LONDÝN/PRAHA - Bojový krížnik pomenovaný po slávnom admirálovi z 18. storočia, sirovi Samuelovi Hoodovi, bol medzi svetovými vojnami pýchou britského námorníctva. Jediná loď svojej triedy, zaradená do služby v roku 1920, budila v 20. a 30. rokoch pozornosť všade, kam pri svojich reprezentačných cestách po svete zavítala. Kariéra elegantného krížnika, posledného svojho druhu v Kráľovskom námorníctve, skončila neslávne pred 75 rokmi, 24. mája 1941, v súboji s nemeckou bojovou loďou Bismarck.
Nápad nacistov, ktorý fungoval len na papieri: V noci zabijak, cez deň slabý ako čaj
Vtedy mal už zastarávajúci Hood najlepšie roky dávno za sebou, na začiatok 40. rokov pre neho preto admiralita chystala veľkú modernizáciu. Plánovaných rozsiahlych úprav, pri ktorých by sa zbavila aj svojej najväčšie slabiny, slabého pancierovania paluby, sa ale bojová loď kvôli vypuknutiu vojny už nedočkala. Namiesto toho ju od jesene 1939 nasadili v Atlantiku, kde mala za úlohu chrániť konvoje smerujúce do Británie a tiež blokovať prístupy k nemeckým prístavom; krátko slúžila aj v Stredomorí.
Námorníci na Hoodovi sa pritom museli v tom čase stretávať s mnohými ťažkosťami, napríklad ich kajuty sa kvôli deravému parnému potrubiu často nedali dostatočne vykúriť a nebolo ani dosť vody na umývanie. Problémy s vedením pary mali nepriaznivý vplyv aj na bojaschopnosť lode, ktorá na jar 1941 už dávno nebola schopná sa plaviť tridsaťuzlovou rýchlosťou (približne 55 kilometrov za hodinu). Hood ale stále disponoval ôsmimi mohutnými delami kalibru 381 milimetrov s dostrelom skoro 30 kilometrov.
Na jar 1941 sa ho aj preto admirál Lancelot Holland rozhodol použiť na prenasledovanie Bismarcku, ktorý 18. mája vyrazil z okupovaného poľského prístavu Gdyňa cez zastávku v taktiež obsadenom Nórsku do severného Atlantiku. Tam mal v sprievode krížniku Prinz Eugen napádať obchodné lode smerujúce do Veľkej Británie. Už na začiatku utajovanej cesty, ktorá viedla okľukou cez Dánsky prieliv medzi Islandom a Grónskom, sa ale o nemeckých lodiach dozvedeli Briti.
Čoskoro vypukol hon na Bismarck, do ktorého sa zapojili aj ťažké krížniky Norfolk a Suffolk. Nemecké lode boli odhalené večer 23. mája a za svitania potom začala delostrelecká prestrelka, ktorá sa stala pýche britského námorníctva osudnou. Hood, plávajúci v sprievode čerstvo dokončenej bojovej lodi Prince of Wales (bola taká nová, že počas plavby mala na palube robotníkov z lodeníc, aby opravovali prípadné nedostatky), našiel nemecké lode a Holland sa rozhodol nečakať na posily.
Prvé granáty vypálili Briti o 5:52 lodného času (vysoko na severe bolo o štyri hodiny menej, už ale svitalo), avšak len z predných diel, približovali sa totiž kolmo na kurz Bismarck a Prinza Eugena. Zato Nemci, ktorým velil viceadmirál Günther Lütjens, mohli strieľať zo všetkých diel. Prvé salvy veľa škody nenarobili, so zmenšujúcou sa vzdialenosťou ale nebezpečenstvo rástlo. A desať minút po začiatku bitky sa na Lütjensa usmialo šťastie, keď jeden z granátov prerazil slabo chránenú palubu Hooda.
Strela priviedla k výbuchu muníciu uskladnenú vnútri trupu a podľa očitých svedkov vytryskol z bojového krížnika ohnivý stĺp, nasledovaný oblakom dymu. Keď sa dym rozptýlil, naskytol sa všetkým úplne zdrvujúci pohľad. Loď sa rozlomila vo dvoje, a zatiaľ čo zadný diel šiel rýchlo ku dnu, predná časť trupu ešte chvíľu vyčnievala z vĺn ako obrí rybársky plavák. Iba 20 minút po začiatku boja nezostalo zo zdanlivo nepotopitelného Hooda na hladine nič než spleť trosiek.
Z posádky o 1418 mužoch sa zachránili len traja námorníci, ktorých po niekoľkých hodinách vylovil sprievodný torpédoborec. Správa o potopení Hooda vzápätí obletela svet. Zatiaľ čo v Nemecku bola dôvodom k oslavám, v Londýne spôsobila šok, rýchlo vystriedaný odhodlaním ranu oplatiť. Všetky britské plavidlá v dosahu sa okamžite zapojili do stíhania Bismarcku, ktorý bol ľahko poškodený granátmi vypálenými z Prince of Wales. A trvalo len tri dni, než bola nemecká loď potopená a Hood tak pomstený.
