BERLÍN - Vo väzení skončil kvôli obyčajným listom. Portál BBC po dlhých rokoch zverejnil príbeh mladého Nemca, ktorý v 60-tych a 70-tych rokoch tajne posielal listy do britského rádia, čo mu nakoniec zatrhla až tajná polícia Stasi.
Prvý list napísal vtedy iba šestnásťročný Karl-Heinz Borchardt v septembri 1968. Svoje pocity spisoval pod rúškom tajomstva v dvojizbovom byte v mestečku Greifswald na severe Východného Nemecka, kde býval s rodinou. V momente, keď niekto vošiel do miestnosti, listy automaticky zakrýval domácimi úlohami.
Prvý list? O Československu
Borchardt reagoval na to, ako sa Západ zachoval po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. O udalostiach sa dozvedel zo západného rádia - a počúvanie zahraničných vysielaní bolo pritom v komunistickej časti Nemecka trestným činom. „Zamestnancom nemeckej služby Rádia Londýn," napísal v úplne prvom liste.
„Iba teraz som začal počúvať váš program 'Listy bez podpisov', ale veľmi sa mi to páči, pretože vysielate názory, ktoré v našich médiách nenájdete. Mám šestnásť rokov. Budem vám písať pravidelne, hlavne o mladých ľuďoch a ich pohľadoch na svetové udalosti. Západ podľa mňa nezasiahol v Československu dostatočne silne. Musí krajina, ktorá tak tvrdo bojovala za svoju slobodu, pochodovať podľa melódie Sovietov? S úprimným pozdravom, Školák,“ uzavrel svoje myšlienky.
List adresovaný BBC - Foto: Reportáž bbc.com
List poslal Rolfovi Degnerovi na ulicu Kantstrasse 45 v západnej časti Berlína. BBC mala s poštou v Západnom Berlíne dohoda, podľa ktorej boli všetky zásielky a listy, ktoré prichádzali na túto adresu, presmerované do privátnej schránky, odkiaľ boli doručené do západoberlínskej pobočky BBC a následne do Londýna. BBC napísal ešte trikrát a vždy sa k politickej situácii vyjadroval odvážnejšie.
Borchardt sa nebál, myslel si, že ho ochráni anonymita. Program s listami zážitkov ľudí spoza Berlínskeho múra sa vysielal raz týždenne 20 minút takmer 25 rokov a vytrvalo hneval tajnú políciu Stasi.
Borchardta dostali v posledný deň letných prázdnin. Tie si chcel užiť pri pobreží Baltského mora, jeho matka však vtrhla do izby nezvykle skoro ráno. Synovi oznámila, že naňho dole čakajú piati uniformovaní agenti - a aj keď sa usiloval zbaviť sa dôkazov tým, že vyhadzoval inkriminované papiere z okna, nevedel, že polícia ide naisto.
Karl-Heinz Borchardt - Foto: YouTube / Trending Now
Ako ho dostali?
Stasi brala program nielen ako nepriateľské vysielanie, ale aj ako formu psychologickej vojny s cieľom destabilizovať režim. Začali hľadať dopisovateľov a podľa reportáže BBC v tom boli naozaj dôslední. Z obálok brali vzorky slín, aby z nich zistili krvnú skupinu a porovnali s lekárskymi záznamami. Stopovali odtlačky na papieri, čerpali atrament a vytvorili tak obrovský archív vzoriek rukopisov.
Bol to práve rukopis, ktorý Borchardta zradil. „Vyzeralo to ako obyčajná domáca úloha," spomína na osudové okamihy. V škole dostali za úlohu napísať esej, v ktorej majú opísať seba a svoje životné ciele.
Úlohu namiesto neho mala pôvodne napísať jeho sestra, keďže mal otrasný rukopis - nakoniec sa to nestalo a to mu zlomilo väzy. Škola potom eseje odovzdala agentom Stasi, ktorí ich porovnávali s listami anonymného školáka.
Vzor listu - Foto: Reportáž bbc.com
Mesiace vo väzení
Borchardt sa dostal do väzby v Rostocku, kde skončil v izolácii. Až po hodnej chvíli mu došlo, čo sa naozaj deje. Po dlhých vypočúvania a po ôsmich mesiacoch ho odsúdili za „pokus o podvratnú činnosť“ v súčinnosti s nepriateľským vysielaním.
Borchard bol odsúdený na dva roky v zariadení pre mládež v Dessau. Denne tak prežíval násilie a ťažkú fyzickú prácu. Bol umiestnený na k výrobnej linke, kde zostavoval plynové spotrebiče. Problém bol, že nik z väzňov nevedel, ako stroje fungujú.
„Videl som, ako vzduchom lietajú kúsky prístrojov, rýchle ako guľky," povedal a dodal, že mal šťastie, keďže sa tam udialo množstvo zranení. S blížiacim sa koncom jeho trestu dostal možnosť odísť do Západného Nemecka vďaka Amnesty International, to však odmietol - zúfalo sa túžil vrátiť k rodine.
Ťažký návrat
Návrat do bežného života bol pre Borchardta ťažký, pretože množstvo kamarátov sa k nemu obrátilo chrbtom. „Keď som sa prechádzal mestom, pozerali sa priamo cezo mňa. Báli sa o svoju budúcnosť, väčšina z nich bola vtedy na univerzite," hovorí. Rodina ho však prijala naspäť.
Až do pádu komunizmu a zjednotenia Nemecka sa neúspešne pokúšal získať prácu na univerzite, hoci získal PhD po štúdiu Východonemeckej literatúry. V roku 1989 sa mu konečne podarilo získať prácu na univerzite v Greifswalde, kde dodnes učí nemeckú literatúru.
