Paulovi bola v 36 rokoch diagnostikovaná rakovina pľúc v štvrtom štádiu. Zo dňa na deň sa z lekára čeliacemu umieraniu stal pacient bojujúci o vlastný život. Z ničoho nič sa budúcnosť jeho a jeho ženy zmenila na nič.
Bol to neurochirurg, ktorý liečil ľudí, dával im nádej a zrazu sa stal sám pacientom. Pacientom s chorobou, ktorá sa nedá vyliečiť a na konci ktorej je smrť. Už čoskoro...
A tak napísal knihu Môj posledný výdych.
V tejto úžasnej knihe sledujeme Kalanithiho premenu z naivného študenta medicíny posadnutého otázkou, čo dáva krehkému ľudskému životu zmysel, na neurochirurga, ktorý sa zameriava na mozog, najkritickejšie miesto ľudskej identity, a napokon na pacienta a čerstvého otca, ktorý čelí svojej vlastnej smrteľnosti.
Čo je v živote naozaj dôležité, keď čelíte smrti?
Čo by ste robili, ak pred vami nebola žiadna budúcnosť?
Aké je to vychovávať dieťa – živiť nový život, keď jeden starý sa práve končí?
Toto sú len niektoré otázky, ktoré si Kalanithi kladie v tejto jedinečnej a silnej knihe.
Môj posledný výdych je to neskutočne silná a nádherná kniha mladého neurológa, ktorého život zmenila nevyliečiteľná choroba a ktorý si kladie dôležitú otázku - pre čo sa naozaj oplatí žiť?
Paul Kalanithi zomrel v marci 2015 počas písania tejto knihy, no jeho slová stále žijú a slúžia nám ako návod na krajší a zmysluplný život.
Pripravte sa. Posaďte sa. A presvedčte sa, ako vyzerá statočnosť.
Presvedčte sa, koľko odvahy treba k tomu, aby sa niekto odhalil takýmto spôsobom.
Ale v prvom rade sa presvedčte, čo znamená ostať žiť aj po smrti prostredníctvom slov a naďalej rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovať životy ostatných.
Žijeme vo svete asynchrónnej komunikácie. Tak často sme ponorení do svojich obrazoviek, náš pohľad je fixovaný na obdĺžnikové vibrujúce predmety v našich rukách, naša pozornosť je pohltená prchavosťou. Zastavte sa na chvíľu a vstúpte do dialógu s výnimočným lekárom a jeho knihou, ktorú už nestihol dopísať...
Môj posledný výdych.
Prezeral som si snímky z CT. Diagnóza bola jasná. Pľúca boli prerastené nespočetnými tumormi, chrbtica zdeformovaná metastázami, napadnutý celý jeden lalok pečene. Rakovina, v pokročilom štádiu. Bol som hlavným asistentom na neurochirurgii a mal som rok pred atestáciou. Za uplynulých šesť rokov som pozorne prezrel stovky takýchto snímok. Pre každý prípad, keby sa predsa len našla nejaká lekárska procedúra, ktorá by mohla pacientovi pomôcť. Táto snímka však bola iná – bola moja.
Na rádiologickom oddelení som nebol vo svojej chirurgickej uniforme a bielom plášti. Bol som oblečený v nemocničnej nočnej košeli, priviazaný k stojanu s infúziou a obsluhoval som počítač, ktorý v nemocničnej izbe nechala zdravotná sestra. Bola pri mne moja žena Lucy, internistka. Znovu som si pozrel celú sekvenciu CT snímok: Pľúca, kosti, pečeň, preklikal som snímky zhora nadol, zľava doprava, spredu zozadu, presne tak, ako ma to učili. Zúfalo som chcel nájsť niečo, čo by mohlo zmeniť diagnózu. Pritom som dobre vedel, že nenájdem.
