BRATISLAVA - RNDr. Jozef Klinda (1951) je ochranca prírody a za dlhoročné aktivity na záchranu kultúrneho a prírodného dedičstva Slovenska dostal prívlastok enviroguru. Vydal množstvo odborných publikácií, participoval na príprave zákonov a koncepcií na ochranu životného prostredia a budovaní jej inštitucionálnej základne.
V publikácii V tieni vyhasnutých sopiek (Fiľakovské korene a podobenstvá) ponúka okrem historickej exkurzie do Palóckeho kraja 32 príbehov-podobenstiev a úvahy na environmentálne témy. Vracia sa k počiatkom života na Zemi, ktorý by bez žeravého jadra a okolitého obrovského sopečného potenciálu nevznikol a nemal toľko podôb. Každý si v duši nesie jeho žiaru a energiu. Sopky v nás vzplanú, vyhasínajú, až úplne vyhasnú.
Čo pre vás znamená príroda?
Ako biologickí tvorovia s troškou fantázie a kultúrnych túžob sme jej produkt a súčasť. V prírode sa nachádza životné prostredie organizmov, v ňom trochu menšie životné prostredie ľudstva a v ňom environment každého človeka. Súčasťou Matky prírody je aj kyslík v ovzduší, ozónová vrstva, slnečné žiarenie, zemská gravitácia a rotácia s ročnými obdobiami, geotermálna energia, horninové prostredie, životodarná voda, úrodná pôda, chlorofyl rastlín, krv v žilách... V prírode však existuje aj neživotné prostredie bez nás. Nesmieme dopustiť, aby sa životné prostredie na také zmenilo.
Kedy sa vo vás zrodil záujem o ochranu životného prostredia?
Človek všade na svete, odhliadnuc od toho, kde žije, do akej kultúry patrí, ochraňuje a využíva životné prostredie prioritne na zabezpečenie šiestich nevyhnutností, teda podmienok na dýchanie, jedenie, pitie, vylučovanie, spanie a rozmnožovanie. Bez týchto podmienok ľudstvo zaniká. Čiže ochranu environmentu chápem ako ochranu pred jeho negatívnymi zmenami a prenesene ako ochranu každodenného života, teda dobra pred zlom.
Označujú vás za priekopníka ochrany prírody a environmentalizmu v SR. Cez čo všetko ste sa museli prekopať, aby sa z vás stal takýto priekopník?
Najskôr sa musí človek prekopať poznaním „z jaskyne na svetlo božie“. Študoval som najmä biológiu, geografiu, kultúru a environment okolo seba. Pracoval som v bývalom Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody a spočiatku som sa venoval vyhlasovaniu a ochrane národných parkov a chránených krajinných oblastí, spresneniu sústavy chránených častí prírody, neskoršie príprave zákonov a koncepcií o ochrane prírody, pamiatok a environmentu, budovaniu inštitucionálnej základne týchto úsekov kultúry. Aj ochraňovanie prírody a starostlivosť o zverenú krajinu odzrkadľuje kultúrnu úroveň národa. Inicioval som aj pristúpenie Československa k Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva a bol som tajomníkom jeho československého koordinačného výboru so sídlom v Bratislave, kde sa nominovala aj Praha do Zoznamu svetového dedičstva. Takmer 30 rokov pôsobím v Predsedníctve Československej/Slovenskej komisie pre UNESCO a vyše 20 rokov na Ministerstve životného prostredia SR (už asi ako zakladajúci „enviroexot“). Inicioval som založenie Envirofondu, prvej slovenskej enviroagentúry (SAŽP), Envirofilmu, Enviromagazínu a množstvo iných aktivít nesúcich značku ENVIRO. Ani netušíte, kde sa prekopete.
Ekológia je dnes už takmer módnou záležitosťou. Robíme pre zachovanie prírody dosť?
Ekológia je veda, ktorá skúma vzťahy medzi organizmami a ich prostredím, teda aj medzi organizmami navzájom. Spolu s inými vednými odbormi poskytuje poznatky, ako sa starať o životné prostredie (environmentalistiku). Environmentalizmus ako svetonázor podporuje väčšiu bezpečnosť a vhodnosť tejto starostlivosti. Environment je súčasťou prírody, ktorá nám umožňuje žiť a azda aj prežiť ďalšie tisícročia. Mali by sme sa preto snažiť o zachovanie jej biologickej a krajinnej rozmanitosti a hodnôt. Voľakedy môj dedo, rovnako ako každý dobrý gazda, vedel, že sa musí starať o svoj „dom“ (oikos). Ani netušil, že je environmentalista bez dekrétu. Medzitým ľudstvo prežilo svetové vojny a dosiahlo 7 miliárd prvkov v globálnom ekosystéme, ktorý má obmedzený priestor aj zdroje. Kvalita života by mala byť charakterizovaná dobrom a krásou environmentu a hodnotená „hrubým domácim šťastím“ (HDŠ).
Dokážu si Slováci chrániť svoje prírodné dedičstvo?
Verme, že áno, aj keď na černozemiach, kde nevyrastie len to, čo nezasadíme, budujeme sklady tovaru a logistické centrá a za prírodné dedičstvo považujeme asi len posledné zvyšky pralesov a tisícročia nedotknuteľné štíty Tatier. Žiaľ, produktom prírody sú aj niektorí „neporiadni“ ľudia. Dúfajme, že sa nestanú jej dedičstvom.
Diana Mašlejová
Rozhovor môžete dočítať v Knižnej revue 8 (18. apríla)
