Nedeľa22. december 2024, meniny má Adela, zajtra Nadežda, Naďa

Sex prešpikovaný napätím

Kniha Parížanka Zobraziť galériu (2)
Kniha Parížanka (Zdroj: ipark, pr)

Parížanka. To je sex prešpikovaný brutálnym napätím a okorenený svetovým cestopisom. Príbeh, ktorý má v sebe vášeň, lásku, erotiku aj akciu. Nikdy neviete, čo sa na najbližších stranách udeje a kam to bude smerovať. Parížanka je plná prekvapení.

Parížanka Arienne žije úplne obyčajný život. No len dovtedy, kým sa nedozvie, že ju partner Paul podviedol. Ohrdnutá Arienne sa rozhodne podniknúť cestu okolo sveta, z ktorej bude svojmu bývalému priateľovi posielať e-maily a listy. Podrobne mu v nich opíše všetky svoje zážitky. Sexuálne zážitky.

Praha, Atény, Rím, Londýn, New York, San Francisco…
V každom meste zažije pikantné, ba až deštruktívne ľúbostné dobrodružstvo. A zakaždým pošle Paulovi list. V Aténach Arienne podľahne zmyselnému opojeniu jedlom a vínom, v Ríme sa z nej stane prostitútka v luxusnom nevestinci, v Prahe sa zapletie do vraždy…
A po celý čas ju prenasleduje gang predajcov zbraní a CIA. Jej cesta za slobodou sa tak zmení na dramatický triler.

Začítajte sa do novinky Parížanka:

Ležím.
Ešte toho musím veľa urobiť.
Na parapete tancujú kvapky dažďa. Možno tancujú kankán, aby to bolo štýlové. Možno jar vyhadzuje nohami v pančuchách, bez nohavičiek, tak ako vraj kedysi dievčatá na pódiách Montmartra. Kvapky sa odrážajú od plechu a skáču nahor, pripadajú mi zmyselné a necudné, obmývajú okno, klopkajú a prosia: Pusť nás dovnútra, chceme sa iba trochu zohriať, vkĺznuť pod perinu, aj tak si celá mokrá. Keby som otvorila okno a trochu sa vyklonila, videla by som v diaľke nad strechami svietiť Eiff elovku, predstavovala by som si jej stehná rozkročené nad Marsovými poľami, týčiace sa nad Parížom ako stehná obrovskej štetky s vykasanými sukňami, vulgárnej ako toto mesto, ako moje myšlienky, ktoré mi vibrujú telom, šíria sa od hlavy nadol k nalakovaným nechtom na nohách, k mojim napnutým lýtkam a kolenám od seba, do tmy v hlbinách mojej duše a môjho tela.
Ale ja okno neotvorím. Nenadýchnem sa vône kvitnúcich gaštanov z Luxemburských záhrad. Neochutnám dážď. Pretože toho musím ešte veľa urobiť.
Kedy sa ma prvýkrát dotkol? V  parku univerzitného kampusu v Orléanse? Ponáhľala som sa z rue des Chartres k univerzitnej knižnici, bola som zamyslená, jarný vietor mi strapatil dlhé tmavé vlasy, poletovali mi okolo tváre, nastavovala som líca slniečku, bolo mi naponáhlo, nepočula som jeho kroky... Ak by som ich počula, možno by som sa rozbehla, utekala až dole k jazeru, schovala sa medzi stromami, niekam do tŕstia... Ale ja som ich nepočula.
„Mademoiselle... mademoiselle...“
To bolo na mňa? Otočila som sa. Krátke plavé vlasy. Športová postava, úprimná, usmievavá tvár. Niečím mával nad hlavou a mne chvíľku trvalo, kým som si uvedomila, že je to knižka a  že tie biele motýle sú stránky, v ktorých si listoval vietor.
„Slečna... Knižka... Zabudli ste si na sedadle v autobuse knižku...“
Dobehol ku mne, jeho ruka s knihou mierila dopredu, ja som tam stála, ruky zvesené pozdĺž tela, a videla som len jeho oči, modré, hlboké, čisté. Takú modrú som si pamätala z prechádzok s otcom pozdĺž jazera v Annecy.
„To jazero je také modré preto, že sa v ňom utopilo nebo?“ pýtala som sa a bolo mi až do plaču, pretože mi pripadalo strašne smutné, že by sa nebo mohlo utopiť v nejakom horskom jazere.
„Kdeže, Ari, žiadne strachy,“ odpovedal mi otec a svojou širokou dlaňou ma zakaždým potľapkal po šiji, ako keby ma chcel priviesť späť do reálneho života. „Neutopilo sa, len sa odráža na hladine. Pozri sa k mostu, tam už je voda zelená. Na dne tam rastie tráva. Ale o kus ďalej už je hĺbka, tam má voda tmavomodrú farbu, vieš? Nedovidíš na dno.“
„Hĺbka má vždy tmavomodrú farbu?“
„Slečna? Počuli ste ma vôbec?“
„Áno... Prepáčte. Excusez-moi.“
Žmurkala som do slnka ako omámená.
Podal mi ruku? Predstavil sa? Bolo to naozaj prvýkrát, kedy sa ma dotkol? Ja neviem.
„Ja fakt neviem, Marion,“ povedala som o niekoľko hodín neskôr kamarátke v podnájme. „Neviem, ja... Vôbec neviem, čo to bolo...“
„Folle, blázon, si blázon,“ smiala sa Marion. „A veľmi dobre vieš, čo to bolo, netvár sa ako Panna Orleánska.“
Nie. Nebola som Panna Orleánska. Nebola som ani panna, lenže tá jediná skúsenosť z našej obývačky, keď naši išli na ples („Nebolelo ťa to?“ pýtal sa ma spotený Matthieu, keď sa po troch minútach vystriekal do vreckovky), na toto jarné popoludnie nestačila.
„Claude,“ predstavil sa muž v parku.
Podal mi ruku? Spálil mi prsty? Horela som už od tej chvíle? Alebo sa to stalo o štyri dni neskôr v reštaurácii La Parenthèse na malom námestí Châtelet uprostred orleánskeho starého mesta. Trojpodlažný hrazdený dom s červenými trámami a červenými dverami. Vnímala som každý detail. Čašníka v čiernom s bielou zásterou uviazanou okolo pása. Jedálny lístok s veľkým ozdobným písmenom P. Údený losos s tromi omáčkami, s medovou zo Sologne, šalotkovou z Bordeaux, pikantnou z  Laonu. Popoludní bolo teplo, vzala som si teda čierne mini a pančuchy nechala doma. Teraz mi z chladu na stehnách vyskákala husia koža. Vidlička mi vypadla z ruky. Takmer vyliala víno.
„Prepáčte,“ vypískla som (panebože, ja som vypískla, toto slovo som čítala kedysi dávno v nejakej červenej knižnici).
„Nič sa nestalo, nemáte sa za čo ospravedlňovať,“ povedal Claude galantne (v duchu som ho oslovovala krstným menom, aj keď mi priezvisko povedal, nebola som schopná si ho zapamätať).
Došlo k tomu vtedy? Natiahla sa jeho ruka cez stôl a dotkla sa mojich prstov? Coup de foudre? Zásah bleskom? Láska na prvý pohľad? Takto sa to predsa hovorí... Bozk, ktorý mi na záver večera vtisol na pery, chutil po tej medovej omáčke...
„Pôjdeme ku mne?“
Nie, nešli sme k  nemu. Nenaplnila som predstavu o povoľných dievčatách z  orleánskeho univerzitného kampusu. Bola mi strašná zima, medzi nohami som mala vlhkú ľadovú jaskyňu. Nechcela som to takto. Chcela som horieť, plápolať ako pri dotyku jeho rúk, chcela som, aby ma spálil na popol, a nie aby sa ma dotýkali stalaktity jeho prstov. Zaliezajúci jarný chlad mi vkĺzol pod sukňu a hrýzol.
„Nie, nehnevaj sa, dnes nie,“ podarilo sa mi vykoktať na tretí pokus. Zuby mi cvakali ako v horore. Panebože, ja som hlúpa, takto sa obliecť!
„Dobre,“ odpovedal a vzal ma za ruku.
Mala som pocit, že som mu podala mrazenú rybu. Ale o týždeň neskôr... O týždeň neskôr... Gauč v našom bytíku. Marion niekde v kine s priateľom. Sukňa vykasaná k  bokom. Fialové nohavičky úplne mokré. Rozopnutá blúzka a moje stuhnuté bradavky týčiace sa v šere ako elektrické spínače vášne.
A jeho ruky...
„Nie si panna, však?“ šepkal a jeho ústa sa mojej šije dotýkali presne v miestach, na ktoré ma vždy potľapkával otec.
„Nie som... nie...“
Celá som sa napínala. Aj keď som sedela, stála som na špičkách ako baletka. Kolená som zvierala pri sebe, ale vedela som, že už ich dlho neudržím, že sa roztvoria ako brána môjho zámku. Že to on drží kľúč.
„A kedy si...?“
„Prvýkrát? Cez prázdniny. K  susedom chodieval jeden chlapec.
Študoval v Paríži medicínu. Volal sa Matthieu.“
„Bolo to pekné?“
„Ja neviem.“
„Ako to, že nevieš?“
„Vlastne sa ma ani nedotýkal. Pamätám sa len, ako to zabolelo, a potom už nič ... Potom si zapínal nohavice.“
„Robil ti toto? A toto?“
Jeho prst na mojom pohlaví. Odhŕňa lem nohavičiek. Kolená vystreľujú nahor. Teraz! Je vo mne! Horúco!
Ľavú ruku mi znova kladie na šiju. Jemne ma tlačí. Tlačí mi hlavu dole. K svojmu rozkroku.
„To nie! Prosím!“
„Ešte si nikdy...“
„Nie...“
„Bude sa ti to páčiť, uvidíš.“
„Dobre, skúsim to, ale nie dnes... Prosím...“
A tak to išlo. Postupne. Pomaly. Do mňa. Všade. Dva roky. A potom Paríž.
On, Claude Montgard, tridsaťdva rokov, syn bohatých rodičov z provensalského mesta Aix, úspešný scénograf, divadlá Ateliér, Casino de Paris... V lete tenis, v zime lyže, dvakrát týždenne fitko, v sobotu večera s priateľmi v Maison d’Oc, v nedeľu prechádzka v Boulonskom lesíku. Jemné vrásky od smiechu okolo očí, vykrojené ústa, večne strapaté plavé vlasy. Neposlušná ofina padajúca do čela. Bohém a zároveň seriózny obchodník. Záľuby: silné autá, dobré jedlo, voda po holení Boss, opera a ja.
Ja, Arianne Calvertová, dvadsaťštyri rokov, dcéra vidieckeho lekára a zakríknutej matky z Groisy pri Annecy v Savojsku, dievča z vidieka, teraz na svoj vlastný údiv promovaná historička, odborná asistentka v Univerzitnej knižnici Sorbonny... V lete plávanie, od októbra zimomravo schúlená pri peci. Dlhé mahagónové vlasy, modré oči, pár pieh rozosiatych okolo chrbta nosa a na čele, azda zmyselné ústa, dlhý krk (bonjour, monsieur Modigliani), malé prsia (nosím podprsenku dvojku, 85B, aby som bola presná), na môj vkus trochu široké boky (raz týždenne fitko), celkom pekné dlhé nohy (chodím behať). V sobotu večera s manželom a jeho priateľmi, v nedeľu prechádzka s manželom v Boulonskom lesíku. Záľuby: knihy, džez (to ma naučil otec), parfum Chanel Mademoiselle, Paríž a on.

Kniha Parížanka je už v predaji v internetovom obchode iPark.sk. Osobný odber možný až na 101 pobočkách po celej SR >>

Viac o téme: Kniha Parížanka
Nahlásiť chybu

Odporúčame

Predpredaj.sk - Tu sa rodia zážitky

Predpredaj.sk - Tu sa rodia zážitky

Stream naživo

Predpredaj.sk - Tu sa rodia zážitky

Celý program

Ďalšie zo Zoznamu