Martin Farkaš v súčasnosti pracuje ako náčelník finančnej služby v Leviciach.
© Zoznam/
Nový Čas
LEVICE - Rok po celom nešťastí robí to, čo pred
odchodom do Kosova. Nadporučík Martin Farkaš
(27) prežil ako jediný zo štyridsiatich troch
vojakov vlaňajšiu januárovú tragickú nehodu vojenského
lietadla AN-24 pri maďarskej obci Hejce.
V súčasnosti pracuje v Leviciach, no ako
rodenému Popradčanovi mu stále chýbajú
Tatry. S manželkou Michaelou
už myslia na bábätko.
Prežili ste zázrakom. Nebojíte sa, že svoju
obrovskú dávku šťastia ste už vyčerpali na
celý život?
- Dúfam, že nie. Ale rád ho doprajem aj
iným.
Nemyslíte si, že ste ostali nažive preto,
že tu na zemi máte ešte nejaké poslanie?
- Každý z nás tu má nejaké poslanie.
Necítim sa o nič viac povolaný ako
ktokoľvek iný.
Ako často myslíte na ten
osudný deň?
- Časom u mňa niektoré spomienky
na nehodu ožili, na veľa
vecí som si spomenul, iné,
našťastie, trošku vybledli.
Verím, že raz ich všetky budem
vnímať ako zlý sen.
Teraz je to ešte stále dosť
živé. Občas sa mi o tom aj
sníva, ale s tým sa asi nedá
nič robiť.
Robíte niečo inak ako
pred nešťastím?
- Nerád o týchto veciach filozofujem,
ale myslím si, že
také nešťastia človeka
zmenia. Snažím sa však
ostať takým, akým som bol,
a dúfam, že sa mi to darí.
Necítim sa však silnejší ako
pred nehodou. Uvedomujem
si, že to, čo sa stalo, sa
už nedá ovplyvniť.
Kto vám najviac pomohol
vyrovnať sa s tým?
rodina, oni boli najlepší psychológovia.
A ešte náš malý
pes. Tomu bolo jedno, či ma
niečo bolí, chcel sa stále hrať.
A človeka pri hre netrápia zlé
myšlienky.
Cestovali ste už od tragédie
lietadlom?
- Nemal som príležitosť, lebo
dovolenku sme s manželkou
trávili na Slovensku. Predpokladám
však, že nebudem
mať z lietadla také obavy, aby
mi zabránili sadnúť si doň.
Neviem však, či presvedčím
manželku. Tá sa bála lietadiel
už predtým a jej názor na lietanie
sa nezmenil.
Našli ste už v sebe silu
vrátiť sa na miesto tragédie?
- Na tom kopci som bol
dvakrát. Po prvýkrát sme sa
s manželkou a mojou mamou
poďakovali starostovi
obce Hejce za pomoc, druhý
raz som tam zašiel s kolegami
z Kosova. Tí v havarovanom
lietadle necestovali, lebo
si misiu predĺžili, alebo leteli
skôr. Bolo to emotívne
stretnutie, pretože sme boli
silný kolektív.
Navštevujete rodiny
niektorých kamarátov, ktorí
zahynuli v lietadle?
- S niektorými som v kontakte,
ale nebudem to konkretizovať.
Ste Popradčan, no presťahovali
ste sa do Levíc.
Natrvalo?
- Áno, manželka si tu našla
prácu a zabývali sme sa tu.
Byť spolu iba cez víkendy
nám už nie je pochuti, žili
sme tak štyri roky. Chceme
byť spolu, aj misia znamenala
dlhé odlúčenie. Ale aj tak
nám chýba Poprad a výhľad
na Tatry. Cestujeme tam každé
dva-tri týždne.
Plánujete vašu rodinku
rozšíriť o dieťatko?
- Dieťa určite plánujeme, ale
až o pár rôčkov. Manželka len
vlani dokončila vysokú školu.
Uvedomujeme si, že mať
dieťa je veľká zodpovednosť,
a tak si ešte chceme
užiť trošku bezstarostnosti.
Ako vnímate to, že
vás ľudia spoznávajú
na ulici?
- Dosť negatívne. Na
druhej strane som
dostal veľa listov a aj
tí, ktorí ma stretávali
na ulici, mi želali skoré
uzdravenie. Všetkým za
to ďakujem.