Hoci Lýdia (31) je už dávno dospelá. Jej rodičia si však nechcú pripustiť, že už nie je malé nesamostatné dieťa, a stále jej zasahujú do života. Ona sa však rozhodla všetko zmeniť. Chce si život zariadiť podľa svojich predstáv.
Nepýtaná pomoc
Prečo sa mi musia moji rodičia neustále miešať do života? Každý deň mi telefonujú, ako sa mám – a to minimálne dvakrát. A čo je najhoršie, zakaždým mi vyčítajú, ako som si mohla svoj život zariadiť lepšie. Vysvetľujú mi, ako sa mám správať k môjmu šéfovi, ako mám riadiť domácnosť, dokonca kritizujú aj moje oblečenie a najradšej by mi ho vyberali oni. A to som už dávno vyrástla a mám 31 rokov! Ako im mám vysvetliť, aby konečne pochopili, že nepotrebujem ich neustálu pomoc?
Žiadne súkromie
Úplne najhoršie zo všetkého je, že mama môj byt navštevuje bez ohlásenia, keď som v práci, všetko povysáva a poupratuje. Viem, že možno niekoho by to potešilo, ale takto nemám ani kúsok súkromia, a keďže som v práci, nemôžem proti tomu nič urobiť. Okrem toho mi úplne inak poprekladá veci a občas sa stane, že aj niečo pre mňa veľmi dôležité vyhodí. Asi pred rokom pri upratovaní našla fotografiu môjho vtedajšieho priateľa, ktorý pracoval ako čašník. Samozrejme, zasadla rodinná rada, pričom moji rodičia konštatovali, že nie je pre mňa dosť dobrý. Môj názor ich však vôbec nezaujímal. Tak dlho ho kritizovali, až ma naozaj ovplyvnili a po čase som sa s ním rozišla.
Dobre mienené rady
Rodičia robia všetky tieto veci s dobrým úmyslom a často musím uznať, že majú pravdu. Napriek tomu si želám, aby som sa aj ja mohla poučiť na svojich vlastných chybách, aby som prežívala aj omyly tak ako ostatní a aby sa mi moji rodičia prestali konečne miešať do života.
13 rád, ako problém vyriešiť
"Viacerí rodičia nevedia zvládnuť situáciu, že ich dcéra alebo syn sú už dospelí, že odchádzajú zo spoločného domova a začínajú žiť život bez rodičovského vplyvu," hovorí psychologička PhDr. Eva Gajdošová. "Nechcú si pripustiť, že ich dieťa dozrelo, má právo opustiť rodinu a začať si budovať vlastný život. Trvajú na tom, aby mohli do života dieťaťa vstupovať a riadiť ho tak ako predtým, keď bolo neplnoleté. Stáva sa, že pod vplyvom niekedy až patologického vzťahu s rodičmi nenadviaže citlivejší mladý človek partnerský vzťah a zostane závislý od svojich rodičov po celý život. Potvrdzuje sa, že deti na tento štýl výchovného pôsobenia rodičov reagujú úzkosťou, nerozhodnosťou, sebaobviňovaním, pasivitou, vyšším napätím, dráždivosťou, verbálnou agresivitou alebo tvrdou sebakontrolou. Rodičia tým, že dieťa obmedzujú, vlastne brzdia jeho vývin a utváranie osobnej identity."
Čo robiť?
1. Pozvať rodičov na spoločné stretnutie a otvorene sa s nimi porozprávať o svojom osamostatňovaní, sebarealizácii a práve zvoliť si cestu, v ktorej si chceme budovať svoj vlastný život.
2. Na začiatku rozhovoru zdôrazniť, že rodičov máte stále veľmi radia že vám na nich skutočne záleží, ale nechcete byť s nimi neustále v napätí.
3. Vyhnúť sa komunikačným „jedom“ – výčitkám, zvyšovaniu hlasu, plaču, agresivite a snažiť sa byť mierna, pokojná, rozvážna, chápajúca.
4. Vzájomne sa vypočuť.
5. Dohodnúť si čas na rozprávanie každej zúčastnenej strany (napr. 10 minút).
6. Dohodnúť sa, že si počas rozprávania nebudeme vzájomne vstupovať do reči.
7. Neposudzovať konanie druhého v rozhovore.
8. Priznať chyby na jednej aj druhej strane.
9. Nájsť podporu u jedného z rodičov, ktorý sa môže pri rozhovore pridať k našim názorom.
10. Spoločne si dohodnúť jasne, presné pravidlá hry, napr. možnosť prísť do bytu len po dohovore alebo určenia jedného dňa v týždni na stretnutie.
11. Neustupovať, ale asertívne trvať na svojom rozhodnutí byť nezávislá, samostatná (aj keď by jeden z rodičov začal využívať manipulatívne stratégie, napr. výčitky, plač, upozorňovanie na svoje narušené zdravie).
12. Riešiť problém, nie agresívne ani pasívne, ale hľadaním rozhodnutia, ktoré vyústi do kompromisu.
13. Navrhnúť rodičom niektoré možnosti trávenia voľného času a zmyslu života.
