa zvrtla na odchod. Ani sa neuklonila.
- reklamná správa -
