TRENČÍN – Na Vianoce je pre každého z nás dôležité nebyť sám a podeliť sa o lásku, o ten čoraz vzácnejší kus srdca, s niekým blízkym. Veľmi dobre si túto ľudskú potrebu uvedomujú najmä pacienti v hospici, pre ktorých môže byť Štedrý deň tým posledným. Prečítajte si, ako si na minuloročné Vianoce spomína jedna zo zamestnankýň Hospicu Milosrdných sestier v Trenčíne.
Kráčam mestom, v ktorom by o takomto čase malo byť už ticho. Jemná posýpka snehu vrždí pod dopadajúcimi nohami a z početných barov sa ozýva hlasná hudba a hovor i spev ľudí, ktorí v túto noc nebudú v kostole. Kráčam náhlivo obiehajúc rodinky i osamotených známych i menej známych, ktorí idú osláviť narodenie Božieho Syna a nášho Brata. Prichádzam skôr, v duchu poďakujem Pánovi za voľné miesto blízko pri oltári. Po celodennej službe by mi bolo náročné stáť a tak prijímam ďalšiu pozornosť zhora a sadám si na toto miesto.
Relikvie opradené legendou prvýkrát na Slovensku: Z hrobu svätice vychádzala omamná vôňa
Všetko je krásne vyzdobené, stromčeky sa trblietajú, kvety na oltári po dlhom období adventu zvestujú radostnú udalosť a jasličky pod krížom plné slamy, prikryté bielou plienkou sú pripravené prijať Dieťa. Jasličky pod krížom... Sú tu umiestnené, aby sa dalo prejsť k oltáru.. alebo v tom možno nájsť aj hlbší zmysel? Svätá Terezka ho objavila, keď si za meno dala... od Dieťaťa Ježiš a Svätej Tváre... Boh si vlastne vzal podobu človeka-Dieťaťa, aby nám bol vo všetkom podobný, a aby v ľudskom tele trpel a svojou smrťou a zmŕtvychvstaním nám otvoril brány neba, stratené hriechom prvých ľudí. Tak zrejme jasličky pod krížom majú aj svoje hlboké symbolické miesto.
V myšlienkach sa mi vynára aj ďalší silný paradoxný obraz dnešného dňa, dnešnej služby. Služby, ktorú sme chceli urobiť pre našich pacientov krásnou...Veď sú Vianoce a chceli sme, aby to cítili, prežili, aby napriek nevyliečiteľnej chorobe a zlej prognóze zažili dnes viac ako inokedy lásku ľudí, cez ktorú sa ich dotýka láska Božieho Dieťaťa. Priniesla som štedrú večeru pacientovi, ktorého stav je zo dňa na deň vážnejší. Vnímavá dcéra Zdenka to tiež pochopila a je s ním počas týchto posledných pár dní - a posledných Vianoc. Vieme to všetci, aj pán Juraj to vie. Podľa jeho želania ho s námahou posádzame. Hlavu vkladá do zložených rúk, opretých o stolík, pritiahnutý k posteli. Modlíme sa spolu pri zažatej sviečke Otče náš... Zdravas Mária... a začíname spievať Tichá noc... Nebo darovalo zemi Dieťa... nebo sa i teraz skláňa k zemi a berie si iné dieťa... dozreté statočným životom a zocelené utrpením, pripravené vojsť do radosti svojho Pána. Chvejúcim sa hlasom spievam a po lícach sa mi kotúľajú slzy napodobňujúce tie Zdenkine.
Vianoce v hospici... začína sa pozemský život Boha a nebeský život človeka... Zo smutno-krásnych myšlienok ma vytrhol farský zbor, ktorý v pološere naplneného chrámu ešte pred začatím polnočnej svätej omše spieva smutno-krásnu pieseň:
Spievala Synu Matička, len aby spal.
Bola to pieseň milučká, len počúvaj:
Ježiško milé dieťatko, spi sladko, sni,
príde na teba zakrátko, rad ťažkých dní.
Požehnaj nás i Matičku, jak Boží Syn.
Hlavičku svoju maličkú vlož na jej klin.
Veď ju čoskoro opustíš, spanilý kvet.
Položíš hlavu na svoj kríž, bys spasil svet.“
Dojatím mi zovrelo hrdlo. Rozsvietili sa všetky svetlá. Zaznieva mohutný hlas organu. Pán dekan prichádza v procesii a vkladá do pripravených jasličiek betlehemské Dieťa. Chrámom znie jasavé: ,,Narodil sa Kristus Pán, radujme sa...“ A v hospici sa jeho verný brat narodil pre nebo....
