MOSKVA - Utieklo skoro štvrť storočia od chvíle, keď sa autá stali pre obyvateľov Ruska dostupným tovarom. Už je ale dávno zabudnuté, ako sa zaobstarávali za čias Sovietskeho zväzu. Za auto boli vtedy ľudia ochotní urobiť čokoľvek a odhaľovali pri tom tie najprízemnejšie stránky ľudskej duše. Spôsobov nadobudnutia vozidla v povojnovom Sovietskom zväze bolo veľa a o niektorých panuje už len matné povedomie. Ruský server Avtovzgľad pripomína tie hlavné.
Historik o nebezpečnom prekrúcaní dejín: Útok ZSSR na Poľsko po dohode s nacistami je holý fakt!
Krajina vždy pamätala na svojich hrdinov: niekedy ich trestala, inokedy odmeňovala, a to aj autami. Najvyvolenejším darovali auto generálni tajomníci úplne bez platenia. Vojnoví veteráni a nositelia rádov mali povolené si raz za život kúpiť auto bez čakania vo fronte. Jedno auto bolo pritom viac než dosť, a tak boli všetci spokojní.
Všetci ostatní ale museli na auto čakať. V priemere sedem až osem rokov. Do fronty čakateľov sa človek nedostal len tak - musel čakať v nejakom podniku a šetriť. Za "žigulíka" bolo nutné zaplatiť asi 8000 rubľov, ale aj pri výplate 100 až 150 rubľov mesačne sa peniaze u sovietskych ľudí našli. Jednak nebolo za čo utrácať, jednak z rodinného rozpočtu vo výške 200-300 rubľov sa dala každý mesiac stovka odložiť, a tak sa za sedem rokov nasporila potrebná suma. Kto nenašetril, ten si zvyčajne vypožičal u všetkých svojich príbuzných a známych, až mal potrebnú sumu pohromade.
Sám proces kúpy vozidla bol krajne ponižujúci. Po mnohoročnom čakaní bolo nutné ešte vystáť frontu v predajni automobilov, ktorých bolo len pár. Aj v mestách ako je Moskva či Petrohrad (predtým Leningrad) bol len jeden "autosalón". Žiadne autá v ňom ale neboli. Kupujúci dostal potvrdenku, s ktorou išiel do osobitnej sporiteľne, kde zase vystál frontu. Potom sa vrátil do predajne, kde vystál ďalšiu frontu, aby dostal poukaz. S ním odišiel do skladu, kde vyčkal na príchod kamiónu s automobilmi. Nakoniec dostal to, čo bolo. A to mal ešte šťastie.
Čakanie na auto sa mohlo výrazne pretiahnuť kvôli spoluobčanom, ktorí sa úplne nepochopiteľne náhle objavili v poradovníku. Kúpiť si miesto vo fronte bolo prakticky nemožné: peniaze nikto nepotreboval. Ale bolo jednoduché pretlačiť svoje meno do poradovníka cez známych či vyšších straníckych funkcionárov. Žiadne elektronické poradie s číslami neexistovalo a prakticky nebolo možné odhaliť, či sa človek vo fronte posúva podľa pravidiel.
Speváčka Alla Pugačovová v roku 1978 spievala, že "kdesi za mestom otec lacno kúpil auto". V praxi to bol nesplniteľný sen: všetky ojazdené autá sa totiž v rámci boja proti špekulantom predávali cez bazár. Žiadny boj sa ale v skutočnosti neviedol, pretože staré autá stáli rovnako ako nové. Zaobstarať si auto v bazáre za pomoci úplatku vyžadovalo oveľa viac peňazí, než pri kúpe auta po mnohoročnom čakaní.
Za autami sa často jazdilo do bratských republík. Napríklad do Gruzínska, odjakživa považovaného za vlasť sovietskeho banditizmu a zlodejiny. Tam sa našlo dosť špekulantov ochotných predať auto za cenu štyrikrát alebo päťkrát vyššiu, než žiadal štát.
Stávali sa tiež neuveriteľné historky. V roku 1983 sa zrazu objavili reklamy na mimoriadnu kúpu vozidla Moskvič na úver. Hotový šok pre robotníkov a roľníkov, ale bol to fakt. Ukázalo sa, že kvôli zostreleniu juhokórejského civilného boeingu sovietskymi stíhačkami sa rad západných krajín zriekol sovietskych vozidiel. Vývoz klesol, sklady boli plné - trvalo to ale len chvíľku. Také šťastie sa predvídať nedalo. Ľudia si ale kupovali žreby Sportlota, kde sa dalo vyhrať auto. Pár jedincom sa to aj podarilo.
Je síce možné si nostalgicky zaspomínať, aké to za sovietskych čias bývalo, ale čisto z motoristovho hľadiska sú dnešné časy, kedy je dostupné akékoľvek vysnívané auto, predsa len lepšie.
