Tento príbeh sa začína zostra, drsne a tvrdo. Mladú vysokoškoláčku znásilní na záchode kamarátkinho bytu jeden z hostí celkom nevinnej kolaudačnej oslavy. Je to naozaj brutálne a smutné. No stáva sa to. A niekedy častejšie, ako by sme si želali.
Následne sledujeme, ako sa hlavná postava (rozprávačka) vyrovnáva s týmto zážitkom, hľadá svoje staré ja. Prechádza rôznymi fázami od odmietania a strachu, cez sebaľútosť, paniku, úniky až po odhodlanie a napokon v sebe nachádza novú, zrelšiu osobnosť.
Román Neznámych nemiluj je príbeh mladého dievčaťa, ktoré žije v istom slovenskom meste. Pokojne by však mohlo žiť vedľa vás, a možno aj žije – alebo je to dokonca váš príbeh. Len ste nenašli odvahu alebo nemáte talent na to, aby ste ho dali na papier.
Lucia Sasková je autorka slovenských bestsellerov Zlatokopka, Zlatokopka 2, Nebezpečná a Prostitútka. Patrí k najčítanejších slovenským autorkám a všetko sa to začalo v roku 2012, keď jej vyšla knižka Neznámych nemiluj. Útly, no mimoriadne silný príbeh, ktorý pre veľký úspech vychádza v druhom vydaní.
Je výborné, že kniha Neznámych nemiluj napokon vyšla, lebo spočiatku nebolo všetko také jasné a isté. Lucia napísala príbeh už skôr, mala ho asi rok uložený v šuplíku a rozhodovala sa, čo s ním. Poslať ho? Neposlať? Napokon to vyskúšala a poslala ho do troch vydavateľstiev. Jedno rukopis odmietlo, druhé sa vyhlo priamej odpovedi a tretie ho vzalo. Slovenský spisovateľ. Riaditeľ Martin Chovanec vytušil v príbehu veľký potenciál a veril mu.
Začítajte sa do prvých strán knihy Neznámych nemiluj:
Keď mi na ľavom líci pristála rana, zaliala ma taká bolesť ako ešte nikdy. Mala som pocit, že ma ovalili prinajmenšom lopatou. Priemerná postava, priemerné IQ, priemerná výška a kto by to bol povedal, že taká obrovská a zákerná sila. Stena, pri ktorej som stála, mi ochotne uštedrila ďalšiu ranu a po nej som sa bezmocne zviezla na zem.
Ešte pred chvíľou som sa s partiou najbližších priateľov dobre bavila na kolaudačnej oslave prenájmu malého útulného rodinného domu v jednej z lepších štvrtí nášho mesta. A zrazu toto. Zrazu sa z nevinnej a tak trošku nudnej párty stal bojový ring. Po niekoľkých pohároch koly som krížila nohy a neskôr som jednoducho musela ísť. Alkohol sa zrejme vstrebáva oveľa ľahšie. Pila som kolu, ostatní víno a drinky a nikto z nich ešte nevstal od stola v obývačke. Prešla som cez dlhú chodbu lemovanú starými obrazmi smerom k vchodovým dverám a vošla do vkusnej, jednoducho zariadenej kúpeľne.
Klopanie.
„Obsadené.“
Vošiel. Michal.
„Nepočul si?“ Ani som si ešte nestihla sadnúť a vykonať to, prečo som tam prišla. Bez zábran vošiel a zamkol za sebou dvere.
„Chcem si s tebou užiť, viem, že to chceš aj ty.“ Priblížil sa ku mne, a keď som posmešne zakrútila hlavou a chcela odísť, stalo sa to. Bum. Po prvej rane ma rýchlo pozbieral zo zeme a posadil na kraj vane.
Michal. Človek, s ktorým som ešte pred pár minútami viedla zdvorilostný rozhovor medzi ostatnými. Človek, s ktorým sa iný rozhovor ani viesť nedal. Bol zvláštny, čierne vlasy mu padali do hnedých očí, z ktorých vyžarovalo čosi neidentifikovateľné, zarážajúce, nikdy by však nenapadlo ani mne, ani nikomu inému, že agresívne. Dostal sa medzi nás vďaka Robovi, frajerovi našej spoločnej kamarátky Mirky. Jeho kolega, prisťahovalec z východu, ktorý tu nikoho nemá a nikoho nepozná. Prečo nie? Nikdy sme nemali problém vziať niekoho medzi seba.
„Prosím ťa, prosím... Nechaj ma na pokoji, pusti ma odtiaľto von a nikto sa nič nedozvie. Rozmysli si to,“ drali sa mi slová cez bolesť, ktorej som vzdorovala a usilovala sa jej nepodľahnúť. Strach a šok z toho, čo sa to vlastne deje, mi tlačili slzy do očí. Odolávala som, nikto ma nikdy nevidel plakať a nejaký Mišo, ktorého ani poriadne nepoznám, nebude výnimkou.
„Keď budeš ticho, tak to ostane medzi nami. Nikto sa to nemusí dozvedieť.“ Vzal mi surovo bradu do oboch rúk a zdvihol mi hlavu, aby som sa mu pozrela do očí. Videla som v nich výraz, na ktorý sa nezabúda. Ani ja som nezabudla. Dodnes. Zovrel mi krk tak, že som bola vďačná aj za obmedzený prísun vzduchu do pľúc. Snažila som sa sústrediť na to, čo by som mala robiť. Snažila som sa dýchať. Snažila som sa myslieť. V obývačke dal niekto hlasnejšie hudbu. Zacítila som pach jeho potu v kombinácii s lacným alkoholom.
„Čo chceš?“ takmer som zašepkala do jeho len pár centimetrov vzdialenej tváre. Akoby som ešte vždy dúfala, že mu ide o niečo iné, ako bolo zrejmé. Že si svoj čin rozmyslí a vezme si radšej moju peňaženku, mobil, čokoľvek.
Zasmial sa. Tvár mi ovial alkoholový dych a zaštípal ma v očiach.
„Predsa to isté, čo ty. Na čo sa tu hráme?“ Pravou rukou mi stále tuho zvieral hrdlo a ľavou mi cez tričko hrubo chytil prsník. Reflexívne som mu odstrčila ruku. Chyba! Za odmenu sa mi v okamihu z dolnej pery vyvalil cícerok krvi. Cítila som ju na jazyku a stekala mi po brade. Panika ma prinútila urobiť rázny krok. Musela som to skúsiť. Úplne nelogicky som sa pustila do zápasu. Bojovala som ako srna chytená do pasce. Prudko som sa mykala, kopala som, škriabala a udierala úbohými pästičkami, kam sa mi podarilo. Márne. Poznáte ten pocit zo zlého sna? Keď chcete utekať a nemôžete spraviť ani krok? Keď sa chcete zahnať a všetko je spomalené, akoby ste bojovali vo vode? Presne tento pocit sa ma pri tom zápase zmocnil. On mal silu, ja som nemala nič. Chcela som kričať, no pri prvom nádychu a pri prvej slabike mena svojej najlepšej kamarátky som utŕžila ďalšiu ranu. Bolesť a krvácanie z nosa. Hudba hrá ďalej. Akoby čoraz hlasnejšie. A čím hlasnejšie hrá, tým menej síl mám. Počujem zborový smiech. Akoby patril mne.Akoby to bol výsmechza to, kde som. A hlavne s kým. Slzy sa mi už lejúpo lícach, miešajú sa s krvou, strachom a hrôzostrašnými scenármi v mysli. Nechcem zomrieť.
Trasiem sa ako osika. Neviem, čo mám robiť. Somúplne bezmocná v rukách cudzieho človeka, netuším,aké má so mnou plány. Krúti sa mi hlava, jemi na vracanie a som úplne zúfalá. Prečo môj mozogzrazu nedokáže myslieť? Vždy keď som sa dostalado nejakej zlej situácie, vedela som si zachovaťchladnú hlavu. A teraz? Nič. Len jedna veľkádiera. Neviem ani, koľko je jeden plus jeden.
