JAKARTA - Bábätká na indonézskom ostrove Bali nemôžu vykročiť do života ani pravou ani ľavou nohou. To preto, že podľa dávneho a značne rozšíreného zvyku sa nesmie noha novorodenca dotknúť zeme počas prvých 105 dní od narodenia, napísal spravodajský server The New York Times.
VIDEO Krstiny rómskeho bábätka v Michalovciach: Cumeľ zo zlata a prikrývka z bankoviek
Táto praktika sa odvíja od viery, že novorodenci sú stále blízko posvätnej ríši, odkiaľ prišli, a teda si zaslúžia, aby sa s nimi zaobchádzalo so zbožnou úctou. Na Bali, kde väčšina ľudí praktizuje miestnu formu hinduizmu, je široko rozšírená viera v reinkarnáciu. Narodenie dieťaťa je vnímané ako znovuzrodenie zosnulého príbuzného, kedy sa predkovia vracajú ako svoji vlastní potomkovia.
"Do veku troch mesiacov sú deti pokladané za sväté," hovorí antropológ Robert Lemelson, ktorý učí na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. "Ich duch stále patrí do božskej sféry, a preto sa ľudia na Bali vždy k bábätkám správajú ako k bohom," dodal.
Bábätká sú pokladané za návštevníkov z vyšších sfér, ktoré je nutné rešpektovať - a držať ďalej od podlahy. Je možné, že v pôvode tohto zvyku zohrala svoju úlohu aj preventívna hygiena a vysoká detská úmrtnosť.
"V situácii, keď deti často umierajú, nie je bábätko pokladané za bytosť pevne zakotvenú na tomto svete - jeho duša neväzí pevne v jeho tele, kým nemá tri mesiace," uvádza Adrian Vickers, profesor juhoázijských štúdií na univerzite v Sydney. "Predpokladá sa, že duša dieťaťa je stále náchylná odísť, ak sa s ňou nebude dobre zaobchádzať."
Za to, že sa dieťa ani prstíkom na nohách vonku nedotkne zeme, sú všeobecne zodpovedné matky a ďalší ženskí príbuzní, ale podržať dieťa sú ochotní aj otcovia, strýkovia, susedia, predavači - a príležitostne aj poučení turisti. Doma je potom dieťa zvyčajne v postieľke, alebo v tradičnejších domácnostiach môže slúžiť ako ohrádka na hranie niečo ako veľké hlinené vedro.
Po 105 dňoch - alebo 210 v niektorých balijských komunitách - sa koná prepracovaná ceremónia známa ako nyabutan alebo nyambutin. "Pre dieťa to je, ako by znovu prišlo na svet," hovorí profesor Vickers.
Na začiatku ceremónie sú rodičia očistení. Nasleduje rituál, ktorým sa lúčia so 108 duchmi, ktorí dovtedy dieťa chránili, a ďakujú im. Rozstrekuje sa posvätená voda a ponúkajú potravinové dary, aby uchlácholili démonov a prilákali dobrotivých duchov, ktorí majú dieťa posilniť do ďalšej fázy života. Vlásky, ktoré malo bábätko od narodenia, sú pokladané za nečisté, a preto sú odstrihnuté.
Konečne sa dieťa môže prvýkrát dotknúť zeme a oficiálne dostane meno. Pri niektorých ceremóniách sa niekoľko mien napíše na listy, ktoré sa umiestnia medzi horiace tyčinky. Prvý list, ktorý zhorí, nesie meno, ktoré je dieťaťu predurčené.
Ale čo sa stane, keď rodičia dieťa neustrážia a jeho nôžka sa dotkne zeme ešte pred touto ceremóniou? "Keď sa to stane, nie je to koniec sveta," hovorí Thomas Reuter, profesor antropológie na univerzite v Melbourne. "Tak či tak sa odohrá rituál po 105 dňoch, aby odstránil akékoľvek negatívne vplyvy, ktorým mohlo byť dieťa nevedomky vystavené. "
