VARŠAVA - Dva dni predtým, než jej kamaráti začali povstanie, ktoré sa stalo symbolom židovského odporu proti nacistom počas druhej svetovej vojny, dostala vtedy štrnásťročná Aliza Mendelová rozkaz, aby utiekla z varšavského geta. Koniec bol blízko.
Nacistické jednotky obkľúčili geto a zvyšok židovských povstalcov bol pripravený zomrieť v boji. Zbraní bolo málo a podľa nich nemalo zmysel jednu z nich zveriť mladej dievčine, ktorej doterajšou úlohou bola zatiaľ len distribúcia letákov.
"Povedali mi, že som príliš mladá na to, aby som bojovala," spomína teraz osemdesiatštyriročná Aliza, ktorá prijala po svadbe meno Vitisová-Šomronová. "Musíš odísť, aby si svetu povedala, že sme zomreli v boji s nacistami. To je teraz tvoja úloha," povedali jej priatelia, ktorí až na malé výnimky počas povstania zahynuli. A ich priania vlastne plní celý svoj život. Píše knihy o živote v gete, chodí po prednáškach, hrala aj v niekoľkých dokumentoch s tematikou holokaustu. Vojnu nakoniec prežila, hoci po svojom úteku z geta bola opäť zadržaná a skončila v koncentračnom tábore. Po vojne odišla do Izraela, kde sa vydala. Má tri deti, sedem vnúčat a je už tiež štvornásobnou prababičkou.
Povstanie vo varšavskom gete bolo prvým väčším prejavom odporu proti nacistom v Európe a vôbec najväčšou podobnou akciou zo strany Židov v časoch holokaustu. Stalo sa inšpiráciou pre ďalšie akcie odporu nielen medzi Židmi.
Zatiaľ čo vo väčšine krajín pripadá deň pamiatky obetí holokaustu na 27. január, kedy bol v roku 1945 oslobodený vyhladzovací tábor v Osvienčime, v Izraeli má deň pohyblivý dátum a pripomína práve začatie povstania vo varšavskom gete v roku 1943. Pred druhou svetovou vojnou bola Varšava so svojimi takmer 380 000 židovskými obyvateľmi druhým najväčším židovským centrom na svete po New Yorku. V malých priestoroch geta sa tlačilo v otrasných podmienkach podľa pracovníka pamätníka obetí holokaustu Jad Vašem v Jeruzaleme Haviho Dreifussa okolo pol milióna ľudí. Na dennom poriadku bolo okrem katastrofálnych hygienických podmienok a hladomoru aj šikanovanie zo strany nacistických vojakov či ich posluhovačov.
Odpor vo varšavskom gete začal zrieť po 22. júli 1942, kedy sa začal odsun jeho obyvateľov do vyhladzovacích táborov, predovšetkým do Treblinky. Aj tí najväčší optimisti prestávali veriť sľubom nacistov, že obyvatelia sú odvážaní do pracovných táborov. Hŕstka najoddanejších začala so zatiaľ izolovanými útokmi a sabotážami a keď 19. apríla 1943 začali nemecké jednotky likvidovať geto, narazili na nečakane silný odpor niekoľkých stoviek židovských mladíkov a dievčat so zbraňou v ruke.
Židovským bojovníkom ukrytým v podzemných bunkroch sa nakoniec podarilo zabiť najmenej šestnásť nacistov a okolo sto zranili. Takmer všetci ale zahynuli. Legendárny šéf vodca povstania Mordechaj Anielewicz zomrel v slávnom podzemnom veliteľstve na ulici Mila č 18. "Bolo to naše morálne víťazstvo. Nikto neveril, že by sa Židia mohli postaviť na odpor," hovorí Dreifuss. "Bolo niečo neuveriteľné, že po troch rokoch utrpenia v gete tí ľudia v sebe našli silu povstať a bojovať," dodáva.
Anielewicza, ktorý mal v čase povstania dvadsať rokov, považujú v Izraeli za legendu. Jeho meno nesú ulice aj dediny. Vitisová-Šomronová si vodcu stále dobre pamätá: "Bol to vysoký a charizmatický muž, predstaviteľ mladej generácie, ktorá sa odmietla v stopách svojich rodičov len tak v tichosti vzdať".
Aliza spomína na ťažké chvíle, kedy po svojom úteku videla z "árijskej" strany ohnivú žiaru nad getom, kde jej priatelia viedli svoju bitku. "Keby bolo na mne, v gete by som ostala a bojovala až do konca. Strach som nemala. Keď už sme mali zomrieť, tak ako slobodní ľudia," hovorí žena, ktorá nakoniec skončila so svojou matkou i sestrou v koncentračnom tábore Bergen-Belsen v Nemecku. Všetky tri zázračne prežili a po vojne odišli do Izraela. V súčasnosti pracuje ako dobrovoľníčka v Jad Vašeme a žije v kibuci Givat Oz na severe krajiny. Jej otec zahynul v jednom z vyhladzovacích táborov.
