PEIO - Ľadovce talianskych Álp sa pomaly topia, aby po takmer sto rokoch vydali svoje strašidelné tajomstvá. Na miestach, ktoré dnes ľudia navštevujú kvôli horskej turistike a lyžovaniu, kedysi zomierali vojaci v prvej svetovej vojne. Niektoré z ich tiel sú dodnes ukryté pod snehovým príkrovom.
Na prvý pohľad vyzerá malé alpské lyžiarske stredisko Peio rovnako ako mnoho iných v severnom Taliansku. V zime ho vyhľadáva najmä domáca stredná trieda, ale aj čoraz viac Rusov. V lete sem chodia zase turisti, ktorí sa vydali obzrieť si krásy Národného parku Stelvio. Nájdu tu kúpele či obchodíky s obľúbenou grappou. Pred tromi rokmi v Peio slávnostne otvorili novú lanovku a vo výstavbe je aj viacpodlažné parkovisko.
Mohlo by sa teda zdať, že dedinka ide s dobou, ale po lepšej prehliadke zistíte, že si neustále pripomína svoju minulosť. Máte pocit, že pre tamojších obyvateľov sa prvá svetová vojna nikdy neskončila a vlastne vďaka konzervačným vlastnostiam ľadu trvá neustále. V Peio, ktorá sa nachádzala najvyššie v celom Rakúsko-Uhorsku, sa totiž odohrala málo známa epizóda tohto konfliktu, ktorá dostala názov Biela vojna.
Provincia Trentino, v ktorej Peio leží, aj susedné južné Tirolsko patrilo v roku 1914 Habsburgovcom. Zjednotené Taliansko si však chcelo upevniť svoje hranice a zaujímalo sa aj o tieto dve provincie spolu s Terstom. V roku 1915 s cieľom ich získania vstúpilo do vojny na strane Spojencov. Konflikt, ktorý zúril na západnom a východnom fronte, tak zrazu dostal aj tretí "rozmer", ktorý sa ťahal od Julských Álp, o ktoré sa teraz Taliansko delí so Slovinskom na východe, až k masívu Ortler pri švajčiarskych hraniciach.
Nadmorskej výške okolo dvetisíc metrov nad morom sa však musel prispôsobiť aj boj, a tak Taliani prišli so svojimi špecializovanými horskými jednotkami "Alpini" známymi svojimi operenými čiapkami. Rakúšania proti nim zase postavili tzv. Kaiserschützen, ktorí boli podporovaní delostrelectvom a inžiniermi, ktorí v týchto podmienkach vytvorili celú infraštruktúru zákopov vytesaných do ľadu, alebo primitívnych lanoviek slúžiacich na prepravu potravín a mužov na vrchol.
Desaťročia po uzavretí prímeria sa však svet začal otepľovať a ľadovce ustúpili, aby odhalili pozostatky Bielej vojny. Materiály, ktoré sa objavili v 90-tych rokoch boli pozoruhodne dobre zachovalé a našiel sa medzi nimi aj nikdy neposlaný ľúbostný list adresovaný istej Márii, napísaný v denníku rakúskeho vojaka. V ňom odznela aj óda na "najlepšieho kamaráta", ktorou bola voš.
Okrem vecí však sneh vydal aj telá vojakov, medzi nimi napríklad dvoch Rakúšanov vo veku 17 a 18 rokov, ktoré vložili späť do zeme v septembri minulého roka. Zomreli na ľadovci Presena a ich kolegovia v zbrani ich uložili do ľadovej trhliny. Obaja mali v lebke diery po guľkách. U jedného našli aj lyžičku v jeho ovinovačkách, čo bola bežná prax medzi vojakmi, ktorí jedli zo spoločných obedárov.
Jednou zo zvláštností Bielej vojny bolo aj to, že rozdelila rodiny, ktoré bývali blízko seba, ale stáli na nepriateľských stranách. Najhorším nepriateľom oboch však bolo kruté počasie, kedy teploty v zime spadli aj na mínus 30 stupňov Celzia a ich životy mnohokrát pohltila lavína.
Prečo však práve Peio žije týmito príbehmi aj naďalej? Pretože na rozdiel od obyvateľov iných frontových dedín, ktorí odišli, oni museli zostať. "Cisár rozhodol, že táto obec by nemala byť evakuovaná. Vzhľadom na to, že išlo najvyššie položenú obec v ríši, mal to byť symbolický odkaz pre ostatných," hovorí dnešný starosta Angelo Dalpez. Obyvatelia tak pracovali ako nosiči a dodávatelia potravín, ktorí ošetrovali zranených vojakov, pochovávali mŕtvych a boli svedkami premeny krajiny okolo nich. Pri jednom z ostreľovaní bol napríklad vrchol hory San Matteo znížený o šesť metrov.
Po skončení vojny pripadla provincia Trentino Taliansku, ale v Peio k žiadnej násilnej revolúcii nedošlo. Bol to úplne hladký prechod, pri ktorom sa obyvatelia cítili rovnako autonómne ako predtým, zostali verní pitiu grappy, jedeniu knedlí a taliančine, ktorá bola jedným z 12 oficiálnych jazykov ríše. Nikdy však nezabudli na svoju históriu, ktorej postavili aj vojnové múzeum.
V roku 2004 Maurizio Vicenzi, miestny horský vodca a riaditeľ múzea, ktorého rodina bojovala za Rakúšanov, narazil na mumifikované pozostatky troch habsburských vojakov visiacich dolu hlavou z ľadovej steny v blízkosti San Mattea, scény jednej z najvyššie položených bitiek v histórii (cca 3650 m. n. m). Boli neozbrojení a vo vreckách mali obväzy, čo naznačuje, že mohli byť nosičmi nosidiel, ktorí zomreli v poslednej bitke na hore 3. septembra 1918.
Keď patológ dostal povolenie na štúdium jedného z tiel, aby sa pokúsil pochopiť proces mumifikácie, medzi miestnymi sa strhol huriavk, pretože mali pocit, že by išlo o znesvätenie. Všetci traja teraz ležia na cintoríne v San Rocco vedľa dvoch vojakov z ľadovca Presena v piatich neoznačených hroboch. Prešli laboratóriom forenzného antropológa, ktorému sa napriek extrahovanej DNA nepodarilo odhaliť kontextuálne informácie o okolnostiach ich úmrtia, a tak ani nájsť potenciálnu zhodu.
V roku 2005 však Vicenzi vysoko nad dedinou Peio našiel prírodnú jaskyňu v ľade a veci porozhadzované po zemi, ako napríklad oceľové prilby či debny s muníciou. Spolu s odbornou pomocou o dva roky odkryl drevený zrub slúžiaci ako stanica jednej z lanoviek, ktoré poskytovali životne dôležité dodávky pre vojakov.
